Dva roky po...
Pred dvoma rokmi bol vydaný povel k útoku, ktorý odštartoval najnehanebnejšiu vojnu od pádu komunistických režimov. Zámienkou na bombardovanie Juhoslávie bolo porušovanie ľudských práv v Kosove. Čím viac času od tohto konfliktu uplynulo, tým viac dôkazov svedčiacich proti tejto interpretácii sa vynára. Navyše, po dvoch rokoch sa karta obrátila. Zrazu sa z obete stal agresor...
Juhoslovanská armáda sa po takmer dvojročnej absencii vrátila do nárazníkového pásma na juhu Srbska, aby dokončila to, čo kedysi začala - tentoraz však s požehnaním Severoatlantickej aliancie. Prudké boje medzi albánskymi teroristami a macedónskymi poriadkovými silami v tejto časti krajiny označili viacerí pozorovatelia za skutočnú vojnu. Nepokoje ďaleko presiahli to, čo kedysi stačilo vojskám NATO, aby zaútočili na Juhosláviu. "Operácia za obnovenie zvrchovanosti sa začala," komentovalo rozmiestnenie juhoslovanských jednotiek na hraniciach Kosova belehradské ministerstvo obrany. Úloha týchto vojakov však nebude ľahká. NATO zakázalo juhoslovanským silám nasadiť v zóne vrtuľníky, obrnené vozy a protitankové strely, čím dosiahlo, že albánski separatisti sú v materiálnej i technickej prevahe. Armáda sa pritom dostala do postavenia, v ktorom bude terčom teroristov zo všetkých strán: z Macedónska, Kosova, bezpečnostnej zóny i vnútorného Srbska. Navyše, NATO nedovolilo Srbom obsadiť ani celé päť kilometrov široké nárazníkové pásmo, ale len jeho menšiu časť. Vrtuľníky Severoatlantickej aliancie prelietavajú nad týmto sektorom, takže majú postup juhoslovanskej armády pod kontrolou.
Dôsledky uznania UCK
A čuduj sa svete, opäť sa objavili štylizované fotografie albánskych utečencov, ktorí vraj odchádzajú zo svojich domovov, lebo sa boja agresie Srbov. Pred dvoma rokmi by takéto obrázky poslúžili Pentagonu ako zámienka na rozpútanie konfliktu. Dnes sa potichu začína uznávať, že to, čo robila juhoslovanská armáda pred dvomi rokmi v Kosove, nebolo ani zďaleka iba tyranizovanie miestneho obyvateľstva, ale aj legitímny boj s albánskymi teroristami. Ak by sa juhoslovanská politika nedostala do kolízie so záujmami USA, nikto by nespochybňoval právo štátu urobiť si poriadok vo svojej krajine. Dnes je však situácia iná. Albánski teroristi sa, prirodzene, vymkli spod kontroly medzinárodných síl a keďže Severoatlantická aliancia nie je ochotná s nimi bojovať, lebo by tým de facto uznala nezmyselnosť svojho postupu spred dvoch rokov, poslala do prvých línií Srbov.
V Juhoslávii sa teda neustále bojuje. Tisíce ľudí pred dvoma rokmi zomreli úplne zbytočne. Balkán zbiera ovocie vtedajšej politiky NATO, najmä bezprecedentného zlegalizovania albánskych teroristov, ktorého sa Západ vtedy dopustil. Nikto nikdy nepovýšil teroristov (či to už bola IRA, ETA, alebo hocikto iný) na legitímnych partnerov, ako to urobila Severoatlantická aliancia s UCK. Naozaj si Brusel myslel, že keď navlečie šéfa Kosovskej oslobodzovacej armády do saka, zdokonalí ho v angličtine a zjemní jeho vystupovanie, urobí z neho politika západného štýlu? Behá mi mráz po chrbte, keď si spomeniem, ako som pred dvoma rokmi na stránkach SLOVA varoval pred tým, čo sa stane, ak NATO nebude trvať na úplnom odzbrojení UCK. Až desivo presné napĺňanie tohto scenára ma vôbec neteší. Za čo to vlastne boli potrestaní Srbi? Za to, že odmietli podpísať "dohodu" z Rambouillet, ktorá okrem iného umožňovala vytvoriť z UCK legálne policajné jednotky? NATO si splnenie tohto dokumentu, ktorý nikto nikdy nepodpísal, nakoniec vynútilo bombardovaním, aby po dvoch rokoch vyslalo juhoslovanskú armádu, nech napraví to, čo Severoatlantická aliancia pokazila.
Dejiny bývajú absurdné. Západ nevie pochopiť, ako je možné, že Srbi nemenia svoj názor na podstatu vojny o Kosovo napriek tomu, že zvrhli Miloševiča. Nevie pochopiť, že tí ľudia, ktorí pred dvoma rokmi stáli na mostoch s terčami na prsiach, nebránili diktátora, ale svoju vlasť. Výsledok je taký, že albánsky terorizmus na juhu Srbska je silnejší ako kedykoľvek predtým a stabilita Balkánu je dnes oveľa väčšou ilúziou ako pred bombardovaním Juhoslávie. Pevne verím, že dejiny nakoniec objektívne zhodnotia postup Severoatlantickej aliancie spred dvoch rokov ako neospravedlniteľný zločin proti ľudskosti. Táto vojna nikomu situáciu nezlepšila.
Chaos v medzinárodnom práve
A tak najhmatateľnejší výsledok tohto konfliktu je zmena svetového poriadku na svetový neporiadok. Po washingtonskom summite NATO roku 1999, ktorý potvrdil stratégiu aliancie v Kosove a urobil z nej modelový príklad pre budúcnosť, sa medzinárodné právo dostalo do absolútneho chaosu. Severoatlantická aliancia dnes totiž uvádza svetové spoločenstvo do neistoty troma zásadnými neurčitosťami: prvou je neurčitosť územia, kde má NATO právo zasiahnuť, druhou je neurčitosť druhu zbraní, aké má NATO právo použiť a treťou je neurčitosť charakteru konfliktu, ktorý rozhoduje o tom, či NATO použije silu. Navyše, všimnime si, že hoci Brusel zdôrazňuje, že zodpovednosť za zachovanie medzinárodného mieru leží stále na pleciach OSN, dnes s touto organizáciou už nikto vážne neráta. Keď sa uvažovalo o nasadení síl v súvislosti so súčasnou napätou situáciou na srbsko-macedónskych hraniciach, uvažovalo sa iba o tom, či zapojiť do riešenia tejto situácie NATO, alebo stačí apelovať na obe strany, aby si zachovali chladnú hlavu. Nikomu ani na um nezišlo, že toto je klasická situácia, ktorú by podľa Charty Spojených národov mala posúdiť Bezpečnostná rada OSN.
Vytvára sa tu teda akýsi zvláštny mechanizmus, ktorý ráta s tým, že európske problémy bude riešiť NATO (resp. zmobilizované sily EÚ) a tie, do ktorých sa veľmociam nebude chcieť angažovať, prenechá OSN (viď prípad Východný Timor, ktorý dokázal, že mechanizmus Spojených národov nie je neúčinný, ale nevyužíva sa, a keď treba, svetová organizácia vie efektívne zasiahnuť). Takýto postup nemá žiadnu oporu v medzinárodnom práve, ale zdá sa, že jeho modifikácii sa skôr či neskôr nevyhneme. Vojna v Juhoslávii ešte stále nepatrí dejinám. Jej dôsledky sú až príliš živé a jej príčiny až príliš neznáme na to, aby sa na konflikt dalo pozerať z nejakého historického nadhľadu. V každom prípade (aj v kontexte toho, čo sa teraz deje na juhu Kosova) pre všetkých mierumilovných ľudí zostáva večne aktuálny odkaz, ktorý sme v tých pohnutých časoch tlmočili na stránkach SLOVA: Vojna nie je krajné riešenie. Vojna nie je žiadne riešenie.
Autor (1971) je prezident Inštitútu pre solidárnu spoločnosť (ISOS)
