Reklama
Reklama

Pálenie ľavicových mostov

Prečo ľudia pália mosty, prečo len sú takí sprostí? Toto sú slová z pesničky Richarda Müllera Rieka. Neviem, komu ich pôvodne adresoval, ale som si istý, že v týchto dňoch patria bývalým i zostávajúcim vrcholným politikom SDĽ
Počet zobrazení: 978

Prečo ľudia pália mosty, prečo len sú takí sprostí? Toto sú slová z pesničky Richarda Müllera Rieka. Neviem, komu ich pôvodne adresoval, ale som si istý, že v týchto dňoch patria bývalým i zostávajúcim vrcholným politikom SDĽ. Pred vyše týždňom dostala slovenská ľavica ďalšie dve rany. Prvou bol odchod Milana Ftáčnika z SDĽ. Nejde pritom o to, že odišiel do Weissovej Sociálnodemokratickej alternatívy, ale o to, ako to urobil. Proklamáciám o svojej štandardnosti, modernosti a európskosti dal poriadne na frak. Ak by totiž v ktorejkoľvek západoeurópskej krajine odišiel minister zo svojej strany, bolo by nemysliteľné, aby zotrval na poste člena vlády. Bola by to spoločenská samovražda, na takého politika by už nik nenadával, iba by sa mu smiali. Jednoducho by sa spoločensky znemožnil. Dokonca aj väčšinovým spôsobom zvolených poslancov považujú na Západe za nominantov strán. Keďže sa weissovci radi „oháňajú“ Tony Blairom, patrí sa pripomenúť, že keď sa Ken Livingston rozhodol proti vôli vedenia Labour Party (hoci s podporou mestskej organizácie strany) kandidovať na starostu Londýna ako nezávislý, Blair ho nechal ihneď zo strany vylúčiť. Boj o zotrvanie vo funkcii Ešte trápnejšie vyznieva Ftáčnikovo uznanie, že „post patrí SDĽ a ja jej rozhodnutie budem rešpektovať“. Ftáčnik sa predsa nestal ministrom pre svoju odbornosť, ale preto, lebo bol členom vedenia SDĽ. Podľa svojho dnešného postoja mal ako podpredseda strany presadzovať po odstúpení Pavla Kanisa verejný konkurz na post šéfa rezortu obrany, z ktorého by na základe objektívnych kritérií mohol vzísť odborník. Lenže aj on považoval za prirodzené, že strana hľadala nového ministra vo vlastných radoch. Pritom KDH či DS by určite vedeli ponúknuť prointegračného politika, ktorý sa vyzná v bezpečnostných otázkach. Neobstojí ani tvrdenie, že treba čosi dokončiť. Minister je predsa politická funkcia. Ak bol Ftáčnik dobrým ministrom, musel sa obklopiť odborníkmi, ktorí v skutočnosti realizujú všetky kroky, reformy, pripravujú zákony. Navyše vo všetkých opatreniach mal vždy podporu odborných štruktúr SDĽ. Určite sa v nich nájde človek s riadiacimi skúsenosťami, podporujúci doterajšiu líniu rezortu, a teda schopný dokončiť, čo treba. Asi sa naopak nenájde blázon, ktorý očakáva, že toto bude metóda práce novej SDA, ktorá v prípade svojej účasti vo vláde bude hľadať nominantov povedzme v SDĽ. Preto je jasné, že Ftáčnik chce jednoducho zasadiť čo najhlbšiu ranu dnes už politickému súperovi. SDĽ z tejto situácie totiž nemôže vyjsť „víťazne“. Buď Ftáčnika nechá a potom bude vyzerať nielen smiešne, no stratí aj šiesty hlas vo vláde a kontrolu nad rezortom prenechá mimoparlamentnej ministrane, hoci formálnej zodpovednosti sa už nezbaví. Alebo Ftáčnika odvolá a potom bude bojovať nielen s ním, ale i s premiérom a novinármi. No a verejnosť dostane obraz strany, ktorej aj niekoľko mesiacov pred voľbami nejde o ľudí, no o teplé miestečká pre jej funkcionárov. Šokujúca reakcia lídra Ešte šokujúcejšia však bola reakcia šéfa SDĽ. Ten nechal narýchlo zverejniť v Pravde rozhovor plný nenávisti a primitívnych útokov na odpadlíkov, najmä Petra Weissa. Je krajne nedôveryhodné, ak ho Pavel Koncoš vidí ako hlavnú prekážku „návratu k ľavicovým hodnotám“ v čase, keď ho jeho vlastní ministri podrazili pri takej zásadnej veci, akou bola privatizácia SPP. Ešte nedôveryhodnejšie vyznieva, ak rozhovor pripravil bývalý vnútropolitický komentátor denníka Slovenská Republika, známej „vlajkovej lode“ HZDS. A úplne nemožné je po takej spŕške útokov veriť úprimnosti slov o tom, že SDĽ a SDA „sú odsúdené na spoluprácu“. Najväčšie obavy však vzbudzuje fakt, že takto odštartovala SDĽ svoju predvolebnú komunikáciu v médiách. Nič o hlavných problémoch ľudí, nič o tom, prečo sa ich nepodarilo vyriešiť a najmä nič o tom, s čím SDĽ prichádza pred občanov niekoľko mesiacov pred voľbami. Petra Weissa či Brigitu Schmögnerovú asi ľavicoví voliči naozaj nemajú radi, no myslieť si, že budú preto z trucu voliť SDĽ, by bolo naivné. Obe udalosti ukazujú, že slovenskú ľavicu pochovávajú osobné spory jej predstaviteľov. Pod pokrievkou dlho vreli názorové aj ideové rozpory medzi vrcholnými činiteľmi SDĽ, ktorých riešenie sa odsúvalo v mene straníckej disciplíny. Lenže po vstupe do vlády narážali na seba rozdielne pohľady čoraz viac a s klesajúcimi preferenciami stúpala nervozita. A tak Schmögnerová odišla, lebo ju odvolali, Ftáčnik odišiel, lebo Koncoš nechcel odstúpiť z postu predsedu SDĽ, a Koncoš im všetkým z plných pľúc „vynadal“. Spôsob, akým sa títo dlhoroční stranícki kolegovia rozchádzajú, je najlepším dôkazom, prečo sa rozchádzajú. Redakcia SLOVO sa nemusí stotožňovať s príspevkami uverejnenými v rubrike Názory

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama