Reklama
Reklama

Odysea slovenskej ľavice

Definitívnym rozpadom SDĽ sa uzatvára jedna historická kapitola, ktorá charakterizovala takmer trinásť rokov vývoja ľavicovej politickej scény na Slovensku
Počet zobrazení: 1003

Definitívnym rozpadom SDĽ sa uzatvára jedna historická kapitola, ktorá charakterizovala takmer trinásť rokov vývoja ľavicovej politickej scény na Slovensku. Tragédiou je, že žiaden z aktérov prebiehajúceho zápasu o jej ďalšiu podobu nepochopil, že v súčasnosti už nie je dôležité, čo sa odohráva vo vnútri SDĽ alebo vo formujúcej sa SDA. Všetko zaujímavé sa na ľavej strane politického spektra odohrá až po voľbách. Neúspešný historický pokus Dejiny SDĽ sú predovšetkým dejinami neúspešného pokusu zreformovať komunistickú stranu na moderný životaschopný politický subjekt, ktorý by disponoval vnútornou dynamikou zabezpečujúcou jeho dlhodobý rozvoj. Z pohľadu dnešnej historickej skúsenosti bol tento projekt hneď od začiatku odsúdený na neúspech, pretože podceňoval konzervativizmus vlastnej členskej základne a preceňoval intelektuálny potenciál, ktorým disponoval. Hneď po revolúcii roku 1989 vyzval jeden z jej hlavných protagonistov Fedor Gál na založenie úplne novej nekomunistickej strany sociálnodemokratického typu. Argumentoval okrem iného skúsenosťou Alexandra Dubčeka, ktorého reformný pokus z roku 1968 bol dôkazom, že komunistickú stranu na demokratickú zreformovať nemožno. Vtedajší predseda KSS a neskorší zakladateľ SDĽ Peter Weiss jeho výzvu odmietol, o.i. aj preto, že bola namierená voči nemu. Táto voľba vlastne rozhodla o charaktere slovenskej ľavice v najbližšej dekáde. Najtypickejším prejavom tejto situácie bolo to, že novovzniknutá SDĽ nemala hneď od začiatku jasne vymedzené smerovanie. Vágnosť ideologického vymedzenia novej strany sa prejavovala aj v tom, ako členská základňa chápala svoje ďalšie politické pôsobenie. Jej nezanedbateľná časť je totiž dodnes presvedčená, že SDĽ by mala robiť takú politiku ako predtým komunistická strana, ibaže „demokratickými prostriedkami“. Na tomto mieste však treba jednoznačne vyvrátiť mýtus, že v strane existovalo hneď od začiatku sociálnodemokratické a boľševické krídlo. V skutočnosti sa SDĽ v tomto období najmä pomerne chaoticky hľadala. Prioritnou úlohou vtedajšieho vedenia strany bolo zabezpečiť jej legitimitu a akceptáciu na politickej scéne. Tomu sa dá ťažko niečo vyčítať, lebo subjekt rodiaci sa z trosiek KSS musel naozaj dokázať, že pochopil základné demokratické pravidlá, ktorými sa vie a chce riadiť. Weissov tím dobre zvážil politickú realitu, uvedomil si nevyhnutnosť presvedčiť o úprimnosti svojich slov a vsadil na striktné dodržiavanie princípov demokracie a právneho štátu. Lenže tieto priority šli na úkor cieľov, ktoré od vedenia SDĽ očakávala členská základňa ponížená kolektívnym odsúdením vlastnej minulosti. Od P. Weissa si členovia sľubovali predovšetkým maximálnu záchranu toho, čo sa ešte zachrániť dalo. Preto vrcholní predstavitelia SDĽ v tom čase ani tak nemodernizovali programové ciele ľavice, ako sa skôr usilovali udržať čo najviac prijateľných vonkajších znakov i vnútorných prejavov politiky bývalej strany. Živila sa ilúzia, že jadro tejto politiky je v zásade správne a všetko, čo treba zmeniť, sa týka iba formálnej stránky, ktorá by zohľadňovala politickú i spoločenskú realitu. Takejto profilácii nedôverovalo spočiatku ani zahraničie, o čom svedčí skutočnosť, že to bola práve legenda svetovej ľavice a vtedajší predseda Socialistickej internacionály Willy Brandt, ktorý prehovoril A. Dubčeka, aby sa jeho SDSS nespájala s SDĽ. Osudový rok 1994 Peter Weiss čelil od začiatku silnej vnútrostraníckej opozícii, ktorú dokázal udržať pod kontrolou len vďaka svojej popularite vo verejnosti, ktorá prinášala strane potrebný politický vplyv. Už čoskoro sa však ukázalo, že pozícia reformátorov je veľmi krehká a kurz strany závisí iba od úzkej skupinky ľudí vo vedení. Osudovým zlomom pre vývoj SDĽ a celej slovenskej ľavice bol rok 1994. Už vtedy sa rozhodlo o krachu experimentu pod názvom SDĽ. Po volebnom fiasku P. Weiss nepochopil vážnosť situácie. Nielenže odmietal uznať politickú zodpovednosť za výsledok, ale nebol schopný ani odovzdať štafetu vtedajšiemu záujemcovi o tento post zo svojho najbližšieho okolia - Milanovi Ftáčnikovi. Tento neprezieravý krok napokon viedol k tomu, že Weissa k abdikácii donútili. Nie však jeho spojenci, no rozhnevaná členská základňa, ktorá stratila všetky zábrany a akosi rýchlo zabudla, čo pre ňu tento muž urobil v najťažších rokoch. Zvolenie Jozefa Migaša na zjazde v roku 1996 už preto nebolo zlomom, ale iba potvrdením nálad, ktoré sa stupňovali v SDĽ v súvislosti s nepresvedčivými výsledkami reformnej politiky Weissovho vedenia. Personálne tančeky Roberta Fica neodvažujúceho sa prijať výzvu nitrianskeho zjazdu naoko budili dojem, že sa J. Migaš dostal k funkcii predsedu SDĽ náhodne. V skutočnosti však tento dlho podceňovaný vynikajúci stratég išiel cieľavedome k vytúženému víťazstvu. Pritom mu bolo jasné, že v takejto zložitej situácii ho podržia iba staré aparátnické kádre, lídri regionálnych štruktúr. J. Migaš ich za odmenu vyniesol na politický Olymp, čo bola pravdepodobne najväčšia chyba v jeho politickej kariére. Títo ľudia pochádzali z tých najkonzervatívnejších kruhov vnútri SDĽ a ich vplyv v strane začal veľmi rýchlo narastať. Ľudia okolo P. Weissa (no nielen oni) začali s nevôľou pozorovať, že sa do straníckych funkcií vracajú kádre, proti ktorým bol namierený celý reformný proces od roku 1989. Ich moc a vplyv bujneli tak rýchlo, že začali prerastať cez hlavu aj samotnému Migašovi. Na zmeny však už bolo neskoro. Tento vývoj naplno odhalil trpkú pravdu, že sa Weiss sústredil iba na reformu vedenia strany, na zmenu politického štýlu, no úplne zanedbal nižšie štruktúry, v ktorých vegetovali staré boľševické kádre. Nečudo, že využili prvú príležitosť, aby skočili reformistom po krku. Strata strategickej pozície Prekvapujúci výsledok parlamentných volieb v roku 1998 vniesol do radov strany predčasnú eufóriu. A to napriek tomu, že jej viacerí členovia už v tom čase upozorňovali, že tento úspech sa zrodil napriek, nie vďaka politike ľavičiarov. SDĽ totiž predstavovala tretiu silu medzi silno polarizovanými tábormi HZDS a SDK, takže ju volilo mnoho ľudí aj z protestu. Sebareflexia, po ktorej volali nespokojní prívrženci ľavice, sa odkladala na neurčito. Základné problémy sa však nevyriešili, a tak krach takejto politiky bol len otázkou času. Jedným z prvých, ktorí si to uvedomili, bol vtedajší najpopulárnejší politik SDĽ Robert Fico. Za jeho nechuťou spolupracovať s SMK sa neskrývali iba nacionalistické postoje, ale aj racionálna politická kalkulácia, ktorá zvažovala reálny vplyv ľavice vo vláde, v ktorej dominujú pravicové subjekty. Po zámienke s neuspokojenými osobnými ambíciami sa rozhodol pre vlastné politické dobrodružstvo, pri ktorom však vsadil na osvedčenú taktiku SDĽ. Tento ambiciózny politik vlastne spočiatku nerobil nič iné ako to, čo sľubovala SDĽ. Žiarlivé výroky predstaviteľov materskej strany na jeho adresu, že sa zľakol zodpovednosti, sú z hľadiska získania politického vplyvu smiešne. Fico sa totiž prihováral ľuďom jazykom, ktorý očakávali voliči práve od SDĽ. Takto si nemusel nič vymýšľať. Vstupom SDĽ do vládneho zoskupenia jeho Smer prebral niekdajšiu pozíciu jazýčka na váhach, ktorej sa ľavičiari dlho tešili a v ktorej spočívalo tajomstvo ich úspechu. V tom čase sa už naplno začali prejavovať aj vonkajšie znaky krízy vnútri SDĽ. Ukázalo sa, že nebola pripravená na vládnutie, nemala zmapovaný ani len skutočný stav rezortov. Napriek tomu sa bezmyšlienkovite usilovala dostať do vlády a jej nižšie kádre túto nedočkavosť hlučne dali najavo i na zvolenskom zjazde. Svedčí o tom aj to, že v tejto fáze sa prakticky nediskutovalo o možnosti, že by SDĽ ostala v opozícii. Zvažovala sa iba možnosť vládnutia s SDK alebo s HZDS. V strane sa začali prejavovať všetky symptómy morálneho rozkladu. Rozdeľovanie funkcií sa stalo hlavnou agendou jej politiky. Priority SDĽ vo vláde sa neustále znevažovali, identita bola spochybňovaná - napriek tomu toto politické zoskupenie nenašlo dostatok odvahy ukončiť vlastné trápenie odchodom z koalície. Namiesto toho SDĽ čoraz častejšie hľadala svoju hlavnú devízu a zdôvodnenie nepochopiteľných postojov vo formulke, že je „zodpovedná za štát“. Tým začala hrať v Dzurindovej vláde podobnú úlohu, akú prisúdili v Mečiarovom kabinete Ľuptákovmu ZRS. Premárnená šanca dorastu Zložitá situácia prinútila J. Migaša hľadať únik v úsilí naštartovať proces generačnej výmeny reprezentácie SDĽ. Pokúsil sa predĺžiť si svoj politický život tým, že veľkoryso ponúkol funkcie neskúsenému dorastu, ktorý bol z vďačnosti ochotný plniť úlohu, akú mali v roku 1996 neoboľševické regionálne kádre. Mladá demokratická ľavica sa tak na určitý čas dostala do pozície rukojemníka jedného krídla v strane a jej tradičný kritický postoj sa výrazne zmiernil. Premrhala tak šancu stať sa akousi treťou silou v SDĽ a vyviesť ju z personálnej, programovej i morálnej krízy. Po istý čas bol v hre i tento variant. Keď bol v deň 50. výročia Schumanovej deklarácie zverejnený Manifest Generácie 2000 ako program zásadnej transformácie ľavicovej politiky na Slovensku, obe krídla SDĽ ho privítali s nadšením a na 6. zjazde v Košiciach sa k nemu aj verejne prihlásili. Dokument sa síce stal východiskom tvorby nového politického programu, no v praxi sa nikdy nerealizoval. Nekoordinovanosť vzájomných krokov a prekvapujúco silný individualizmus medzi mladými ľavičiarmi napokon spôsobil, že MDĽ neprekročila hranice politického dorastu a zahodila príležitosť, aká sa už opakovať nebude. To, čo sa dnes odohráva v širšom ľavicovom priestore slovenskej politickej scény, je už len tragikomickým záverom jedného slaboduchého divadelného predstavenia. Panika vyvolaná obavou o vlastný politický osud, hľadanie vinníka, ktoré je jediným neistým pokusom o sebareflexiu (aj to zásadne iba v časoch dramatického poklesu volebných preferencií), to všetko vzbudzuje skôr pohŕdanie ako starosti o budúcnosť slovenskej ľavice. Peter Weiss nemohol v tomto zápase uspieť, lebo stratil kontakt s problémami bežných ľudí. Jozef Migaš nemohol uspieť, lebo stratil odvahu realizovať svoje skutočné predstavy. Pavel Koncoš nemohol uspieť, lebo stratil zmysel pre elementárny vnútrostranícky konsenzus, potrebný na zabezpečenie vlastnej podpory pri realizácii politických cieľov. A všetci traja nemohli uspieť, lebo im chýbala základná vízia vychádzajúca z prevratných zmien, ktoré sa dejú v súčasnom svete. Je smiešne, ak sa jednotlivé zoskupenia obviňujú z pravicových či ultraľavicových úchyliek a navzájom si dokazujú, kto je modernejší. Všetky súčasné krídla, skupiny i strany naľavo od stredu charakterizuje totiž jeden spoločný postoj: bezbrehý oportunizmus. Nejasnosť identity a márnomyseľné osobné vzťahy Súčasná ľavica na Slovensku sa vyznačuje predovšetkým neujasnenou identitou. „Ľavicovosť“ sa stala vágnym pojmom, ktorého obsah nevedia vysvetliť nielen členovia, ale ani lídri ľavicových strán. Tí dokonca vedome umŕtvujú sociálny zápas, prestávajú rozumieť podstate konfliktov v súčasnej spoločnosti a nie sú schopní ani len pribrzdiť neoliberálnu ofenzívu do života bežných ľudí. Ich zúfalé bedákanie, že ľavica bude spoločnosti chýbať, je od počiatku falošné, lebo preferencie SDĽ, SDSS, SOP, no i SDA hovoria jednoducho o tom, že občan to tak nepociťuje. Základné kontradikcie medzi ľavicovými politikmi majú korene v márnomyseľných osobných vzťahoch a spôsobe vzájomnej komunikácie. Ideologické rozdiely sú iba rétorické, v praxi sa správajú takmer rovnako. Navyše, tú najhoršiu tradíciu v ponovembrovej ľavici nepredstavuje P. Koncoš, ale tí, čo vniesli do politiky prospechárstvo toho najhrubšieho zrna, obetujúc mu všetky hodnoty i osobnú česť. Tí, ktorí rozohrali nezmyselnú personálnu vojnu a dnes sa v obave o svoje pochybné funkcie a finančný príjem na najbližšie štyri roky vzdávajú vlastného názoru a pokúšajú sa o politický obchod. Ak sa SDĽ ponižujúco ponúka ľuďom, ktorých sa niekoľko rokov usilovala vypudiť zo strany, ak SDA kalkuluje s tým, že rozdelenie je iba dočasné (rozumej personálne účelové), ak sú SDSS a SOP ochotné urobiť všetko pre záchranu politickej kariéry niekoľkých figúrok, potom celá táto fraška stráca širší spoločenský zmysel. Z tohto smetiska, na ktorom sa bije priveľa kohútov, reálna nádej nevzíde. A to bez ohľadu na to, či im vlastná prešibanosť umožní vegetovať v parlamente aj ďalšie funkčné obdobie. Nadchádzajúca éra posúvajúca druhy ohrození do dosiaľ neznámej roviny je pre dedičov ľavice radikálne novou výzvou. Výzvou, ktorej už spomínaní páni a súdruhovia jednoducho nerozumejú. Redakcia SLOVO sa nemusí stotožňovať s príspevkami uverejnenými v rubrike Názory

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama