Nenažranci
Zlatí Babinskí. Povestný lupič, ktorý si odsedel roky medzi hrubými múrmi brnenského Špilbergu, i jeho o čosi mladší menovec, ktorý si tiež užil svoje medzi štyrmi stenami iného väzenia. Obaja však boli v porovnaní s novodobými zbojníkmi amatéri, na dnešné pomery podvodníci sotva okresného formátu. "O tempora! O mores!" zvoláme spolu s Cicerom. V polovici 80. rokov hrozilo, že pre oravského kráľa padne slovenská vláda. Napokon padla a spolu s ňou aj posledné ilúzie o spoločenskom zriadení, ktorého činitelia deklarovali, že im ide len o blaho pracujúcich. Terajší politici sa radšej o tejto téme už ani nezmieňujú. O všetkom rozhoduje trh. Nedajbože nazrieť do milionárskych karikatúr architektúry z amerického juhu, nieto do osobných účtov. To by bol väčší zločin, ako keď pripitý poslanec vrazí na prechode bavorákom do starenky.
O čestnosti a mravnosti sa káže hádam už iba v kostoloch. Inde by sa to považovalo za staromódne. Neschopný je ten, čo nevlastní auto západnej značky, netrávi dovolenku za oceánom a čosi nesprivatizoval. Čo na tom, že čert vie, odkiaľ na to berie peniaze. S poctivosťou ďaleko nezájdeš. A čo tak v minulosti kritizované heslo "Kto nekradne, okráda vlastnú rodinu"? Zo štátneho sa už nešklbe pod rúškom tmy, ale za bieleho dňa a verejného potlesku. Kiežby sa ten zvyšok kvázispoločného majetku čím skôr odštátnil, nech si ho noví majitelia strážia, podľa možností zveľaďujú a vytvárajú nové pracovné miesta.
Koľko špinavých privatizačných káuz sa za predchádzajúcej vlády dostalo na svetlo božie? Desať? Dvadsať? Tridsať? Viac asi nie, čo, samozrejme, neznamená, že neboli aj ďalšie. A koľké z nich sa doriešili na súde? Jedna? Dve? Tri? Viac asi nie. Ruka ruku myje... Koľko je teraz takých prípadov? Len za minulý týždeň štyri: netransparentný tender na výber elektronického bankovníctva v IRB, čudné okolnosti odpredaja Slovenskej plavby a prístavov, požehnané Prezídiom FNM, podozrenie niekoľkých vysokých funkcionárov Policajného zboru z protiprávneho konania súvisiaceho s VSŽ Košice, kúpa bytu generálneho riaditeľa Slovenského plynárenského podniku za necelých 2000 korún, hoci na jeho výstavbu táto štátna firma vynaložila päť miliónov. Vo svojom kresle však ostáva, má totiž dobrú krvnú skupinu - M.E.S.A. 10, totožnú s predsedom a podpredsedom vlády pre ekonomiku.
Navyše tá arogancia, s akou sa nám cez televízne obrazovky všetci zúčastnení smejú do tváre! Prečo tí so stotisícovými platmi tak pahltne žerú aj to, čo dostávajú od štátu za bagateľ? Netrúfam si poslednú kauzu porovnávať s odvolaním generálneho riaditeľa Slovenských elektrární. Iste sa však pamätáte, ako sa vtedy premiér dušoval, že urobí rázny koniec politickým nomináciám a o hlavných postoch v štátnych akciovkách bude rozhodovať odbornosť. Čím sa vlastne tí "dnešní" líšia od A. Rezeša, V. Poóra, či K. Martinku? Pritom všetky súčasné vládne strany (ba i mimovládna, ktorá iba nedávno vznikla), či presnejšie ich niektorí predstavitelia sú do týchto kamarátšaftov zaplatení. Viacerým tiežpodnikateľom stačilo, aby politickým subjektom - pre istotu vládnym aj opozičným - darovali zo dvestotisíc korún pred voľbami, aby po nich zinkasovali prostredníctvom ministerských objednávok milióny. Komu veriť, keď sa už pomaly všetci vystriedali pri vládnom válove a aj nové tváre sa raz musia za výťah "hore" niekomu odvďačiť? Tempora mutantur, et nos mutamur in illis. Časy sa menia a my sa meníme s nimi.
