Reklama
Reklama

Moc verzus spravodlivosť a naopak

Článok Radovana Geista Moc verzus spravodlivosť (SLOVO 28/2002) je veľmi zaujímavý, no niektoré konštatovania prekvapujú a vysvetlenie viacerých otázok, ktoré si kladie, je jednoduché. To, čo autor nazýva slabosťou medzinárodného práva, je vlastne jeho podstatou
Počet zobrazení: 891

Článok Radovana Geista Moc verzus spravodlivosť (SLOVO 28/2002) je veľmi zaujímavý, no niektoré konštatovania prekvapujú a vysvetlenie viacerých otázok, ktoré si kladie, je jednoduché. To, čo autor nazýva slabosťou medzinárodného práva, je vlastne jeho podstatou. Medzinárodné právo nie je svetovým právom ako istá analógia vnútroštátneho, upravuje vzťahy medzi subjektmi, ktoré sú navzájom nezávislé a nepodriadené vyššej moci. Niet v ňom skutočného sudcu, jeho dodržiavanie si musí zabezpečiť každý štát vlastnou silou alebo silou svojich spojencov. Rozhodujú najsilnejšie štáty V medzinárodnom práve má preto zmysel prijímať len také normy, ktorých dodržiavanie je výhodné pre všetky zúčastnené strany – najmä najsilnejšie. Z už existujúcich noriem sa dodržiavajú iba tie, ktorých zachovávanie je podopreté dostatočným mocenským potenciálom alebo ich súčtom. Ak dôjde k zásadnej zmene situácie, za čím treba vidieť predovšetkým zmenu mocenských pomerov, štáty obyčajne prehodnotia platnosť mnohých noriem a zmlúv, pretože napr. štát môže argumentovať, že je nespravodlivé, aby teraz – keď je silný, bol viazaný záväzkami, ktoré na seba prijal, keď bol slabý. Pokusy zriadiť orgán, ktorý by mal skutočnú moc vynucovať od štátov dodržiavanie záväzkov, by v skutočnosti medzinárodné právo z povrchu zemského odstránili a nahradili by ho iným súborom noriem s iným vnútorným životom a s inou svetovou politikou. Netvrdím, že takýto svet by bol horší alebo lepší ako súčasný, ale bol by iný a medzinárodné právo by sa z neho vytratilo. Zmienený orgán, keďže by si osoboval rozhodovať o práve, povinnosti i vine a zároveň by mal dostatočné mocenské prostriedky, aby si od štátov vynútil poslušnosť vlastných rozhodnutí, by sa stal v skutočnosti základom svetového štátu. A keďže by mal dokázať skloniť šiju aj najväčšej veľmoci, musel by mať v rukách najrozsiahlejšie vojenské prostriedky. Preto sa vynára otázka, aký by mal mandát a ako by sa kreoval? Demokratické krajiny by očakávali, že demokratickým spôsobom. Nezrieknu sa predsa podstatnej časti vlastnej suverenity v prospech orgánu, ktorý by nebol demokratický. Demokracie môžu sedieť za jedným stolom s diktatúrami, môžu byť dokonca ich spojencami, ale nemôžu sa podriadiť orgánu, ktorý nie je demokratický, pretože hoci len časť jeho členov je ustanovovaná nedemokraticky. Bezmocné tribunály S rozličnými medzinárodnými tribunálmi je v medzinárodnom práve problém. Tradične platilo, že previnilca trestali orgány štátu, na ktorého území spáchal zločiny – ak sa vôbec dostal do rúk danému štátu. Pokus potrestať nemeckých vojnových zločincov sa skončil po prvej svetovej vojne fiaskom, lebo ich Nemecko nevydalo. Často dochádzalo k tomu, že nejeden štát si sám potrestal svojich príslušníkov, ktorí porušovali vojnové a humanitárne právo, napr. kapitánov, ktorí odmietli vytiahnuť z vody nepriateľských námorníkov. Tieto tribunály nemajú totiž vlastnú moc, a preto môžu účinne fungovať len v situácii, keď existuje dostatočná vôľa medzinárodného spoločenstva potrestať konkrétne zločiny. Ak moc absentuje, rozhodnutia tribunálu budú len prázdnymi deklaráciami. Znamená to však, že sú trestané len tie zločiny, ktorých potrestanie je podopreté dostatočnou mocou. Inak štáty nespolupracujú – nezatýkajú previnilcov, nehľadajú svedkov a celý proces zakape. Tu je odpoveď na otázku, prečo tribunály po druhej svetovej vojne súdili japonské zverstvá v Šanghaji, ale nie sovietske vo Východnom Prusku, prečo súdili Göringa, ale nie spojeneckých letcov, ktorí sa tiež zúčastnili na plošných nočných náletoch na nemecké civilné ciele, a prečo sa kompenzácie vymáhajú od IG-Farbenu za cyklón B a nie napríklad aj od amerických firiem za hirošimskú bombu. Je prirodzené, že USA nevidia teraz nijaký dôvod, aby sa podriaďovali nejakému medzinárodnému tribunálu, pokiaľ k tomu nie sú donútené mocenskou situáciou vo svete. Prečo by vydávali na nejaký proces svojich občanov, keď ich vojenský potenciál je väčší ako ostatných mocností dokopy? Navyše, Spojené štáty sú jednou z mála krajín, ktorá principiálne nepriznáva nadradenosť akýchkoľvek medzinárodných noriem nad svojím vnútroštátnym právom. Americký mesianizmus Kongres USA priamo zakázal, aby pri vojenských operáciách v zahraničí americkým jednotkám velili neamerickí dôstojníci, čo sa všeobecne vníma ako nehoráznosť a je to mimochodom oveľa závažnejší faktor osvetľujúci postoj Washingtonu ku zvyšku sveta, vrátane najbližších spojencov, ako záležitosť okolo ešte fakticky neexistujúceho tribunálu. Na rozdiel od európskych štátov však tento postoj nie je ovplyvnený iba súčasnou mocenskou prevahou USA, ale aj iný- mi tradíciami. Predovšetkým je to americký mesianizmus, ktorý vyplýva z predstavy o automatickej a samozrejmej morálnej nadradenosti USA, ich inštitúcií, práva a činov. To, samozrejme, neprispieva k ochote podriadiť sa OSN či nejakému medzinárodnému tribunálu. Spojené štáty sa dlhý čas vyvíjali v podstate izolovane na západnej pologuli, kde hrali úlohu dominantnej mocnosti. Keď sa dostali počas druhej svetovej vojny na svetovú arénu, hneď boli v pozícii superveľmoci. Nikdy sa nemuseli zúčastňovať na klasickom mocenskom koncerte európskych krajín, kde sa každý musel naučiť vychádzať s viacerými približne rovnako silnými susedmi. Keď boli USA v roku 1919 tlačené do pozície jednej z viacerých rovnocenných mocností, radšej sa na dve desaťročia stiahli opäť do bezpečia vlastnej pologule. V najbližšom čase sa zrejme pokúsia prispôsobiť svet svojim predstavám. Nie je na tom nič, čo by malo vyvolať plané moralizovanie. Majú na to prostriedky a zrejme každá mocnosť by na ich mieste robila to isté. Komu sa stavajú pomníky? Na margo citátu Josého Ayla Lassa Človek má skutočne vyššiu šancu byť súdený za zabitie jedného človeka ako za zabitie tisícov – individuálna vražda je chápaná obyčajne ako trestný čin, ktorý potláča každé vnútroštátne právo a každý štát. Zabíjanie tisícov sa obyčajne uskutočňuje ako výkon štátneho násilia, pritom štát je jediný subjekt, ktorý si osobuje vykonávať na určitom území a za určitej situácie výkon legálneho násilia ako práva. Pokiaľ tento štát či režim nie je zvrhnutý a označený za zločinecký, je málo pravdepodobné, že vykonávateľov štátneho násilia potrestajú. Naopak, sú velebení a stavajú sa im pomníky. Nie je tu prítomná ani dostatočná vnútroštátna moc a vôľa na ich potrestanie. Rozčuľovať sa nad takýmto postavením štátu nie je opodstatnené. Koncepcia suverenity štátu a sústredenia všetkej ozbrojenej moci do jeho rúk vyriešila otázku poslednej inštancie vnútri spoločnosti. Tá možno funguje často nespravodlivo, no, či sa to niekomu páči alebo nie, z dlhodobého pohľadu je efektívna, pretože zabránila vnútorným vojnám a vendetám typickým pre predštátnu spoločnosť. Rovnako by bolo problematickým trestať vlády za ich zločiny voči domácemu obyvateľstvu vojenskými intervenciami zo zahraničia. Ak by tento úmysel bol mienený naozaj vážne (a nielen ako tzv. humanitárne akcie proti malým štátom), rozpútala by sa špirála vojen, v ktorých by pôvodný cieľ – ochrana miestneho obyvateľstva pred tyranmi ustúpila zo zreteľa pri praktických potrebách vedenia vojenských operácií a pôvodné zločiny tyrana by bledli pred hrôzami vojny, ktorá je najmasovejším a najorganizovanejším porušovaním ľudských práv.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama