Pomoc, ktorú potrebujeme
Nedávno som stretla na ulici jednu známu, ktorá je na vozíčku. Nie, žiadne zranenia z vojnových čias, ako by si azda podaktorí mohli myslieť. Chvíľu po tom, ako oslávila nádherných sedemnásť, autohavária jej v zlomku sekundy zmenila život. Kedysi najkrajšie dievča školy s postavou topmodelky musí dnes doslova hľadať ľudí, ktorí by jej pomohli. Nie pri obliekaní či jedení - v každodennom živote. Chce ísť do kina, do divadla, na zábavu, či iba tak do prírody. Bez pomoci druhých to však nedokáže.
Plná nadšenia mi rozprávala, ako organizuje výlet do hôr pre združenie postihnutých, ktoré založila. Len tak mimochodom spomenula, že zháňajú peniaze. Ide asi o 70 detí, ktoré chcú v polovici júna vidieť čosi viac, ako steny bytu alebo chodník zo školy k autobusu. Navštívila množstvo súkromných spoločností, firiem a nadácií. Nepochodila ani u jednej - vraj majú vyčlenené príspevky na rok dopredu a nie je šanca, že niekto odstúpi. Alebo, že nepodporujú výlety, výlučne iba akcie s intelektuálnym kontextom, teda vzdelávacie a výchovné. A pretože by im naozaj chceli pomôcť, no nemôžu, dajú im aspoň kilo cukríkov a darčekové predmety. Pre potešenie. Vrelá vďaka. Cukor na dodanie energie do ďalšieho hľadania.
Onedlho som išla po našom chodníku a akási cudzia pani ma zastavila s otázkou, či jej nemám požičať peniaze. Nevedela som - a doposiaľ neviem odhadnúť - či ich potrebovala na potraviny, alebo na alkohol. Prišla mi na um známa dilema socialistov a sociálnych demokratov: má ísť o rovnosť príležitostí, alebo o rovnosť ako takú? Nevie si zarobiť, alebo jej robotu nedajú? Lebo to je veľký rozdiel. Rovnosť príležitostí títo ľudia s prižmúrením oka majú, no pocit rovnosti isto nezakúsia.
Prišiel za mnou veľmi dobrý priateľ. Podľa svojich slov nepotrebuje ani rovnosť šancí, ani príležitostí, vraj je sebestačný. Ako z nášho rozhovoru vyplynulo - nie tak celkom. Totiž: zbili ho v nočnom bare pred desiatkami svedkov, bez akejkoľvek príčiny. Vtedy si sám nestačil. Inak mierumilovný, tichý človek, sedel, popíjal a zhováral sa s dámou svojho srdca. Prišli k nemu šiesti, nakopali ho do hlavy, rozbili mu na nej pohár. "Nebol tam nik, kto by zavolal policajtov?" pýtam sa ho v nemom úžase. "No vieš, keby si ich videla, tiež si asi rada, že nebijú teba," znela odpoveď. Ohlásil to na políciu, ale nedúfa, že sa dočká spravodlivosti.
A potom pozeráte televízor, doma, v pohodlí. Je vyhlásený Rok dobrovoľníkov, teda tých, čo majú v úmysle pomáhať bez toho, aby sa v prvej otázke opýtali na finančné ohodnotenie. Pozeráte do čarovnej skrinky a zrazu vám napadne, že ich nie je tak málo. Vozia sa mestskou hromadnou dopravou či na bicykli. Pre nevládnych alebo psychicky chorých robia nákupy, pomáhajú im pri hygiene. Žiadny jaguár či mercedes u nich nenájdete, nanajvýš Škodu Fabiu.
Myšlienky mi pretrhol ďalší šot. Britský denník Times vraj prvýkrát vo svojej histórii nabádal čitateľov, aby volili labouristov Tonyho Blaira, pretože práve oni sú priamymi pokračovateľmi konzervatívnej, teda pravicovej politiky Margaret Thatcherovej. A mne v tej chvíli skrslo v hlave: Nie vozičkári či chudobní, ale nie je to práve európska ľavica, ktorá by potrebovala urgentnú pomoc? Od jej politiky sa totiž odvíja aj situácia ľudí, o ktorých som hovorila vyššie.
