Prečo novelizovať Zákonník práce
Mnohonásobná novelizácia právnych noriem sa stala na Slovensku smutným pravidlom. Podobný osud čaká pravdepodobne aj novoprijatý Zákonník práce, dokonca ešte skôr, ako vstúpil do platnosti. Treba povedať, že oprávnene, pretože výhrady voči nemu majú zamestnávatelia i zamestnanci. Keď pre nič iné, tak pre veľmi kontroverzný a mimo slovenskej reality sformulovaný predpis o obmedzení pracovného času na 48 hodín týždenne. Na prvý pohľad pozitívny predpis chrániaci ľudí pred zneužívaním nezodpovednými podnikateľmi prudko zmení svoj „humánny“ charakter, len čo sa ho pokúsime precízne uplatniť v praxi. Objavia sa prekážky, ktoré tisíckam ľudí poriadne skomplikujú život. Tvorcovia zákona akosi „pozabudli“, že existuje celý rad činností, prác i profesií, ktoré svojou povahou vyžadujú iný ako klasický osemhodinový pracovný deň. Každodenne nastupujú na dvoj-trojhodinové pracovné zmeny tisícky upratovačiek, stovky lektorov v rozličných kurzoch i ľudia ďalších profesií. Samotná povaha práce, ktorú vykonávajú, je taká, že len s veľkými problémami ju možno zorganizovať v osemhodinových pracovných zmenách a neraz sa to vôbec nedá. Prirodzene sa tak utvára a už dlho existuje osobitný segment trhu práce, ktorý na jednej strane vyžaduje špecifický pracovný čas a na druhej strane umožňuje záujemcom o prácu krátke jeden až štvorhodinové úväzky. Uplatnenie tu nachádzajú tiež dôchodcovia i študenti. Sociálny aspekt problému Rigorózne dodržiavanie zákona hrozí komplikáciami aj v ďalšej oblasti trhu práce – pri prácach sezónneho charakteru, najmä v poľnohospodárstve a cestovnom ruchu. Len tak mimochodom, kto, ako a prečo má obmedziť pracovný čas na štyridsaťosem hodín týždenne manažérom, umelcom, vedeckým a tvorivým kultúrnym pracovníkom, vysokoškolským pedagógom atď.? Ťažko si predstaviť, že niekto vôbec dokáže v tomto prípade dodržiavanie skontrolovať. Nie bezvýznamný je aj sociálny aspekt problému. S cieľom „privyrobiť si“ hľadajú tisíce ľudí kratšiu i dlhšiu brigádu, medzi nimi mnohí majúci trvalé zamestnanie v hlavnom pracovnom pomere. Nerobia to preto, že ich doma „žerie nuda“. Ide často o východisko z núdze, úporné úsilie udržať si určitý finančný štandard a v prípade nezamestnanosti partnera neraz o životnú nevyhnutnosť. Nový predpis všetkým týmto ľuďom, ale aj stovkám korektných a serióznych zamestnávateľov, poriadne skomplikuje život a urobí škrt cez rozpočet. Ak zákon nadobudne platnosť, riešenie budú musieť hľadať najmä zamestnávatelia, pretože im inak hrozia sankcie. Predstava, že prepustia doterajších pracovníkov a siahnu do rezervoáru pracovných síl z úradov práce, je krajne naivná a súčasne perverzne zlomyseľná. Ako inak než naivným a zlomyseľným nazvať postup, keď tisícom ľudí znemožníme pracovať, aby sme riešili problém nezamestnanosti. Pritom dnes možno s pravdepodobnosťou blízkou istote tvrdiť, že toto opatrenie významne neovplyvní úroveň nezamestnanosti. Ublíži však množstvu nevinných ľudí, ktorí hľadajú východisko z nepriazne osudu spoločensky najprijateľnejšou cestou – prácou. Trčiaca nezmyselnosť a naivita Ak zamestnávateľ prepustí doterajších pracovníkov pracujúcich v skrátených úväzkoch, respektíve „na dohodu“, čo mu zostane? Ľudia z úradu práce? Koľkí z nich zanechajú podporu a prijmú troj-štvorhodinový úväzok? Ostávajú študenti a dôchodcovia. Ťažko však môžeme predpokladať, že v plnej miere zaplnia spomínaný segment pracovného trhu. Vznikne absurdná situácia, keď na jednej strane bude zhánka po vhodných pracovných silách na krátke jeden až štvorhodinové úväzky a na druhej strane zostane vysoká nezamestnanosť. Mimochodom, študenti si nezasluhujú rovnakú ochranu ako ostatní pracujúci? Nevyžaduje intenzívne a náročné štúdium plné osemhodinové pracovné nasadenie, ak má byť úspešné? Zákonný predpis o maximálnom štyridsaťosemhodinovom pracovnom čase týždenne skrátka vyúsťuje do slepej uličky. Očividne vytŕča z neho nezmyselnosť a naivita, no a kdesi v pozadí rezonuje zle skrývané úsilie riešiť aj takouto formou hrozivú nezamestnanosť. Zákon v súčasných slovenských podmienkach ľuďom nepomáha, ale škodí. Priam absurdne preto vyznieva úporné úsilie odborov a ľavičiarov o jeho uplatnenie. Je za tým iba neznalosť, odtrhnutosť od reality života či aj niečo iné? Alebo len detinský truc voči pravici, ktorá prvá vyšla s potrebou jeho novelizácie?
