Potrebujeme politiku, ktorá krotí globálne neobmedzený kapitalizmus
Jürgen Habermas, filozof
Na pozvanie Goetheho inštitútu navštívil na sklonku minulého roka Bratislavu Jürgen Habermas. V rámci programu Európa 2001 vystúpil s prednáškou venovanou problematike európskeho občianstva v kontexte úvah o multikulturalizme. Prednášku publikujeme v plnom znení. Pri tejto príležitosti poskytol profesor Habermas exkluzívne interview týždenníku SLOVO. (odkaz - V SLOVE č. 50/2001 Martin Muránsky uverejnil článok Jednotná ústava v multikultúrnej Európe, v ktorom je komentovaná problematika Habermasovej prednášky.) V obidvoch bratislavských vystúpeniach ste zdôraznili dôležitosť európskej ústavy. Prečo má byť ústava návratom k primátu politiky, ktorá bude odpoveďou na krízu národného štátu v procese globalizácie ? - Dôvod je jednoduchý: Ak máme mať v Európe jednotnú menu, potrebujeme aj spoločne organizovanú daňovú a finančnú politiku, aby sme mohli v rámci zjednotenej Európy udržať dosiahnuté sociálne štandardy. Smerom navonok je dôležité, aby stúpla dôležitosť európskych krajín pri riadení celosvetového hospodárskeho poriadku. Doposiaľ nezohrávajú jednotlivé krajiny Európy mimoriadne veľkú úlohu v inštitúciách ako Svetová banka, Medzinárodný menový fond. Aj v organizácii svetového obchodu nie je ich vplyv vždy dostatočne zreteľný. Európske krajiny môžu vytvoriť účinnú protiváhu k neoliberálnej globálnej politike Spojených štátov amerických až vtedy, keď budú hovoriť jednotnou rečou. Nehovoriac o tom, že Európska únia musí byť aj politicky akcieschopnou vo vzťahu k spoločnej menovej únii. V politickej atmosfére po 11. septembri si mnohí významní politici, okrem iných aj francúzsky prezident Jacques Chirac, položili otázku o univerzálnej platnosti ľudských práv. Ako je to s ich exportovateľnosťou v celosvetovom meradle? - Keď v roku 1946 OSN prijala Deklaráciou všeobecných ľudských práv, išlo skôr o formálnu deklaráciu. Medzitým sa konalo veľa konferencií, ktorých cieľom bolo určenie hraníc interkultúrneho dialógu medzi štátmi. Všetky krajiny zastúpene v OSN uznávajú Deklaráciu práv, ale všeobecne akceptovaná interpretácia k tejto téme dodnes neexistuje. Ide o úlohu, ktorej riešenie je ešte len pred nami. Znamená to, že dnešný výklad ľudských práv nezohľadňuje rovnako práva všetkých ľudí a kultúr? - Nemyslím, že sú to ľudské práva ako také, ktoré sú spochybňované. Otázkou je, či pri ich presadzovaní sa majú najprv garantovať liberálno-politické práva, alebo či sa dôraz bude klásť primárne na sociálne práva, o čo sa zasadzujú krajiny ako Singapur, Malajzia a Čína. V rámci západnej právnej kultúry tvoria klasické ľudské práva politickej účasti a individuálnej slobody spoločne so sociálnymi a kultúrnymi právami jeden balík problémov. Tento jednotný balík nemožno „rozbaliť“ tak, aby sa jedna skupina práv mala dať realizovať až po druhej. Jedným z argumentov v tejto diskusii je aj názor niektorých ázijských krajín, podľa ktorého sa sociálne a hospodárske práva dajú interpretovať ako kolektívne práva. Tieto by mali zastupovať jednotlivé vlády v mene svojho obyvateľstva. Ani tento výklad nie je v súlade so západným chápaním. Aby som to zhrnul: Myslím, že pred nami je ešte dlhá cesta, ktorá vedie od dnešného systému medzinárodného práva a výkladu práv národov ku kozmopolitnému právnemu poriadku. K nemu patrí okrem iného aj medzinárodný trestný súdny dvor. Dnes ho odmietajú nielen Číňania, ale predbežne napríklad aj Američania. K tomuto právnemu poriadku patria tiež medzinárodné ozbrojené sily, ktoré by skutočne dokázali plniť funkciu policajnej ochrany, nielen viesť vojny, ktoré sa vydávajú za policajné akcie. Skrátka, čaká nás ešte dlhá cesta, ale nevidím žiadnu inú rozumnú alternatívu. Neviem o nijakom dôvode, prečo by koncept ľudských práv nemal naďalej platiť za politický cieľ uplatňovaný kooperatívnym spôsobom. Čo by malo byť alternatívou? Zrejme užšia súvislosť medzi základnými slobodami a sociálnymi právami. Kto požaduje globalizáciu ľudských práv, nemôže mlčať o sociálnych podmienkach ich presadzovania vo svete, v ktorom takmer štyri pätiny ľudí môžu figurovať v štatistikách biedy. - Na to treba politiku, ktorá dokáže krotiť globálne neohraničený kapitalizmus. Preto sa zasadzujem o to, aby Európa v tejto súvislosti začala uplatňovať svoj vplyv. Odhliadnuc od takzvaných tigrích štátov ako Južná Kórea, Malajzia, chudobné krajiny sa za posledných 25 rokoch stali ešte chudobnejšími - v relačnom porovnaní s bohatými. Západ nemôže pod pojmom ľudských práv rozumieť iba slobodné trhy. Tento výklad protirečí niektorým základným podmienkam ľudských práv. Ako sa dívate na požiadavku univerzálneho dodržiavania ľudských práv po vašom prednáškovom turné v Číne? - Dôležitou skúsenosťou, ktorú som získal počas prednáškovej činnosti v Pekingu a Šanghaji, je poznanie, že dnešná čínska vláda pripúšťa v akademickej oblasti do značnej miery slobodu názoru. Ináč to dnes ani nie je možné, už len z toho dôvodu, že internet zohráva v celosvetovom meradle decentralizujúcu úlohu: názory kolegov, ktorí sú pripojení na internet, sa nedajú efektívne kontrolovať. Navyše čínska vláda skoncipovala špeciálny program, ktorým chce prilákať študentov pôsobiacich v Spojených štátoch a v Európe späť domov. Na druhej strane si nemyslím, že dnešná liberalizácia pomerov v Číne zasiahne aj ostané životné oblasti. Média, televízia a noviny kontroluje komunistická strana tak isto ako predtým. Treba tiež pochopiť problémy, s ktorými je dnešné čínske vedenie konfrontované. Túto situáciu nemožno podceňovat a myslieť si pritom, že dnešná číska vláda má všetko pod kontrolou. Musí vyvíjať mimoriadne úsilie, aby vôbec udržala aký-taký poriadok v krajine. Môžete byť konkrétnejší? - Ťažkosti s udržiavaním poriadku jej spôsobujú predovšetkým tri problémové oblasti. Po prvé, neustále rastúca nezamestnanosť, ktorá vedie k vzniku sociálnych nepokojov. Po druhé, enormne vysoká kriminalita, o ktorej každý hovorí a ktorá je podľa našich kritérií nepredstaviteľná. Tretí problém predstavuje značná migrácia dedinského obyvateľstva do miest. To všetko sú dôsledky veľmi rýchlej kapitalistickej modernizácie. Modernizácia v Číne prebieha ešte rýchlejšie než v Južnej Kórei, ktorá sa v priebehu jednej generácie premenila z agrárnej krajiny na postindustriálnu spoločnosť. V Európe sme na zvládnutie tohto procesu potrebovali niekoľko storočí. Nemyslím si však, že by dnes niektorá západná krajina chcela uvidieť v Číne podstatne inú vládu, ako je tá dnešná. Dnešné čínske vedenie zabraňuje vzniku ruských pomerov na tomto obrovskom kontinente. Potom je aj v poriadku, ak máme jasné normatívne predstavy na jednej strane. Na druhej strane musíme tieto predstavy usúvzťažniť k tým možnostiam, na základe ktorých sa dá v jednotlivých krajinách niečo aj pragmaticky dosiahnuť. Prvé komentáre po 11. septembri často vytvárali obraz bezmocného človeka. Osvietenské presvedčenie o rozumnej rozmanitosti názorov je dnes konfrontované s konfliktom, ktorý, ako sám hovoríte, mení naše sebachápanie. V čom ho treba zmeniť? - S teroristami tohto kalibru sa nedá hovoriť, tých možno jedine poraziť. Ale okrem toho vzniká otázka, v akom prostredí sa môže niečo také ako dnešný terorizmus vôbec rozvíjať. Fundamentalistické prúdy v arabsko-islamskom svete nemožno redukovať na jednoduchý antiamerikanizmus. Vo všeobecnosti ide o protizápadné hnutia, ktoré nás môžu podnietiť k tomu, aby sme sa nesnažili bojovať proti terorizmu iba vojenskou cestou. Mali by sme viac pozornosti venovať obrazu, aký o sebe spontánne vytvára Západ v islamských krajinách. Určite stojí za to zamyslieť sa, či by sme nemali zmeniť našu politiku, aby sme v uvedených krajinách mohli dôveryhodnejšie prezentovať normatívne presvedčenia Západu. Môže naša sekulárna kultúra budovať svoj dôveryhodný obraz v islamských krajinách, keď jeho predpokladom je uznanie západného princípu rozumného rozhovoru na obidvoch stranách? Dá sa dnes vôbec ešte rátať s touto univerzálnou ideálnou situáciou? - Ja, samozrejme, nemám na mysli jednostranné procesy - ako keby sme sa iba my mali meniť a dokázať ostatných presvedčiť o normatívno-morálnej substancii v západnej kultúre. Amerika je napríklad veľmi vzdialená od toho, aby sa mohla pokladať za sekulárnu spoločnosť. Aj u nás existujú fundamentalistické prúdy. Na druhej strane liberálne spoločnosti dávajú rozličným náboženským komunitám priestor na to, aby sa vyvíjali v sekulárnom kultúrnom prostredí a mohli v ňom mierovo spoločne koexistovať. Preto sa domnievam, že jednak treba vylepšovať jednostranný obraz Západu, ktorý dnes existuje v islamských krajinách, a jednak, že sa treba usilovať o to, aby sa určitá forma sekularizácie presadila aj vnútri islamského sveta. Neviem si to predstaviť ináč ako prostredníctvom vysvetlenia, že oddelenie náboženstva od štátu a s tým spojená racionálne zdôvodniteľná morálka neznamená koniec religiózneho sveta. Ak by sme mali jasný pojem o postsekulárnej spoločnosti, potom by sa dala ľahšie vysvetliť situácia, v ktorej oddelenie náboženstva od štátu nevedie k zániku všetkých náboženských hodnôt. Vo vašej frankfurtskej prednáške Viera a poznanie ste sa vyslovil za uznanie významu religiózne pochopeného zla a jeho neredukovateľnosti na fenomén morálne falošného konania. Je to prekvapujúci uzáver v perspektíve kultúry, ktorá svoj dnešný fundament odvodzuje z procesu sekularizácie. - V našej sekulárnej koncepcii morálky sme doposiaľ nenašli žiaden presvedčivý preklad fenoménu zla v religióznej tradícii. Keď sa však prostredníctvom sekulárneho jazyka jednoducho iba zabudne na význam určitého fenoménu, môže sa tento jav postrádať a prihlásiť spätne v ambivalentne napätej a neartikulovanej podobe. Samozrejme, že vieme napríklad pomocou Kantovho jazyka vyjadriť, ktoré konanie možno považovať za morálne správne alebo falošné. Ale fenoménom „zla“ mienime niečo iné - hlbšiu korupciu človeka. Zlá myseľ spočíva pravdepodobne v tom, že človek nielen že znevažuje morálne záväzné normy, ale získava aj vôľu systematicky a s istým pôžitkom ich prekračovať. Fenomén „zla“ som použil vo svojej prednáške Viera a poznanie ako príklad, ktorým by sa dala demonštrovať skutočnosť, že proces sekularizácie ešte nie je ukončený. Treba si uvedomiť, že religiózny jazyk nemožno jednoducho eliminovať, ak sa týmto jazykom artikulujú intuície, ktoré na nás doliehajú. Čo je tým tretím médiom, v ktorom sa religiozita a sekulárny jazyk môžu stretnúť tak, že sa ich vzájomný preklad - uznanie sa - úspešne podarí? - V zásade možno povedať, že svojou prednáškou som sa neobracal primárne na veriacich, ale na nás. Išlo mi o pojem sekularizácie, v ktorom sa moment oslobodenia nevykupuje zničením sématickeho potenciálu ako zdroja významov, bez ktorých sa stráca zmysel života. Sekularizácia produkuje aj chyby s deštrukčným dopadom. Treba sa vzoprieť vplyvu komerčnej mediálnej kultúry a brániť sa proti trivializácii všetkých morálne záväzných obsahov. Tým, že si znovu osvojíme a zachováme všetky relevantné rozlíšenia, budeme sa chrániť aj proti nivelizujúcemu dopadu zľahostajňovania. Neodarwinistická jazyková hra o boji o prežitie a o prirodzenom výbere životaschopných jedincov preniká do našich interpersonálnych vzťahov a deformuje ich. Náš životný svet postupne ovláda naturalizácia ducha, ktorá deformuje naše sebachápanie. Svetodejinný proces sekularizácie sa nevymkne z našich rúk iba pod podmienkou, ak si naďalej budeme uvedomovať závažnú ambivalentnosť v jeho dôsledkoch.
S hosťom SLOVA sa zhováral Martin Muránsky
