V dialógu treba pokračovať

O ľavici sa hovorí v poslednom čase dosť často. Najmä s klesajúcimi preferenciami jedinej tzv. ľavicovej strany v parlamente. Objektívnejšej, hlbšej analýzy sa však akosi ťažko dopátrať i na stránkach vášho týždenníka. Málo sa hovorí aj o tom, čo je naozajstná ľavicovosť. Či ide len o citáciu z programu Socialistickej internacionály o solidarite, prípadne o vstup do NATO a Európskej únie, čo si kladú na prvé miesto svojich úloh SDĽ, SOP, SDSS a SDA a čo sa pravidelne dozvedáme od ich vrcholných činiteľov. Menej sa už spomína to, že solidarita a zabezpečenie lepšieho života sa u predstaviteľov spomínaných politických subjektov v NR SR, vo vláde a ďalších inštitúciách spája skôr so zabezpečovaním lepšieho života pre nich a im blízkych ľudí. Napriek tomu, že mnohí z ich členskej základne si často myslia čosi úplne iné, čo sa v konečnom dôsledku odzrkadľuje nielen na poklese ich preferencií, ale aj v znižovaní členskej základne. Prečo? Odpoveďou by mohol byť aj názor čitateľa SLOVA, ktorý nedávno napísal, že voľakedy (za 1. ČSR) sa ľavicoví poslanci v parlamente zastávali obyčajných ľudí, vedeli o ich problémoch, chodili medzi nich a pomáhali im ich riešiť. Lenže dnes... Práve pre daný stav sa občianske združenie Ľavicová alternatíva rozhodlo začiatkom marca zorganizovať okrúhly stôl pod názvom Prežije ľavica na Slovensku voľby 2002?, ktorý Martin Krno nepriamo, bez bližšej konkretizácie spomenul v príhovore. Priznám sa, zarazilo ma, akým spôsobom. Veď keď svoju úvahu poňal takým spôsobom, škoda, že na túto tému neprehovoril aj na onom seminári (Klub nového SLOVA naň bol predsa oficiálne pozvaný) a nezostal do záveru. Samozrejme, ľahšie sa píše o ľavici spoza zeleného stola, ako ísť si cibriť názory medzi ľudí. Hoci aj o tom, že obsadzovanie tovární je pre ,,súčasných ľavičiarov“ neprípustné, že len treba plakať nad súčasnými straníckymi štruktúrami, nezamyslieť sa hlbšie, či je chybou nízkych preferencií ,,dlhoročná absencia ľavicových osobností na rebríčkoch popularity“. Veď mnohí tam boli, a kde sú teraz? Navyše, aj v súčasnosti sú tam práve takí, o ktorých by sa vari dalo povedať to, čo sa v článku kritizuje - populisti. Keď je ľavicová scéna na Slovensku poriadne roztrieštená, nedá sa asi čakať, že si jej predstavitelia hneď padnú do náručia. Preto to až nepríjemné ,,vchádzanie si do vlasov“ v onú marcovú sobotu. Napriek všetkej kritike ľavice a daného podujatia vychádza, že Ľavicová alternatíva má aspoň úprimné úsilie urobiť čosi konkrétne. Ona, ako aj na začiatku seminára rozhádaní účastníci podujatia dospeli napokon k tomu, že v dialógu treba pokračovať. Keby toto úsilie serióznejšie zobrali aj predstavitelia súčasných parlamentných strán a straničiek hlásiacich sa k ľavici, mohli mať v diskusii viac priestoru oni a nie ,,výkriky do tmy“. Rada Ľavicovej alternatívy a prítomní vyzvali ľavicovo zmýšľajúcich občanov, aby bezpodmienečne viedli vzájomný dialóg, potlačili osobné spory a hľadali všetky spôsoby ako využiť svoj potenciál na akčnú jednotu. Ľavica sa nemôže zbaviť bremena spoluzodpovednosti za vyvedenie Slovenska z hospodárskej a morálnej krízy, ktorá degraduje našu krajinu na prívesok Európy a jeho obyvateľov na druhoradých Európanov. Redakcia SLOVO sa nemusí stotožňovať s príspevkami uverejnenými v rubrike Názory