Lietadlá a tanky putujú aj do nedemokratických krajín

V rokoch hneď po skončení studenej vojny, ktoré sa vyznačovali prudkým uvoľnením medzinárodného napätia, výrazným znižovaním početných stavov ozbrojených síl a rozsiahlymi škrtmi vo vojenských rozpočtoch, sa prehodnocovali programy modernizácie armád a rušili sa mnohé, predtým uzavreté, kontrakty
Počet zobrazení: 948

V rokoch hneď po skončení studenej vojny, ktoré sa vyznačovali prudkým uvoľnením medzinárodného napätia, výrazným znižovaním početných stavov ozbrojených síl a rozsiahlymi škrtmi vo vojenských rozpočtoch, sa prehodnocovali programy modernizácie armád a rušili sa mnohé, predtým uzavreté, kontrakty. Tomu zodpovedala aj stratégia Billa Clintona, ktorého americký historik Ronald Steel nazval „prvý nevojnový prezident“. Jeho cieľom bolo udržať pre USA postavenie a vplyv jedinej superveľmoci, ale veľký dôraz pritom nekládol na vojenské, ale predovšetkým na ekonomické a obchodné nástroje a pôsobenie USA vo svete. Preto sa na samom počiatku jeho prvého funkčného obdobia oslabil vplyv vojenských stratégov a loby zbrojárskeho priemyslu. Rast po páde opony Tým však po krátkom čase začali hrať do karát dôsledky vojny v Perzskom zálive – remobilizácia ozbrojených síl a sústredené využívanie najnovších vedeckých poznatkov a technológií na vojenské účely. Lawrence Korb, člen americkej Rady pre zahraničné vzťahy (CFR), to zhodnotil slovami, že po niekoľkých mesiacoch musel Bill Clinton začať robiť ústupky, aby nakoniec šiel Pentagonu takpovediac na ruku. V roku 1994 sa vojenský rozpočet USA dostal na hodnotu 280 mld. USD (čo predstavovalo 88 percent vojenských rozpočtov USA z obdobia studenej vojny), aby sa za ďalších šesť rokov postupne priblížil až k sume 300 mld. USD. Vojenský priemysel dostával nové zákazky – nielen pre potreby US-Army, ale aj pre export. A zároveň s tým sa vyvíjal aj podiel USA na svetových zbrojárskych obchodoch. Kým ešte v roku 1987 predstavoval 27 percent, v spomínanom roku 1994 dosiahol hodnotu 54 percent! V priebehu siedmich rokov tak USA svoj podiel obchodu so zbraňami vo svetovom meradle zdvojnásobili a dodnes stabilne držia polovicu podielu tejto nesmierne výnosnej komodity. Ďalším štátom, ktorý v rovnakom čase dokázal zdvojnásobiť svoj podiel na svetových zbrojárskych obchodoch, je Veľká Británia – polepšila si z 8,3 percenta na 19. A konečne tretím štátom, ktorý zarobil na zmenách po skončení studenej vojny a páde železnej opony, je Francúzsko – svoj podiel na svetovom obchode so zbraňami zvýšilo z 9 percent v roku 1987 na 18 v roku 1998. Dnes teda tri zakladajúce členské štáty NATO ovládajú 80 percent svetového obchodu so zbraňami, zatiaľ čo na konci studenej vojny to bola necelá polovica. Podiel na trhu sa pritom dal zvyšovať jedine na úkor niekoho iného – v tomto prípade najmä na úkor Ruska. Jeho podiel v svetovom obchode so zbraňami sa do polovice 90. rokov znížil z 35 na necelých 7 percent - šlo teda o úpadok na šestinu pôvodnej hodnoty. Ďalší výrazný ústup z tohto trhu zaznamenali bývalé štáty niekdajšej Varšavskej zmluvy – z vyše šesť percent klesli takmer na nulu. Prenikavý pokles vykazuje aj Čína – z troch percent na 0,5. Smer Saudská Arábia Pokiaľ ide o územné zameranie zbrojárskeho obchodu, potom jeho najväčším trhom sú krajiny, ktorých základné spoločné charakteristiky majú negatívny charakter – nie sú ani v NATO, ani v EÚ a žiadna z nich nepatrí ani do elitnej skupiny G-8, teda do oblasti, ktorú západní bezpečnostní analytici označujú ako oblasť prosperity a stability. Spoločným pozitívnym vymedzením pre väčšinu z nich je príslušnosť do skupiny dlhodobo označovanej ako tretí svet alebo rozvojové krajiny, v ktorých sa uskutočňuje 50-70 percent celosvetového objemu zbrojárskych obchodov. V ďalších charakteristikách sa stretávame s veľkými rozdielmi. Tie sa odvíjajú predovšetkm od toho, ako vlády troch najväčších vývozcov zbraní rozhodujú o udelení súhlasu nevyhnutného pre akýkoľvek zbrojársky kontrakt. USA sa zaujímajú predovšetkým o to, či potenciálny zákazník nie je zo skupiny tzv. výtržníckych štátov (Rouge State), alebo, ako hovorí nová terminológia, štátov vyvolávajúcich znepokojenie (State of Concern). Spolu s Francúzskom a Veľkou Britániou často hovoria aj o tom, či daný štát neohrozuje medzinárodný mier a stabilitu a neporušuje ľudské práva. Dlhodobé štatistiky pritom ukazujú, že zbrojársky export tejto „silnej trojky“ smeruje do dvoch hlavných oblastí – Stredný východ a Juhovýchodná Ázia. V prvej z nich je najväčším dovozcom Saudská Arábia – ako neobyčajne bohatý štát vydáva na zbrojenie až 10 mld. USD ročne. Nakupuje predovšetkým lietadlá Tornádo, ktoré dodáva Veľká Británia, zo Spojených štátov dováža lietadlá AWACS, riadené strely Maverick a Sidewinder či tanky Abrams. Francúzsko jej dodáva tanky AMX – 30 a námorné riadené strely. Ide pritom o štát, ktorý odmietol podpísať Všeobecnú deklaráciu ľudských práv, pretože sa nezlučuje s islamským právom šária, množstvo ľudských práv neuznáva, uplatňuje tvrdé fyzické tresty, nevypisuje voľby, nemá parlament atď. Pascal Boniface, riaditeľ Francúzskeho ústavu medzinárodných strategických vzťahov, tvrdí, že v oblasti ľudských práv je na tom Saudská Arábia určite horšie ako napríklad toľko kritizovaná a embargovaná Kuba. Dodáva však, že Saudská Arábia udržuje veľmi priateľské vzťahy s USA, nikdy ich nekritizuje, a tak nemá problémy s nákupom najmodernejších zbraňových systémov. A tak je táto krajina najvýraznejším príkladom všeobecnej tendencie spočívajúcej v tom, že 85 percent amerického zbrojárskeho vývozu smeruje do krajín, ktorých režimy sú hodnotené ako nedemokratické. Škandál so Zimbabwe V Juhovýchodnej Ázii je najväčším zákazníkom Taiwan – bohatý štát, ktorý nakupuje v objeme 2,5 mld. USD ročne. Z USA dováža najmä fregaty Knox, drahé raketové komplety Patriot, niekoľko typov vojenských vrtuľníkov, riadené strely pre všetky tri druhy ozbrojených síl, transportéry a ďalšiu techniku. Francúzom urobil nesmiernu radosť podpísaním kontraktu na dodávku celkovo 60 nadzvukových stíhačiek Mirage v exportnej verzii. Popri bohatých krajinách sa však zbrane a zbraňové systémy vyvážajú aj do krajín vyznačujúcich sa väčšou či menšou chudobou, množstvom rizikových faktorov a častým prepukaním konfliktov. Ich vlády na nestabilitu navôkol reagujú navyšovaním vojenských rozpočtov a uzatváraním nových zbrojárskych kontraktov. Veľa zbraní tak putuje do chudobných krajín, alebo do štátov s väčšími či menšími problémami s ľudskými právami. V dôsledku toho sa celé oblasti pohybujú v začarovanom kruhu. Z prvej skupiny si môžeme pripomenúť najmä Pakistan, Indiu či Zimbabwe, z druhej skupiny Turecko, Spojené arabské emiráty či Kórejskú republiku. Preto sa s kritikou stretol britský premiér Tony Blair, keď schválil vývoz vojenského materiálu do Zimbabwe, ktorá trpí vysokou zadlženosťou, epidémiou AIDS, 57-percentnou ročnou infláciou, vysokou nezamestnanosťou a všadeprítomnou korupciou. Britské nevládne organizácie Saferworld (Bezpečnejší svet) a Kampaň proti zbrojárskym obchodom Blairovi vyčítalú pokrytectvo a ústup pred nátlakom zbrojárskych lobistov. Odsudzujú aj dodávky do Turecka, Ekvádoru, Kolumbie, Bangladéša, Číny, Filipín či Pakistanu. Kód dobrého správania Podobné problémy sa vyskytujú aj vo Francúzsku, ktoré vyváža predovšetkým do krajín Perzského zálivu. Popri už spomínanej Saudskej Arábii to bolo napr. 400 tankov Leclerc a 60 stíhačiek Mirage do Spojených arabských emirátov. Akýkoľvek vývoz zbraní podlieha súhlasu vlády, ktorá uplatňuje prísne pravidlá. Stáva sa však, že keď nie je povolenie, hľadajú sa cesty, ako zbrane vyviezť prostredníctvom tretích krajín. A tak sa aj Francúzsko pripojilo k ďalším členským štátom Európskej únie, ktoré vypracovali dokument nazvaný Kód dobrého správania, ktorý podpísali ministri zahraničných vecí pätnástich krajín EÚ v máji 1998. Ten vymedzuje základné pravidlá hry v tejto chúlostivej oblasti medzinárodného obchodu a potvrdzuje odhodlanie všetkých signatárskych krajín zachovať zbrojársky priemysel v rámci priemyselnej základne a obrannej politiky EÚ. Zatiaľ však ide skutočne o prvý krok, po ktorom by mali prísť ďalšie, a to najmä v oblasti konkrétnych spoločných projektov. Predmetom súboja o zbrojárske zákazky sa stali tiež bývalé členské štáty dnes už takmer zabudnutej Varšavskej zmluvy. V nich sa najprv hovorilo o súbežnom rozpustení oboch vojensko-politických zoskupení, ale po niekoľkých rokoch od skončenia studenej vojny sa cieľom stal vstup do NATO. Uchádzači o členstvo v aliancii sa dozvedeli, že po tom, čo svoje vojenské rozpočty a stavy ozbrojených síl v minulých rokoch považovali za nadmerné, budú musieť ešte zvyšovať výdavky na obranu a výrazne modernizovať svoje armády. Stali sa tak novým trhom, na ktorom chcú uspieť predovšetkým americké zbrojárske firmy, a preto sa zjednotili a vytvorili Výbor pre expanziu NATO (Comitee to Expand NATO). Jeho predsedom sa stal Bruce Jackson, riaditeľ strategického plánovania leteckej firmy Lockheed, ktorá ponúka svoje lietadlá F 16. Záujem amerických zbrojárskych firiem sa sústreďuje na najdôležitejšie a najnákladnejšie systémy – letectvo a PVO, veliteľské a štábne systémy, zbraňové systémy s najnovšími technológiami. USA by sa tak mohli zmocniť väčšiny strategických zákaziek a stať sa dominantným dodávateľom najvyspelejších technológií do týchto krajín. Demokratický senátor T. Harkin hovorí o Marshallovom pláne pre podnikateľov v zbrojárskej výrobe. Zaznela nadsázka, že americké firmy možno suchozemskému Maďarsku ponúknu aj nové vojenské námorníctvo. Najbližšie roky ukážu, ako sa to všetko skončí.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984