Štandard budúceho dialógu?

„Palestínci sú pripravení ukončiť konflikt. Sme pripravení sadnúť si za stôl s akýmkoľvek izraelským vodcom, bez ohľadu na jeho minulosť, a rokovať o slobode Palestínčanov, úplnom ukončení okupácie, bezpečnosti pre Izrael a tvorivom riešení budúcnosti (palestínskych) utečencov pri rešpektovaní demograficky motivovaných izraelských obáv.“ Slová palestínskeho prezidenta Jásira Arafata vyvolali v týchto dňoch na izraelskej politickej scéne a vo verejnom živote doslova búrku. Možno konštatovať, že neprišli vhod. Posledné týždne sa totiž vymykajú spod kontroly nielen pokiaľ ide o vzájomnú bezpečnosť, ale aj pokiaľ ide o kultúrny dialóg medzi jednotlivými hráčmi v regióne. Po stále nedokázanom, ale už obvinenom adresátovi nebezpečného 50-tonového nákladu zbraní na lodi Karine A, sa veci ešte viac skomplikovali. Tel Aviv obviňuje Irán z protiizraelskej spolupráce, Iraku vykreslil, čo ho bude čakať, ak zaútočí na Izrael, palestínske vedenie je podľa premiéra Ariela Šarona zaplienené teroristami a Arafat bol pre neho údajne po celé roky terorista a svoj názor naň nezmení. Pri svojej ceste po USA si dal dokonca Šaron za hlavnú úlohu presvedčiť Washington, aby Arafata ignoroval, bojkotoval ho, neudržiaval s ním žiadny kontakt a neposielal k nemu žiadnu delegáciu. „Priaznivé“ ovzdušie Šaron mal na takéto požiadavky priaznivé ovzdušie. Svoju štvrtú návštevu USA vo funkcii premiéra plánoval dosť starostlivo. Minulosť potvrdila, že ju dokázal zrušiť, ak okolnosti neboli pre ňu výhodné (posledne to bolo na jeseň, keď podľa neho hrozilo, že Arafat požiada medzinárodné spoločenstvo o požehnanie svojmu štátu). Teraz mu však nahrávala nielen podozrivá zásielka na Karine A, vďaka čomu strhol na svoju stranu aj hlavného sponzora mierového procesu - Washington. Na proces to malo negatívny vplyv, pretože nasledovalo stiahnutie osobitného vyslanca, generála A. Zinniho z oblasti. „Arafat klame. Myslel som, že robíme pokroky, dokiaľ sme nezistili, že tu bola dodávka zbraní z Iránu,“ vyslal vtedy George W. Bush jednoznačné stanovisko a vicepremiér Dick Cheney pritvrdil v tom tóne, že USA môžu uzatvoriť zastupiteľský úrad OOP vo Washingtone, ako aj prerušiť všetky styky s Arafatovým vedením. Dnes Šaronovi nahráva aj brutalita atentátov palestínskych samovrahov v izraelských civilných zónach, hoci sa strieda s následným rovnako silným revanšom izraelskej armády na palestínskych civilistoch a ich príbytkoch či ornej pôde (len v januári zdemolovali podľa Medzinárodného výboru Červeného kríža príbytky 92 rodinám). Návšteva sa skončila a USA zmiernili tón s tým, že palestínsky prezident pre nich zostáva jediným legitímnym zástupcom Palestínčanov, pričom sám Cheney rozhodol o návšteve oblasti. Neobjektívna Amerika Týždenník The Economist tvrdí, že USA sa správajú priveľmi neobjektívne, ale na druhej strane málo razantne. Jednostranné obviňovanie Arafata s akceptovaním izraelskej politiky totiž môže USA otočiť proti arabským krajinám a priviesť procesu klinickú smrť. V časoch vytvárania protiteroristickej koalície to bol totiž práve Bush, ktorý zháňal podporu arabských krajín aj takým gestom, že USA vždy podporovali vznik palestínskeho štátu. Dokonca si prezident pohneval Izrael tým, že neodsúhlasil jeho prirovnanie boja palestínskeho ľudu za samostatnosť k terorizmu. Napriek dlhoročnej náklonnosti a vzťahom s izraelským štátom je veľmi nebezpečné, že Washington neprotestuje proti najnovšiemu slovníku Šarona smerom k Arafatovi, dokonca ani proti praktikám domáceho väznenia palestínskeho prezidenta v Ramalláhu a už vôbec nie (resp. veľmi chabo) proti izraelským odpovediam na atentáty vo forme devastovania pôdy a príbytkov civilistov. To môžu arabské krajiny vnímať nielen ako súhlas s politikou Izraela, ale v podstate aj ako pomoc pri odstavení Arafata a ničení palestínskej entity. Komu a čomu by prospelo jeho odstavenie, či dokonca zlikvidovanie? Prinieslo by naozaj Arafatovo odstránenie menej násilia? Kto je terorista Ariel Šaron tvrdí, že „Arafat je pre nás mimo hry, pretože je v čele teroristickej organizácie. Nepresvedčil ma a varujem ostatných, aby sa nenechali presvedčiť“. Z pohľadu izraelského premiéra, a v podstate z pohľadu medzinárodného práva, je skutočne nemysliteľné rokovať o usporiadaní s teroristom. Lenže okrem Šarona nik iný Arafata za teroristu neoznačil. Pravda, u nositeľa Nobelovej ceny za mier by taký osud dosť prekvapil, lebo by to znamenalo, že sa dnes najvyššia pocta udelí hocikomu. Iné by bolo, keby Arafat povedal, že ľutuje, že Šarona nezlikvidoval ešte v roku 1982. Lenže takéto slová vyriekol na adresu Arafata práve Šaron, ktorý v spomenutom roku viedol izraelskú armádu pri jej vpáde do Libanonu a následnom obsadení územia, ba dokonca stál aj na čele krvavého zásahu izraelskej armády v dvoch palestínskch utečeneckých táboroch Sabra a Šatila. Výsledkom akcie bola likvidácia vyše dvoch tisícok civilistov. Šaron teda volí politiku bez ústupkov, ktorá však momentálne veľkú podporu u obyvateľstva nemá. V porovnaní s predchádzajúcim prieskumom na jar minulého roka poklesla o desať percent (na 48 %), a to aj napriek tomu, že Izraelčania (40 %) by radšej videli iného palestínskeho prezidenta, než je Arafat. Tvrdou realitou je aj fakt, že viac ako sto vojakov spolu s veliteľmi záložného vojska podpísalo v uplynulých dňoch petíciu, podľa ktorej odmietajú slúžiť na územiach okupovaných Izraelom od roku 1967 - ide o Západný breh a pásmo Gazy. „Nebudeme viac bojovať za zelenou hranicou s cieľom dominancie, vysídľovania, zbedačovania a pokorovania všetkých tamojších ľudí. Nebudeme strieľať do ľudí a ničiť domy, keď ani nevieme, kto v nich býva,“ uviedol pre denník The New York Times jeden z veliteľov. Bez kompromisov Šaron dnes kompromisy v slovníku nemá. Ak Arafat nesúhlasil s rokovaniami v Camp Davide za účasti B. Clintona v roku 2000, či pred rokom za rovnakej účasti v egyptskej Tabe, kde Barak ponúkol Palestínčanom okolo 80 percent obsadeného územia, dnes Šaron považuje aj odstúpenie 42 percent Západného brehu za veľa. Arafat trvá na (pre Izrael) neprijateľných požiadavkach - uznanie práva na návrat utečencov z roku 1948, stiahnutie sa na hranice vytýčené v roku 1967 a rozdelenie Jeruzalema, ktorého západná časť je fakticky okupovaná Izraelom (podľa rezolúcie BR OSN je totiž mesto stále pod jurisdikciou OSN). Lenže medzi šiestimi hlavnými bodmi práve územie, návrat utečencov a status Jeruzalema si vyžaduje z oboch strán kompromisy. Inak nemá význam rokovať o budúcom usporiadaní. Z tohto pohľadu jasne vidieť, že Šaronovi Arafat nevyhovuje. No ani on sám zatiaľ nepomenoval a ani nevidí žiadneho nástupcu (veď všetkých z blízkosti Arafata označil za súčasť teroristickej koalície). Naša úvodná veta, týkajúca sa Arafatovej ponuky rokovať s akýmkoľvek izraelským predstaviteľom „bez ohľadu na jeho minulosť“, pretože palestínske vedenie je proti teroristickým skupinám, „ktoré nepredstavujú palestínsky ľud“, je pre Šarona dokonca nebezpečná. Pre Jeruzalem schválil obohnanie múrom, ktorý by upevnil jeho nedeliteľnosť a separoval ho od palestínskych miest v blízkosti, palestínski utečenci a ich potomkovia dostanú maximálne peňažnú náhradu a pokiaľ ide o územia, Šaron by rád videl budúcnosť palestínskeho štátu v malých separovaných oblastiach, ktoré by sa dostali pod kontrolu miestnych veliteľov. Toto, samozrejme, zaváňa budúcim Afganistanom. Zdôvodnilo by to síce potrebu ďalšej izraelskej prítomnosti v oblasti, ale nie dôvod na mier. Arafat chce rokovať (dokonca v uplynulých dňoch zverejnil dokument o výsledkoch boja proti terorizmu - zatknutie 195 militantov, zablokovanie 56 podozrivých bankových účtov, zavretie 15 podozrivých tovární atď.) a zatiaľ ho podporuje aj medzinárodné spoločenstvo. Na ťahu je teraz Šaron. Ak však bude pokračovať v doterajšom tóne a spôsobe dialógu, je otázne, či akékoľvek debaty majú v súčasnosti zmysel. Je zrejmé, že Spojené štáty ako hlavný sponzor mierového procesu budú musieť zakročiť skutočne ráznejšie, no najmä objektívnejšie.