O našom mikrokozme

Kedy sme sa naposledy pozreli von z nášho mikrokozmu? Ak neberieme do úvahy to, že sme v olympijskom hokeji prehrali na plnej čiare, a mohli sme sa porovnať so svojimi susedmi, tak to nerobíme skoro nikdy. Naopak, usilujeme sa v ňom uzavrieť, a to každý zo svojho pohľadu. Kresťanskí fundamentalisti a ultranacionalisti vnútili parlamentu, a teda i celej republike svoj absurdný náhľad na prirodzený politický vývoj, ktorý prebieha v celej Európe, a nesmie podľa nich prebiehať u nás. Tí, ktorí ešte nedávno vzbudzovali nádej, že budú jedným z garantov demokratického vývoja v krajine ako štandardná kresťanskodemokratická tolerantná strana, dnes ostreľujú nervóznych potenciálnych voličov protimaďarskými návrhmi zákonov. Odsudzujú nacionalistu Viktora Orbána, no robia presne to isté. Podľa hesla Svoje si nedáme a cudzie nechceme! Andrej Hlinka by bol hrdý a najmä strana, ktorá po jeho smrti naďalej niesla jeho meno. Aké symbolické... Začiatkom roku 1938 mali ľudáci z HSĽS heslo V novom roku - do útoku! Pravda, dosiahli autonómiu a neskôr pofidernú suverenitu, ale za akú cenu? V období, keď sa už nehrá o fazuľky, keď sa Slovensko môže konečne prekopŕcnuť na druhú stranu, sa každý správa nezodpovedne. Jedni sa nacionalizujú, druhým neprichádza nič iné na um, a tak sa začínajú štiepiť medzi sebou viac ako inokedy. Táto zahľadenosť do seba je síce pre Slovensko menej nebezpečná ako spomínané pseudosuverenistické tendencie, ale je o to tragikomickejšia, keďže sa v tejto absurdnej dráme naozaj stráca zmysel pre realitu. Až teraz vidno, ako je u nás absolútne dusno. Kedy do nášho mikrokozmu príde konečne vietor, ktorý rozfúka to staré, zažraté a prinesie niečo nové. Aspoň by nám mohol utrieť zrak. Veď aj stotisícka malých rodinných tragédií spôsobených pádom sprostredkovateľov „zisku z rozumu“ je dôsledok skomoleného vnímania importovaného kapitalizmu. Človiečikovia traumatizovaní infláciou, nezamestnanosťou a neistotou si chceli zabezpečiť budúcnosť vkladom nasporených peňazí do odborne povedané nelicencovaných finančných inštitúcií. Dnes sa ich názvy každý bojí vymenovať, aby nespôsobil paniku. Hľadáme politického vinníka, ale márne. Niektorí zasvätení síce tušia, že možno aj medzi dnešnou špičkou obhajcov neoliberálnej hospodárskej politiky sedia priami aktéri tohto veľkého kšeftu, ale to je už údelom našej krajiny. Zlodejstvá sú však sekundárne. Pravou príčinou tragédie je, že všade inde, kam sa usilujeme smerovať, sa život nebuduje z úrokov nasporených vkladov, no z pôžičiek, ktoré má systém vytvoriť, aby sme ich mohli po dobrom štarte začať splácať. Urobila sa reštrukturalizácia bánk, avšak úvery pre občanov sa nedostavili. V našich časoch požičiavajú síce draho, no ľahko a najmä bez úplatkov len záložne, a tak tu zase niečo nesedí. S takými úrokmi na krku sa predsa nedá žiť. Chyba je v štýle života, ktorý neumožňuje slobodne si postaviť budúcnosť na vlastnej zodpovednosti. Ešte sa pýtame, prečo u nás neexistujú stredné vrstvy? Do toho prišiel 14. február, importovaný sviatok zaľúbených. A my mladí, bez bytu, pôžičiek a úspor si dáme v našom mikrokozme bozk a počkáme, ako sa to všetko skončí. Dúfajme, že všetci nezlomia palicu nad touto krajinou, ktorá má ešte čo povedať.