„Bratské“ národy
V lete 1968 som nevdojak vyvolal ostrý spor. V rozhovore, ktorý sa najprv týkal vzťahu Slovákov a Čechov, spýtal som sa Fláma a Holanďanky, aký je rozdiel medzi ich národmi. Kým Flám sa dušoval, že sú osobitý národ, Holanďanka tvrdila, že flámčina a holandčina sú vlastne jeden jazyk a Flámi s Holanďanmi jeden národ, ktorého časť umelo odtrhli. Neviem, nakoľko boli jej názory typické, no uvedomil som si, že Slováci a Česi netvoria v Európe výnimku, že je viacero podobných dvojíc „bratských“ národov. Málokto vie, že Ceaucescovo Rumunsko, hoci bolo spojencom bývalého Sovietskeho zväzu, sa netajilo tým, že má voči nemu územné nároky. Išlo o teritórium Moldavskej sovietskej socialistickej republiky. Okrem Sedmohradska, ktoré bolo samostatné poldruha storočia a do prvej svetovej vojny bolo súčasťou habsburskej monarchie, Rumuni žili ešte v 2 kniežatstvách – Moldavsku a Valašsku. Samostatné Rumunsko vzniklo roku 1861. Rusko donútilo Rumunsko, aby mu odstúpilo východnú časť Moldavska, tzv. Besarábiu. Stačí pohľad na mapu, aby sme pochopili prečo. Pripojením Besarábie k Rusku sa pod jeho kontrolu dostala dunajská delta. Rumunsko na začiatku 20. storočia malo územné požiadavky smerom na západ i východ. Po prvej svetovej vojne skončilo úspešne, jeho súčasťou sa stalo Sedmohradsko i Besarábia. Lenže ZSSR výsledky Versaillskej mierovej konferencie neuznal a proklamoval nároky na Besarábiu. Aby ich odôvodnil, tvrdil, že Moldavčania sú iný národ než Rumuni. Roku 1940 muselo Rumunsko Besarábiu odstúpiť Stalinovi. Je zaujímavé, že územie Moldavskej SSR tvorila iba časť Besarábie, územie priliehajúce k dunajskej delte pripojili k Ukrajine. Po rozpade ZSSR sa Moldavsko osamostatnilo. Súčasné obyvateľstvo je rozdelené na dve časti. Je však paradoxné, že tí, čo sa označujú za „nacionalistov“, by skôr chceli byť súčasťou Rumunska. Aj Bulharsko malo svoje územné požiadavky. Niekoľko ráz sa mi dostali do rúk materiály, ktoré tvrdili, že macedónsky národ je umelo vytvoreným etnikom. Táto údajná juhoslovanská „titovská“ fikcia mala odôvodňovať fakt, že Macedónsko bolo súčasťou Juhoslávie. Až do 20. storočia bolo jeho územie pod tureckou nadvládou. Nároky si naň robili Grécko, Rumunsko i Bulharsko. Hoci u tamojšieho obyvateľstva sa nemohlo vyvinúť vyhranené národné povedomie, považovalo sa za Slovanov. Ostatne práve z tohto regiónu pochádzali slovanskí vierozvestovia Konštantín a Metod, ktorí hovorili a písali v jazyku vtedy zrozumiteľnom všetkým Slovanom. Po prvej a druhej balkánske vojne na začiatku 20. storočia územie Macedónska rozdelili medzi Srbsko, Bulharsko a Grécko. Kráľovská Juhoslávia sa pred druhou svetovou vojnou správala k Macedóncom tak, že reagovali teroristickými akciami. Počas vojny zažili sklamanie. Keď sa načas ich územie stalo súčasťou Bulharska, ich bratia sa k nim správali tak, že po vojne dali prednosť životu v novej Juhoslávii, kde ich uznali za národ a dostali svoju republiku. Po rozpade Juhoslávie, Bulharsko neproklamovalo nároky a usilovalo sa nastoliť čo najlepšie vzájomné vzťahy. O to horšie sa správalo Grécko. Dnes problémom Macedónska nie je jeho národná identita, ale separatizmus albánskej menšiny.
