Sú kultúrne diferencie vecou politiky?
Občania Slovenska majú s témou, ktorou sa dnes večer budem zaoberať abstraktne, vlastné konkrétne skúsenosti. Poznajú problémy rovnoprávneho politického spolužitia rôznych kultúrnych a etnických skupín v rámci jedného štátu. Pre takéto problémy sa Slovensko pokojnou cestou odlúčilo od Česka. Ale secesiou priestorovo koncentrovane žijúcej menšiny od väčšej politickej pospolitosti sa problémy mierovej koexistencie a vzájomného uznávania rozličných kultúr nestrácajú. Vracajú sa v iných farbách - v rámci hraníc osamostatneného národa a v budúcnosti aj vo väčšom rámci Európskej únie. Tieto problémy dnes politická teória rieši pod názvom multikulturalizmus. Vysvetľujú sa odporom, ktorý kladie uskutočňovanie idey štátnoobčianskej rovnosti. Pritom bezprostredne nejde o sociálnu nespravodlivosť. Hoci sa diskriminácia menšín väčšinou spája so sociálnou neprivilegizáciou, mali by sme od seba oddeliť dve dimenzie nerovnakého zaobchádzania - rozmer spravodlivosti rozdeľovania a rozmer nezužovaného členstva. Rovnosť v distributívnej spravodlivosti a diskriminácia Spomedzi hľadísk distributívnej spravodlivosti zásada rovnakého zaobchádzania vyžaduje, aby všetci občania mali rovnaké šance fakticky využívať rovnako delené práva a slobody, aby mohli realizovať svoje vlastné životné plány. Politické boje a sociálne hnutia, ktoré sa zameriavajú proti nerovnosti statusu zakotveného v triednych štruktúrach, živia sa skúsenosťami z krívd v rozmere spravodlivosti rozdeľovania. Naproti tomu v bojoch, v ktorých ide o akceptovanie integrity určitej kultúrnej životnej formy, je základom bezprávie iného druhu: ide tu o skúsenosť so znevažovaním, marginalizáciou alebo vylučovaním z dôvodu príslušnosti k určitej skupine, ktorá sa podľa meradiel prevládajúcej väčšinovej kultúry považuje za „menejcennú“. Krivda je tu v dimenzii neúplnej inklúzie, vylučovaním sa upiera akceptácia plnohodnotného členstva. Neupiera sa im rovnaká miera sociálnych životných šancí, teda rovnaký materiálny hrací priestor rozvoja osobnej samostatnosti. Diskriminovaným sa upiera neobmedzená sociálna príslušnosť spolu s následným vylúčením z účasti na určitých životných oblastiach spoločnosti. Manifestačným príkladom sú ženy, ktorým sa upieralo volebné právo, alebo Židia, ktorým sa zamedzoval prístup do verejných funkcií, napríklad na univerzity, alebo černosi, ktorí nesmeli cestovať v električke spolu s belochmi, Rómovia, ktorých odsúvali na okraj spoločnosti z iných dôvodov - vôbec menšiny, ktorých záujem o udržiavanie kultúrnych životných foriem ignorujú väčšinové rozhodnutia národného zákonodarcu. Diskriminácia sa, pravdaže, v znamení formálneho zrovnoprávnenia stiahla do nenápadnejších oblastí neformálneho styku. Subtílnejšie formy diskriminácie však nie sú menej bolestné. Neodrážajú sa iba v neformálnych formách styku a praktikách komunikácie, ale aj v inštitucionálne fixovaných mechanizmoch vylučovania. Patrí k nim segregácia škôl, selektívne školské curriculum, jednostranná reglementácia úradného jazyka, vôbec dominancia jazyka väčšinovej kultúry vo všetkých spoločenských oblastiach, privilegizácia a zákaz identifikačných symbolov ako kríž v triedach štátnych škôl, ktoré zároveň zakazujú islamskej učiteľke nosiť na hlave šatku, alebo zákaz volania moslimského muezína na dedinách, kde inak zvony privolávajú veriacich do kostola na bohoslužby. V demokratickom právnom štáte si takého problémy ochrany integrity životných foriem, ktoré sa diskriminujú, vyžadujú zavedenie kultúrnych práv. Politika akceptácie, o ktorej hovorí Charles Taylor, sa uplatňuje v rozšírení klasického pojmu štátneho občianstva na multikultúrne štátne občianstvo. Preto by som sa dnes večer chcel zaoberať nasledujúcimi otázkami: - prečo už nestačí kultúrne farboslepá politika, - ako možno zdôvodňovať kultúrne práva, - ako sa tieto práva nesmú chápať, - pojem multikultúrneho štátneho občianstva. Liberalismus a kultúrne rozdiely Pre klasickú formu liberalizmu kultúrne rozdiely medzi príslušníkmi rôznych náboženských spoločenstiev, etnických skupín, národností alebo národov nehrali nijakú úlohu. O kultúrnych právach nebola reč, pretože liberálny štát, ktorý vzišiel z náboženských vojen, generalizuje historický výdobytok odlúčenia štátu a cirkví v tom zmysle, že sa politika s ohľadom na kultúrne pozadie jeho občanov musí správať neutrálne. Na prvý pohľad nie je jasné, prečo dnes kultúrny pluralizmus vyžaduje inú odpoveď než svojho času konfesionálny pluralizmus. Lenže už dejiny presadzovania náboženskej slobody ukazujú, že právna úprava často nestačila. Ak boli náboženské menšiny často neformálne viac či menej subtílne diskriminované, formálne garancie sa museli dopĺňať masívnou antidiskriminačnou politikou. Aj potom minority často trpeli na dôsledky nenápadnej fúzie vládnucej kultúry väčšiny s onou všeobecnou politickou kultúrou, od ktorej sa očakáva, že sa na nej budú podieľať všetci občania štátu. Museli sa obávať, že ich kultúrny svojráz, že ich vlastný jazyk, mravy a životné formy pohltí väčšinová kultúra. Zápasy o uznanie potom krúžia okolo zachovania kolektívnej identity, okolo možnosti nadgeneračnej stabilizácie vlastnej tradície formujúcej identitu. Pritom ide o vzory socializácie a školské curriculá, o odvzdávanie vzorov interpretácie, hodnotových orientácií, o jazykovú výchovu, o symboly verejnej sebaprezentácie atď. Príklady ukazujú, prečo sa dnes spochybňuje nárok liberálneho štátu na etickú neutralitu právneho poriadku a politiky. Etickými nazývame všetky tie otázky, ktoré sa vzťahujú na koncepciu dobrého alebo nepochybeného života, teda nie ako morálka, otázky spravodlivosti v užšom zmysle slova. Etické otázky sa dotýkajú projekcie života a sebachápania osôb, obidve zasa závisia od osudov socializácie, a tým aj od kultúrnych životných foriem a tradícií skupín pôvodu. Vzhľadom na túto prepojenosť osobného životného plánu a kolektívnej životnej formy, individuálnej a kolektívnej identity vynára sa principiálna otázka, či individualisticky fundovaný, zo subjektívnych práv vybudovaný právny poriadok vôbec môže byť spravodlivý voči postulátom zápasov o uznanie, v ktorých predsa ide o artikuláciu a sebazachovanie kolektívnych identít. V našich právnych poriadkoch napokon ide o ochranu individuálnej právnickej osoby, aj keď integrita jednotlivca je odkázaná na pomery vzájomného uznávania v rodine, škole, v jazykovom a náboženskom spoločenstve. Preto Amy Gutman vyzdvihol dve odlišné formy uznania, ktoré si zasluhujú ochranu: „Rešpekt pred nezameniteľnou identitou každého jednotlivca, nezávisle od pohlavia, rasy alebo etnickej príslušnosti, a rešpekt pred formami konania, praktikami, špecifikami chápania sveta, ktoré sa u príslušníkov zanedbávaných skupín tešia veľkej vážnosti alebo sú s nimi osobitne úzko späté.“ Rovnako to platí pre Turkov v Nemecku ako pre Kurdov v Turecku, pre Alžírčanov vo Francúzsku, Chorvátov v Srbsku, Rusov v Litve a Maďarov na Slovensku. Kolektívna identita a subjektívna sloboda Možno obidva aspekty rovnomerne zohľadňovať v rámci individualistického právneho poriadku, alebo si politika uznania vyžaduje zavedenie kolektívnych práv, ktoré môžu v jednotlivom prípade kolidovať so základnými individuálnymi právami? Charles Taylor vychádza z toho, že zabezpečenie kolektívnych identít môže konkurovať právu na rovnaké subjektívne slobody. S prihliadnutím na úsilie o nezávislosť po francúzsky hovoriacich Kanaďanov v provincii Quebec, ktorí chcú vytvoriť „spoločnosť svojho druhu“, navrhuje model, ktorý za určitých podmienok dovoľuje garancie statusu obmedzujúce ústavu v prospech prežitia ohrozených kultúrnych foriem. Skôr ako sa pustím do vlastného normatívneho problému, chcel by som poukázať na dve empirické situácie. Aktuálnosť celej témy vysvetľujú urýchlené migračné pohyby z Juhu na Sever a z Východu na Západ. Spôsobuje ich hospodárska stratifikácia svetovej spoločnosti a ešte vždy rastúce rozdiely v blahobyte medzi rozvinutými spoločnosťami OECD a takzvanými developing a least develped countries, takisto ako rapídny rast občianskych vojen, ktoré v posledných desaťročiach čoraz väčšmi nahrádzajú vojny medzi štátmi. Druhou príčinou sú neudržateľné pomery v krajinách ako Somálsko, kde sa štátna moc nielen fragmentarizuje medzi sporiacimi stranami, ale sa vôbec rozpadá. Keďže 79 percent svetového obyvateľstva už od roku 1994 žije v menej rozvinutých regiónoch Ázie, Afriky a Latinskej Ameriky, môžeme si predstaviť zosilňovanie ťahu migrácie, ktorý vychádza z demograficky poddimenzovaných regiónov Západu a Severu - poddimenzovaných preto, že demografický vývin rozvinutých krajín v dohľadnom čase vyústi do situácie, v ktorej existujúcu úroveň blahobytu a sociálneho zabezpečenia nebude možné reprodukovať bez politiky podporovaného a kontrolovaného prisťahovalectva zahraničných pracovných síl. Ostatne, multikultúrne konflikty sa budú vnímať osobitne ostro a bolestne aj preto, že sa vymykajú z modelu úspešne inštitucionalizovaných postupov riešenia konfliktov. V bojoch o kultúrne uznanie ide o niečo iné než napríklad v odborársky inštitucionalizovaných bojoch o rozdeľovanie: kým tu sa kompromisy o sporných podieloch na odškodnení vyjednávajú v kategóriach ako peniaze, voľný čas, sociálne zabezpečenie, v bojoch o uznanie tento rámec základných výdobytkov je už k dispozícii. Kultúry formujú identity a prenikajú štruktúry osobnosti ako celku. Zrážka rôznych kultúr preto vyvoláva existenciálne konfrontácie. Inak než pri konflikte záujmov konflikty hodnôt nemožno urovnávať cestou rokovania, pretože konfliktu hodnotových orientácií zabraňuje práve ten druh nepýtaného oceňovania hodnôt, ktoré občania inkluzívneho spoločenstva dlhujú všetkým spoluobčanom. Preto vzniká otázka, či sa rovnoprávna koexistencia rôznych kolektívnych životných foriem vôbec dá zaručiť cestou individuálne garantovaných kultúrnych práv. Zdôvodnenie kultúrnych práv Ak farboslepá politika už nestačí urovnávať konflikty opísaného typu, aká je potom presná rola kultúrnych práv a ako ich možno zdôvodniť? Prvú odpoveď na otázku zdôvodnenia kultúrnych práv nám ponúka Joseph Raz. Súkromnú autonómiu občanov zabezpečujú subjektívne slobody. Takéto slobody voľby sú svojou štruktúrou pristrihnuté na preferenčne usmerňované rozhodnutia. Tie sú zase - ako hovoríme - zakorenené v preferenciách vyššieho poriadku alebo v hodnotách. Hodnotové orientácie však jednotlivci nadobúdajú na ceste socializácie, teda vrastania do určitej kultúry. Takto Raz vyvodzuje zo štruktúry účelov racionálneho konania, že občania by svoje subjektívne slobody vôbec nemohli zmysluplne využívať a takisto svoju práve zaručenú privátnu autonómiu v zmysle vedome usmerňovaného života, ak by nepatrili do spoločenstiev, ktoré ich vybavujú internalizovanými vzormi určitej kultúry. Iba živá kultúra produkuje dostatočne veľa presvedčivých orientácií pre zmysluplné rozhodovanie, iba ona poskytuje kritériá, podľa ktorých môžeme posúdiť hodnotu takýchto rozhodnutí. Liberálne zdôvodnenie kultúrnych práv sa preto opiera o inštrumentálny argument: Keďže kultúru pokladáme za prameň preferencií vyššieho poriadku, spontánny prístup k tomuto prameňu je aj predpokladom zmysluplného využívania subjektívnych slobôd. Kultúrne práva majú každému občanovi zaručiť možnú príslušnosť ku kultúrnym spoločenstvám, a tým aj rovnakú šancu prístupu ku kultúrnym tradíciám. Pravda, komunitaristickí autori sa s týmto argumentom neuspokojujú. Zdôrazňujú skôr intrinzickú /vlastnú - poz. prekl./ hodnotu kultúrnych životných foriem pre samu osobu. Komunitaristický argument nezdôvodňuje rovnoprávny prístup ku kultúrnym prameňom umožňovaním eticky zmysluplného využívania individuálnych slobôd voľby, ale nevyhnutnosťou rozvoja a stabilizácie osobnej identity jednotlivca. Táto sa tvorí iba v kontexte určitej kultúrnej životnej formy a v nej nachádza aj oporu. Nepochybne, kultúrne spoločenstvá slúžia aj ako médium pestovania tradícií, lenže podľa autorov ako A. Margalit a M. Halbertal tvoria predovšetkým kontext pomerov uznania, ktoré sú pre ich členov konštitutívne. Pretože ľudská existencia má v istom zmysle dialogický charakter, človek sa i seba samého učí chápať iba v expresívne bohatých formách komunikácie. Intersubjektivizmus a abstraktné právne osoby Toto intersubjektivistické chápanie umožňuje revíziu doteraz subjektivisticky zúženého pojmu právnickej osoby. Keďže osobná identita zospoločenštených jednotlivcov je vždy pospriadaná s kolektívnymi identitami, takpovediac abstraktné „právnické osoby“ dedia od svojho prirodzeného substrátu - od osoby z mäsa a krvi - črty individuality realizujúcej sa iba cestou zospoločenšťovania. Aj integritu právnických osôb možno chrániť iba zároveň a v spojení s relevantnými skúsenosťami, komunikatívnymi a akceptačnými súvislosťami identity. Kultúrne práva sú podľa toho tie subjektívne práva, ktoré pre všetkých občanov zabezpečujú pravidelný prístup ku kultúrnym prostriedkom, interpersonálnym vzťahom a tradíciám relevantným pre tvorbu identity a potrebným na jej udržanie. Tým sa kultúrne práva vtesnajú do individualistickej štruktúry našich právnych poriadkov. Tvoria základ, až od nich sa dajú odvodzovať kolektívne práva. Tak ako iné základné práva zdôvodňujú sa statusom člena inkluzívneho spoločenstva slobodných a rovných občanov. Pravdaže toto intersubjektivistické chápanie konceptu právnickej osoby vyžaduje dôležitú kvalifikáciu, aby sme sa vyhli komunitaristickému nedorozumeniu. Právo na prístup ku kultúrnym prostrediam, k interpersonálnym vzťahom a tradíciám sa vonkoncom nemusí nevyhnutne vzťahovať na kultúru pôvodu. Dospelé osoby môžu svoje kultúrne práva takisto dobre uplatňovať so vzťahom na kultúru ich vlastnej voľby. V pluralistickej spoločnosti sa aj tak pretínajú a prenikajú mnohé rozličné subkultúry a životné formy: už neexistujú v holistickej podobe uzavretých univerzov, ktoré človek konzumuje i s chlpmi. Jeremy Waldron maľuje realistický obraz rastúcej kultúrnej heterogenity v rámci jednej a tej istej politickej pospolitosti a právom trvá na legitimite, ako hovorí, kozmopolitického ekvivalentu identifikácie s vlastnou kultúrou pôvodu, ktorú komunitaristi uprednostňujú a spravidla aj očakávajú. Kultúrne práva nesmú znemožňovať alebo dokonca vylučovať slobodnú voľbu medzi rôznymi kultúrami a ani osobnú syntézu z nich. Kultúrne identity sa pochopiteľne nevystavujú ako tovar v supermarkete. Waldronova kvalifikácia nás môže uchrániť pred dvoma nedorozumeniami. Kultúrne identity neslúžia konzervácii celých kultúr, ale ochrane integrity jednotlivých osôb, takisto nesmú dostávať podobu kolektívnych práv s cieľom chrániť kolektívne statky. V protiklade k individualistickému chápaniu, podľa ktorého integritu jednotlivej právnickej osoby možno chrániť iba spolu s prístupom k relevantnému kultúrnemu prostrediu, Charles Taylor vychádza z predpokladu, že kolektívne dobrá, stelesnené v tradovaných životných a komunikačných formách, treba chrániť. Komunitaristické chápanie teda prenáša kultúrne práva z individuálnych nositeľov na ich kolektívne životné súvislosti. Nie osoby tvoria bod usúvzťažňovania, ale kultúrne rezervy, z ktorých čerpajú osobné identity. Taylor to ilustruje na požiadavkách frankofónnych Kanaďanov: „Francúzsky jazyk by sme napríklad mohli chápať ako kolektívnu rezervu, ktorú chcú používať jednotlivci, a tak je možné zasadzovať sa za jej zachovanie, tak ako sa zasadzujeme za zachovanie čistého vzduchu alebo plôch zelene. Ale tým sme ešte v plnej miere nevyhoveli impulzu politiky zameranej na prežitie kultúry. Nejde tu totiž iba o to, aby francúzština zostala k dispozícii pre tých, ktorí sa pre ňu rozhodnú. Politika prežitia chce skôr zabezpečiť, aby aj v budúcnosti existovala skupina ľudí, ktorá bude mať možnosť skutočne používať francúzsky jazyk.“ Taylor postuluje politiku, ktorá zaistí prežitie ohrozených kultúr. Mala by sa starať o to, aby aj v budúcnosti existovalo spoločenstvo hovoriace po francúzsky. Individuálni členovia odvodzujú svoje práva od kultúrnych práv, ktoré bezprostredne slúžia prežitiu kolektívnych statkov. Proti tomuto chápaniu možno uviesť právnické a hermeneutické pochybnosti. Právo povedať „Nie“ zdedenej tradícii Koexistencia kolektívnych a individuálnych práv nevylučuje kolízie - napríklad v prípade tureckého otca, ktorý nechce, aby jeho dcéra chodila na hodinu telocviku na verejnej škole. Taylor, pravdaže, vidí problém a nechce sa dotýkať prednosti určitých základných práv. Lenže takýmto priznaním sa ocitá na šikmej ploche. Z perspektívy etiky dobier nemožno totiž zdôvodniť jasné argumenty na ohraničenie základných práv, ktoré sa nikdy nevyhne kolektívnym právam, a takým, ktoré príležitostne kolektívnym právam ustupujú. Will Kymlicka naproti tomu zaviedol užitočné rozlíšenie medzi nárokmi, ktoré menšiny vyslovujú navonok, voči národným, a medzi nárokmi, ktoré sa zameriavajú voči vlastným členom, aby potláčali dissens vnútri. Podľa liberálnych hľadísk sú očividne legitímne iba obranné práva uplatňované navonok voči väčšinovej kultúre. Aj keď tieto práva príležitostne vystupujú pod firmou kolektívnych práv, logicky sa odvodzujú od práv, ktoré majú predovšetkým jednotlivcovi zaisťovať prístup k prameňom kultúry. Je to očividné už preto, že právo vonkoncom nie je médium vhodné na zabezpečovanie prežitia kultúr. Pretože v rámci moderných životných podmienok sa môžu kultúrne tradície rozvíjať iba cestou reflexívneho prisvojovania. Každá dorastajúca generácia musí mať možnosť zdedenej tradícii povedať aj Nie alebo sa rozhodnúť, ktoré prvky bohatej tradície bude rozvíjať a ktoré chce zamietnuť. V komplexnej spoločnosti, v rámci ktorej nás zaplavujú mnohé konkurenčné tradície, môže sa vitalita silnej tradície ukázať iba v podmienkach východiskovej voľby (exit - option). Vlastná hodnota kultúrnych obsahov sa môže osvedčiť jedine v tom, že tradície rozvinú silu presvedčivosti a stretnú sa so skutočnou akceptáciou so zreteľom na vedome zavrhnuté alternatívy odmietnutia a odstúpenia, možnej konverzie a preorientácie. Multikulturálne štátne občianstvo Chcel by som tieto úvahy krátko ukončiť poukázaním na pojem multikultúrneho štátneho občianstva, jeho explikáciou. Will Kymlicka vychádza z toho, že iba jediné kultúrne diferencované štátne občianstvo môže každému občanovi garantovať „férovú hodnotu“ rovnako delených práv a slobôd (John-Ravls). Rozlišuje rôzne kategórie práva, ktoré môžu slúžiť tomuto cieľu: - samosprávne práva (teda delegovanie kompetencií na menšiny, ktoré môže nadobudnúť aj podobu federalistickej organizácie štátu), - špeciálne práva reprezentácie menšín (s členstvom a hlasom v centrálnych inštitúciách štátneho celku), - kultúrne práva v užšom zmysle (z čoho prípadne vyplývajú verejné subvencie alebo právne garancie nárokov a praktík, ktoré sú relevantné pre jazyk a životné formy kultúrnych minorít). Zoznam možných kandidátov na takéto práva Kymlicka určuje na základe kombinácie troch premenných. Závisia od toho, či dikriminované a ochranu vyžadujúce skupiny sú: - teritoriálne koncentrované alebo priestorovo rozptýlené (ako povedzme dánska menšina v Šlezvicko-Holštajnsku, resp. menšiny v USA), - či patria (ako marginalizovaní prisťahovalci) k politickej pospolitosti dobrovoľne alebo (ako vynútene integrovaní starousadlíci) proti svojej vôli, a napokon - či sa (ako Hispánci v USA alebo Rómovia na Slovensku) odlišujú od ostatného obyvateľstva historickým osudovým spoločenstvom a etnickými znakmi, alebo sa (ako ženy, homosexuáli alebo zdravotne postihnutí) neodlišujú vzťahmi príslušnosti, ale štatisticky uchopiteľnými znakmi. Takýmto spôsobom získavajú kandidáti vlastný profil neúplnej inklúzie. Či už ide o menšiny v multinárodných štátoch ako Švajčiarsko alebo Kanada, o kolonializované alebo podmanené kmene, ako sú pôvodní obyvatelia Kanady a Japonska, o potomkov otrockých kultúr alebo o deportované menšiny ako černosi v USA alebo Turci v Nemecku, o subkultúry prisťahovalcov alebo utečencov, o štatistické skupiny, ktoré sú diskriminované podľa askriptívnych znakov, hoci nevytvárajú vedomie skupinovej príslušnosti - právne relevantné deficity sa zakaždým odlišujú podľa spôsobu exklúzie, v každom prípade sa musia vyrovnávať inými kultúrnymi právami. Tak ako všade, aj tu sa čert ukrýva v detaile. Dnes večer som chcel ukázať, že problémy multikulturalizmu nabádajú na zavedenie novej kategórie práv alebo aspoň na to, aby sme staré nástroje práva, ako je napríklad kultúrny federalizmus, videli v novom svetle. Dnes zisťujeme, že idea rovnoprávnosti demokratických občanov štátu sa nevzťahuje - tak ako doteraz - iba na dôležitú dimenziu spravodlivosti rozdeľovania, ale takisto sa vzťahuje na celkové zapájanie každého občana do politickej pospolitosti. Každý občan, nech by sa nám javil akokoľvek cudzo, má nárok na neredukované uznanie za jej člena - za „jedného z nás“. V budúcej Európe to platí aj pre pohľad Slovákov na Nemcov a Nemcov na Slovákov, Slovákov na Čechov a Čechov na Slovákov. Prirodzene si musíme, a to hovorím v prvom rade svojim krajanom, tento zahrňujúci pohľad na cudzie nacvičovať vo vlastnom dome.
