Pokus o Slobodu

Predčasne a tragicky uzavreté dielo Rudolfa Slobodu (1938-1995) oprávnene púta nielen čitateľskú, ale aj kritickú a literárnovednú pozornosť. Po celom rade čiastkových štúdií a statí, vytvorení webovej stránky autora na internete a ďalších oprávnených aktivitách spätých so Slobodovou tvorbou vyšla aj prvá syntetická publikácia o jeho literárnej tvorbe.
Počet zobrazení: 1604

Predčasne a tragicky uzavreté dielo Rudolfa Slobodu (1938-1995) oprávnene púta nielen čitateľskú, ale aj kritickú a literárnovednú pozornosť. Po celom rade čiastkových štúdií a statí, vytvorení webovej stránky autora na internete a ďalších oprávnených aktivitách spätých so Slobodovou tvorbou vyšla aj prvá syntetická publikácia o jeho literárnej tvorbe. Ako štvrtý zväzok pozoruhodnej edície Váhy vydavateľstva Kalligram (vyšli už monografie o Ľubomírovi Feldekovi, Pavlovi Hrúzovi, Dušanovi Mitanovi) publikovala literárna vedkyňa Zora Prušková knihu RUDOLF SLOBODA (Bratislava 2001). Ak v šesťdesiatych rokoch vybavil Alexander Matuška monografiu o Karlovi Čapkovi podtitulom Pokus o Čapka, mal tým na mysli najmä úctyhodnosť rozpätia tohto tvorcu. Použil som túto alúziu preto, lebo obdobne sa vo svojej monografii problému pohľadu na tvorbu Ruda Slobodu zhostila aj Zora Prušková. Vo vedomí náročnosti a mnohorozmernosti jeho tvorby sa nepustila do vyčerpávajúcich hĺbkových analýz všetkých publikovaných kníh a inscenovaných hier R. Slobodu, čo by bolo iste zaujímavé, no zamerala sa na konštantné prvky tvorivého života nášho zrejme najvýznamnejšieho autora 20. storočia. Nepovažovala za potrebné opierať sa v prvom rade najmä o chronologické súradnice jeho života a tvorby, pretože už od prvopočiatkov jeho literárnej činnosti išlo o tvorcu zrelého a komplexného. Súvislosti Prušková uprela bádateľskú pozornosť najmä v štyroch blokoch (Profesia, pohlavie, iniciácia; Rodina; Krajina, príroda, Boh; Samovražda) svojej monografie na súvislosti epické, reflexívne a biografické, ich prieniky či modifikácie. Za dôležité možno považovať najmä konštatovanie, že „...život a literatúra u Slobodu koexistujú v naivnej a súčasne dráždivo rafinovanej zhode“ (str. 101). Rovnako kľúčovo pôsobí aj vysvetľovanie zmyslu písania, zmyslu tvorivosti, ktorým sa Sloboda usiloval porozumieť sebe samému, svojmu miestu vo svete, svojim najbližším, ale aj dráždivému transcendentnu, predovšetkým Bohu. Zaujímavá je aj paralela o mladom Narcisovi Urbanovi Chromom v rovnomennej románovej prvotine a o gazdovi z románu Krv ako starom Narcisovi, ktorý sa sformoval do pozície ostrého sebapozorovateľa. Autorka sa mohla oprieť o pomerne bohatý východiskový pramenný materiál - viacerí špičkoví literárni vedci sa dosť sústavne zaoberali parciálnymi i celistvými otázkami tvorivej činnosti R. Slobodu. Podarilo sa jej do značnej miery to, čo samotnému portrétovanému tvorcovi – preniknúť do podstaty problematiky, no s vedomím jej nevyčerpateľnosti či viacznačnosti nevyslovovať iba definitívne a konečné stanoviská, ale skôr ich len naznačovať či považovať ich za najpravdepodobnejšie. Nevyhla sa ani takej ťaživej problematike, ktorá sa u Slobodu nestala len literárne prítomnou, ale aj tragicky reálnou až po jej dokonaní - samovraždou (tento boj o seba sa v takejto podobe začal podľa kalendária už v roku 1978). Literárne sa týmto motívom zaoberal v podstate permanentne, už od románového debutu Narcis. Inšpirácia vlastným životom Ďalším nesporne zaujímavým a prínosovým interpretačným konštatovaním Pruškovej je i nasledovné: „Motív divergentnej (kolektívnej versus osobnej) morálky sa ako leitmotív prepletá celým Slobodovým dielom, je zdrojom fabulačných konfliktov a sujetových exkluzivít autorovho biografického písania atď.“ (str. 40). Čitateľov i kritikov dokázal Rudo Sloboda znepokojiť vysokou mierou autobiografických prvkov, využívaných v tkanive prozaických textov najmä od románu Rozum. Autorka monografie povahu tejto autobiografickosti vysvetľuje zaujatím „autorskými naračnými maskami“, ktoré u Slobodu súviseli jednak s konkrétnymi profesijnými a osobnými skúsenosťami, ale i s rozľahlým intelektuálnym rozpätím, ktoré získal vytrvalým dôkladným študijným čítaním literatúry všemožnej povahy. Tieto súvislosti však využíval na odďaľovanie vypovedania pravdy o sebe „...prikladaním rôznych sociálnych a rétorických masiek“ (str. 59). Prušková nachádza v Slobodovom diele aj niečo ako fascináciu L. N. Tolstým, najmä v súvislosti so ženou ako ťažiskovou nielen literárnou postavou, ale i zdrojom konfliktu, ako aj zdrojom spočinutia (uvádza súvis s románmi Britva, Uršuľa, Rubato a Jeseň). Prechádzka svetom Ruda Slobodu Nádejná interpretačná nevyčerpateľnosť tvorivých výkonov R. Slobodu nesúvisí len so skutočnosťou, že bolo publikovaných jeho devätnásť prozaických kníh, jedna básnická zbierka, jedna esejistická kniha, dve knihy pre deti a inscenované dve hry (tento výpočet už nie je presný, nakoľko už boli vydané alebo sú na vydanie pripravené ďalšie ešte knižne nepublikované texty), ale predovšetkým s náročným a mnohovrstevným tvorivým a mysliteľským svetom nášho tvorcu. Aj preto možno označiť monografiou Z. Pruškovej za výnimočne vydarenú východiskovú interpretačnú publikáciu, ktorá ukazuje cestu do náročného umeleckého sveta skvelého spisovateľa. Len v niektorých pasážach sa nezdržala autorka priveľmi náročného vedeckého výraziva, ktoré nebude prekážať literárnym profesionálom, ale bežným čitateľom pravdepodobne áno (napr. na str. 89 text o Slobodových reflexiách zviazaných s krajinou). Na záver jedna faktická pripomienka – trocha ma zaráža, že vydavateľstvo zvolilo za základnú farbu obálky skvelej edície Váhy šedú. Azda tým nenaznačuje, že je takou i slovenská literatúra.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984