Cena zaostala za hodnotou

Zverejnenie privatizačných dokumentov určite neukončí diskusiu o osude SPP. Naopak, vyhlásenie vicepremiéra Ivana Mikloša neznamená, že vláda zverejní všetko. Je isté, že tento krok bude ďalšou príležitosťou, aby sa diskusia rozhorela s novou intenzitou
Počet zobrazení: 1323

Zverejnenie privatizačných dokumentov určite neukončí diskusiu o osude SPP. Naopak, vyhlásenie vicepremiéra Ivana Mikloša neznamená, že vláda zverejní všetko. Je isté, že tento krok bude ďalšou príležitosťou, aby sa diskusia rozhorela s novou intenzitou. V centre pozornosti bude iste cena. Tá sa dá kritizovať najľahšie: SPP je rodinným striebrom Slovenska, a keď čosi také predávate, nijaká cena nie je nikdy dosť vysoká. Práve v tomto bode väčšina politikov zahmlieva. Hodnota podniku je jedna vec, jeho aktuálna cena druhá. Je príznačné, že to zamlčujú práve tí, čo sa najviac oháňajú podporou trhového hospodárstva. Lenže práve v ňom je rozdiel medzi cenou a hodnotou niekedy až drastický. Gazprom v úspešnom konzorciu Pri obchodoch je podstatná predajná cena. A tú do značnej miery ovplyvňujú iné faktory ako hodnotu. Pri privatizácii SPP dokonca práve tieto „iné“ faktory prevážili. Napriek tomu aj samotná privatizácia určite hodnotu podniku ovplyvní. Dá sa predpokladať, že pozitívne. Konzorcium, ktoré napokon „vyhralo“, je totiž nielen kapitálovo silné, ale reprezentuje obe strany obchodného reťazca. Účasť Gazpromu v úspešnom konzorciu sa práve preto predpokladala od začiatku. Nejde pritom u uplatnenie akejsi taktiky geopolitického vplyvu: plány tohto ruského gigantu na výstavbu nového plynovodu sú dávno známe. Jeho spoluvlastníctvo SPP je zárukou, že cez Slovensko potečie naďalej dosť plynu na to, aby náš podnik prosperoval. SPP má totiž dlhodobé rámcové zmluvy s Ruskom len do roku 2008, potom by sa jeho pozícia najväčšieho plynárenského podniku v strednej Európe mohla zmeniť k horšiemu. Teraz bude mať Gazprom určite záujem, aby sa to nestalo. Podobne dôležitá je účasť nemeckého Ruhrgasu a Gas de France. Sú to významní európski hráči, ktorí z Ruska každoročne nakupujú obrovské množstvá plynu. Gas de France navyše ťaží z protekcionizmu francúzskej vlády, ktorý chráni jeho pozíciu doma a súčasne mu umožňuje expanziu v západnej časti kontinentu. Ďalší dôvod, pre ktorý by hodnota SPP nemala utrpieť. Čas zohral hlavnú rolu Samozrejme, možno diskutovať o tom, či je 130 miliárd korún za 49 percent akcií SPP vrátane manažérskeho riadenia veľa alebo málo. Jedni budú tvrdiť, že táto cena je dobrá, druhí zase, že zlá. Rozhodne je to však cena reálna. Hodnotenie váhy jednotlivých faktorov, ktoré ju v konečnom dôsledku ovplyvnili, bude určite predmetom viac politických špekulácií než serióznych rozborov. Veľavravný je však fakt, že záväznú ponuku podalo iba jediné konzorcium. Ak nie je súťaž, ťažko zvyšovať cenu. Z prostredia rokovaní napriek tomu uniklo, že prvá (neoficiálna) ponuka privatizačného konzorcia dosahovala len 90 miliárd, konečná bola až tretia. Vari najzávažnejším faktorom bol čas. Privatizátori veľmi dobre vedeli, že súčasná vláda ho nemá nazvyš, a preto nebude siahodlho vyjednávať. Dzurindov kabinet zase nepotreboval SPP sprivatizovať len preto, aby splnil svoje programové vyhlásenie aspoň v tejto časti (veď v mnohých iných sa mu to nepodarilo ani zďaleka), ale najmä pre rastúci deficit vo verejných financiách. Veď časť prostriedkov z predaja rozdeľovali poslanci NR SR už vlani pri prijímaní štátneho rozpočtu, ďalšie peniaze potrebuje vláda na štart reformy sociálneho zabezpečenia a tiež ju tlačia splátky dlhov, ktoré narobil predchádzajúci kabinet. Navyše pred voľbami chce každá vláda dať občanom aspoň o trochu viac, ako si môže dovoliť. Vladimír Mečiar so Sergejom Kozlíkom a Miroslavom Maxonom to v roku 1998 urobili tak, že zabezpečili príjmy štátu iba na prvé tri štvrťroky, zvyšné mesiace žilo Slovensko na dlh. Ak súčasná vláda nechce byť taká gaunerská, musí dlh zaplátať práve príjmom z privatizácie SPP. Špekulácie: zámer či neschopnosť Naša ekonomika nie je taká výkonná, aby zvýšené výdavky utiahla. Drastická hospodárska politika od nástupu súčasnej vlády viedla iba ku krátkodobej makroekonomickej stabilizácii. Tá je však už za nami, hospodárstvo upadá, dominantní vývozní partneri v západnej Európe majú svoje problémy... V takej situácii predávať čokoľvek je rovnako samovražedné ako nevyhnutné. O tom všetkom konzorcium vedelo a to všetko malo na výslednú cenu nepochybne veľký vplyv. Tí, čo viedli vládnu hospodársku politiku posledné štyri roky, od začiatku deklarovali, že chcú sprivatizovať aj energetiku. Zároveň im muselo byť jasné, že ak bude mať štát finančné problémy, veľa z privatizácie nezíska. Otázkou ostáva, či zlá a v konečnom dôsledku neúspešná ekonomická politika bola výsledkom neschopnosti, alebo ju od začiatku diktovali nadnárodné záujmy nádejných privatizátorov. Veď osobné prepojenia „svetovej ekonomiky“ a našich vládnych politikov (aspoň tých ekonomických) nie sú tajomstvom. Najlepšie by bolo SPP nepredávať a dostať jeho fungovanie pod skutočnú verejnú kontrolu. Lenže to politici žiadnej z doterajších garnitúr nedokázali, a tak budú spolu s rozličnými tiežanalytikmi a tiežkomentátormi špekulovať a my ostatní budeme čakať na zvýšenie cien plynu. Určite raz príde.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984