Tečie nám do topánok

Povodne v strednej Európe posunuli niektoré krajiny o desať rokov dozadu. S upadajúcou vodou upadol aj strach a dnes s prekvapením zisťujeme, že táto katastrofa nevyvolala hlbšiu diskusiu o príčinách čoraz častejšie sa vyskytujúcich živelných pohrôm. Namiesto ekológov sa dostali k slovu politici, ktorí vymenili obleky za tričká a s nacvičeným výrazom hlbokého zármutku zbierali cenné predvolebné body. A tak sa vlastne nič nezmenilo: ochranári sú naďalej považovaní za idiotov, ktorí strašia ľudí poplašnými správami, a hrdinami sa paradoxne stávajú politickí lídri, ktorí demagogicky presviedčajú verejnosť, že to ich rozhodnutia zachránili obyvateľstvo od ešte väčších škôd. Zdá sa, že sme nepoučiteľní, a tak sa globálna ekologická apokalypsa postupne stáva neodvrátiteľnou realitou. Ľudia majú radšej populistických politikov s ich optimistickými a upokojujúcimi víziami o ceste k prosperite (ktorú im zabezpečia, samozrejme, len oni) ako moderných prorokov, ktorí varujú ľudstvo pred hroziacim nebezpečenstvom a vyzývajú ich radikálne prehodnotiť doterajšie formy civilizačného rozvoja. Preto chcú aj naši občania radšej počuť, že veľké vodné priehrady ich zachránia pred katastrofálnymi povodňami, ako si uvedomiť, že sa začali závažné zmeny hydrologického cyklu, ktoré nie sú prirodzeným javom, ale dôsledkom ľudskej bezohľadnosti voči prírode. Ekológovia na to upozorňujú už niekoľko rokov, no zdá sa, že príroda sa ešte dostatočne nerozhnevala a neukázala svoju ničivú silu v takej hĺbke a šírke, aby to politici konečne zobrali aspoň na vedomie. Koľko ľudských životov musí vyhasnúť, aby mocní tohto sveta konečne pochopili, že najväčším politickým problémom planéty čoskoro prestane byť spor o to, AKO žiť, ale otázka, KDE žiť? V atmosfére zdevastovanej Európy sa v týchto dňoch zišiel do juhoafrického Johannesburgu summit Zeme hodnotiaci desaťročné obdobie, ktorým prešla ochrana životného prostredia od historicky najvyššej schôdzky hláv štátov z celého sveta v brazílskom Riu de Janeiro. Dnes sa už prakticky všetky osobnosti a organizácie zapojené do tohto procesu jednomyseľne zhodujú v názore, že plán z Ria zlyhal. Nesplnil sa ani jeden z očakávaných cieľov. Aj preto sa svetová občianska spoločnosť nechystá do Johannesburgu počúvať ďalšie plané sľuby politikov. Dnes ide na summit s konkrétnymi návrhmi zameranými predovšetkým na zmenu štruktúr, ktoré budú schopné požadované zmeny vykonať. Aj tí najväčší optimisti už prišli na to, že pokiaľ budú medzinárodné inštitúcie a národné vlády spoločne presadzovať ekonomickú globalizáciu, nemajú šancu dosiahnuť nejaké ciele v oblasti ozdravenia planéty či zabezpečenia rovnosti a spravodlivosti pre ľudí. Dnešný charakter globalizačného procesu totiž iba upevňuje rozvojový model založený na voľnom trhu, maximalizácii ekonomického rastu a na proexportne orientovanej výrobe - a ten je principiálne neudržateľný, či už z ekologického alebo sociálneho hľadiska. Slovník pritvrdzujú aj iné autority. Známy ekonóm Joseph Stiglitz rezignoval na možnosť reformy Medzinárodného menového fondu a minulý týždeň vyzval na jeho zrušenie. Ako vidno, čoraz viac ľudí chápe, že tento systém nie je možné korigovať, ale iba zmeniť od základu.