Ľavica ešte nezahynula

Oheň spaľujúci drevenice v to krvavé ráno 21. januára 1945 v Kľaku a na Ostrom Grúni, streľba, po ktorej padali mŕtvi, plakali bezmocní, deti, matky a odvlečení zatínali päste,to všetko vytvorilo hrôzu obrazu fašizmu, ktorý ostáva pre nás mementom. Boli mŕtvi a bolo ich veľa - ale živí, čo tu zostali, podujali sa stavať inú spoločnosť a pochovať fašizmus a hádam i všetko, čo ľudí rozdeľuje. Bola to, ako sme sa presvedčili, neuskutočniteľná myšlienka. Tak ako je v súčasnosti v oblasti utópie idea súdržnosti a národnej spolupatričnosti, ktorá sa v Povstaní naplnila vo svojej najčistejšej a najdemokratickejšej podobe - v takej širokej dohode rozličných prúdov, že si dnes nik a žiadna politická strana nemôže prisvojiť odkaz SNP. Je naozaj národný, zrodil sa v ohni, keď sa charaktery kuli vo vyhni smrti. Vláda nehľadá nový údel Práve národný záujem potlačil počas SNP stranícke a iné priority a zrodil hrdinov. Preto som sa zasadzoval na Slovenskom zväze protifašistických bojovníkov, aby práve odtiaľ vzišiel návrh aspoň na finančné odškodnenie odbojárov a ich pozostalých. Vždy si treba s pietou spomenúť na mŕtvych a odvlečených do koncentračných táborov smrti, ale aj na to, že i živí tu ostali a že sa tu opäť zahniezdieva strach. Síce nie o život, ale o živobytie. Opäť máme hladové doliny. Dokedy a čo s tým urobíme? A prečo nás ako v Povstaní nezjednocuje národný záujem? Prečo sa nás všetkých najväčšmi dotýka nezamestnanosť porovnateľná s tou v 30. rokoch minulého storočia? Možno preto, že vláda, ktorej som i ja členom, nenašla svoj New Deal - Nový údel. Jednoducho, nehľadala ho, lebo sa dodnes v koalícii nenašla dohoda politických síl aspoň trochu podobná tej povstaleckej. A bez nej sa nedajú úspešne riešiť ekonomické a sociálne problémy. Chodím veľmi často medzi ľudí a bolestivo vnímam nemú výčitku v očiach nezamestnaných: Čo tam v tej vláde robíte a kde ste sa to ocitli najmä vy, ľavičiari? Ťažko sa mi vtedy hovorí, ale ľavica tým, že obsedela v tejto vláde, neobstála v politike. Logická otázka teda znie: Čo tam ešte robíme a čo tam robím ja, predseda SDĽ? Nebol som sám, kto na protest proti arogancii vládnej pravice uvažoval o odchode, ale na to v strane nepanoval jednotný názor, ani jednotná vôľa. Teraz už to skoro stráca význam. Platí však, že sme za to tvrdo zaplatili - slovenská ľavica je takmer na dne! Hoci niečo sa podarilo: omladina nebude platiť školné, proti pravici sme presadili aspoň neobmedzený prístup ku vzdelaniu. Slovensko na kolenách To najdôležitejšie - nezamestnanosť sa nám však nepodarilo zvládnuť. Ale nie iba vinou ľavičiarskej slabosti. Tomuto štátu a vláde naozaj chýba nový údel, akási ekonomicko-sociálna doktrína, podľa ktorej by sa dalo postupovať uvážene, v logike nevyhnutných krokov, a nie náhodných a diktovaných chytrákmi pravice, čo v živote neriadili väčší kolektív. Výsledkom je biedna a rozporuplná súčasnosť. Slovensko sa ocitlo na kolenách, no nie je to modlitba, čo sa začína ozývať z hladových dolín. Spochybnila sa totiž samotná demokracia, najväčšie víťazstvo Novembra 1989. Prečo opäť platí, že politika je iba panské huncútstvo? Politici prirýchlo zabudli, že „ľudia nechceli demokraciu pre ňu samotnú alebo pre svoju oddanosť nejakému politickému ideálu“, ale najmä preto, že „demokracia bola vždy zbraňou chudobných a väčšiny proti menšine a bohatým, a to od čias, keď sa objavila v Aténach“. Platí to ešte? Odpovedám si v zhode s myšlienkou, ktorú vyslovil americký prezident Franklin Delano Roosevelt, tvorca Nového údelu, v rozhlasovom príhovore v roku 1938. Ponúkol v nej vysvetlenie, prečo zanikla demokracia v Európe: „Nie preto, že by občania už demokraciu nechceli, ale preto, lebo ich už unavovala nezamestnanosť, neistota i hladovanie vlastných detí, zatiaľ čo sa sami bezmocne dívali na zmätok svojej vlády.“ Aké tvrdé konštatovanie v posolstve prezidenta Roosevelta, ktorý sa naostatok o hladných ľuďoch vyjadril: „Napokon sa zo zúfalstva rozhodli obetovať slobodu v nádeji, že budú mať čo jesť!“ Aké prítomné a aké nákazlivé práve pre Slovensko. Len to nedopustiť! Kto stojí dlhšie opodiaľ? Starí sociálni demokrati tvrdili, že kto len chvíľu stojí, už stojí opodiaľ. Ľavica na Slovensku stojí opodiaľ už dlhšie, pretože iba na okamih ostala stáť. Stratila pôdu pod nohami pod ťarchou populistov z pravice. Hitom sa stali rozličné špekulácie o vláde ako údržbárskej čate a nezasahovaní štátu do ekonomiky, alebo o štáte ako nočnom strážnikovi. A ľavica mlčala. Popri týchto heslách omieľaných v médiách rýchlovykvasenými pravičiarmi sa však ľavičiarska predstava sociálneho štátu začala javiť skoro ako asociálna. Na našu otázku, kto sa v tomto zložitom období postará o ľudí z hladových dolín, ak nie štát, znelo vskutku pravicové odporúčanie: Kto vie, ten sa o seba postará! A kto sa nevie postarať, dobre mu tak! Pritom to chcelo iba trochu pochopenia - predstava sociálneho štátu totiž žije veľmi výdatne v celej Európe. Vonkoncom netreba siahať po klasikoch marxizmu, svet si vystačí aj so súčasnými dielami sociálnych filozofov, a to i pravicových. Otázka - ako ďalej, či ísť cestou ultrakapitalistického trhového fundamentalizmu alebo sociálne trhového hospodárstva, je stále prítomná aj v Amerike, pred ktorou naša pravica kľačí oddane a nekriticky omieľa populistické výplody o platení daní ako o novodobých nútených prácach, či o iných nezmysloch. Naopak, iné myšlienky z priečinka umiernenej pravice, ktoré tiež odzneli v Amerike, zamlčuje, lebo sú sociálne. Napríklad, že medzi základné črty sociálnej a ekonomickej nerovnosti patrí, že musí prinášať maximálny prospech pre najviac znevýhodnených členov spoločnosti. A to až v takej podobe, že pokiaľ trh v dobre usporiadanej spoločnosti umožňuje niektorým aktérom vyťažiť zisky bez toho, aby prispeli k zlepšeniu osudu tých najznevýhodnenejších, potom by sa mala časť ich profitu preniesť na znevýhodnených. Toto sú myšlienky, ktoré mi hovoria z duše, no slabý a sociálne neduživý štát ich nedokáže presadiť. Cesta je iba jediná a je v našich silách, ak sa ako v Povstaní dohodneme, že v národnom záujme Slovenska je vybudovať štát silný a najmä sociálny. Nagymagyarországu SDĽ netlieska Ľavica chce silný sociálny štát s jeho najpodstatnejšími črtami, ako je obmedzená úloha trhu, zmiešaná ekonomika, sociálne trhové hospodárstvo a plná zamestnanosť. Predstava pravice sa úplne odlišuje. Propaguje minimálnu úlohu štátu, trhový fundamentalizmus, akceptovanie najkontrastnejšej majetkovej nerovnosti, k čomu sa na Slovensku už blížime - päť či šesť percent superboháčov a ostatní - chudoba! Ako v Južnej Amerike. Iba slabý štát a vláda ako údržbárska čata sa totiž môže stať hračkou v rukách iného štátu, dokonca sa môže stať i kortešantom a to jediného politika vo volebnom boji v inom štáte. Práve zákon o zahraničných Maďaroch odhalil našu slabosť, nepripravenosť a hádam i naivnosť. Najväčšou traumou Maďarov je Trianonská mierová zmluva zo 4. júna 1920, ktorá vstúpila do platnosti 26. júla 1921. Maďarsko v nej uznalo, že územie Slovenska a bývalej Podkarpatskej Rusi patrí pod zvrchovanosť Československa. Parížske mierové rokovania po druhej svetovej vojne platnosť Trianonu až na malé výnimky potvrdila. Čiže idea tzv. Veľkého Maďarska bola pochovaná. A predsa sa v Maďarsku, ako oni vravia, k najväčšej urážke maďarského národa jednostaj v rozličných podobách vracajú za výdatnej asistencie politikov SMK. Nie je náhoda, že spomínaný zákon prijali práve 19. júna 2001 - v tom istom mesiaci ako bola uzavretá Trianonská zmluva. Prečo to nebolo už v roku 80. výročia Trianonu? Rok 2000 nebol rokom volebným. Ibaže zákon je účinný od 1. januára 2002 - tri mesiace pred parlamentnými voľbami v Maďarsku. Ktosi sa naozaj neštítil bodnúť vo volebnej kortešačke do najcitlivejšieho miesta maďarského národa. Škoda len, že sa do toho zapojili aj občania SR napriek tomu, že sa premiér Viktor Orbán neštítil povedať, že sa Maďari cez krajanský zákon dotýkajú hranice Veľkého Maďarska - Nagymagyarországu! Takejto rétorike netlieskam a ani SDĽ ju nebude podporovať. Keď privatizovať, tak transparentne To je však iba jeden z čriepkov rozbitého džbánu slovenskej politiky, ďalšie sú oveľa ostrejšie - napríklad predaj vyše 21 percent akcií VSŽ z portfólia Transpetrolu, pri ktorom prišiel štát o 120 miliónov korún. Celé to veľmi vážne zaváňa účelovým prepojením SMK a SDKÚ. Predo dvermi stojí privatizácia SPP. SDĽ bude proti akejkoľvek netransparentnej, unáhlenej či pochybnej privatizácii a bude robiť všetko preto, aby SPP zostal v rukách štátu. Nik si tu nebude pakovať vrecká! A budeme dôsledne trvať na tom, aby 25 percent z tohto monopolu išlo na sociálne reformy. Za východisko zo súčasnej zložitej situácie považujem obnovenie poriadku, dosiahnutie politickej stability a transparentnosti pri uplatňovaní moci, vlastníckych vzťahov a činnosti vládnych a verejných činiteľov. Spoločnosť je presiaknutá korupciou, a to ohrozuje základné záujmy tohto štátu. SDĽ ich obhajuje, stále stojí na strane ľudí práce a vracia sa i na cestu, ktorú opustila - na cestu uplatňovania dôslednej ľavicovej politiky. Ľavica ešte nezahynula!