Návrat k republike - veci verejnej

Budeme sa vedieť vyrovnať s komplexom nových faktorov, ktoré pred každý fiškálny, a teda aj korupčný štát stavia globalizácia ekonomiky, technológií, ale i civilizácie? Ako kedysi vznikal triedny robotnícky boj, tak dnes vzniká svetový odpor voči globalizácii. Aj experti na trhovú ekonomiku a manažment tvrdia, že kapitalizmus, tá cesta k pokroku a prosperite, sa končí.
Počet zobrazení: 2170

Budeme sa vedieť vyrovnať s komplexom nových faktorov, ktoré pred každý fiškálny, a teda aj korupčný štát stavia globalizácia ekonomiky, technológií, ale i civilizácie? Ako kedysi vznikal triedny robotnícky boj, tak dnes vzniká svetový odpor voči globalizácii. Aj experti na trhovú ekonomiku a manažment tvrdia, že kapitalizmus, tá cesta k pokroku a prosperite, sa končí.

Podľa P. F. Druckera sa megaštát ako štátny útvar organizujúci spoločnosť ľudí na danom území, charakteristický pre vyspelé krajiny, dostal na konci 20. storočia do slepej uličky. Jeho jediným úspechom bolo, že zabránil rozpútaniu Tretej svetovej vojny v dobe ničivých zbraní.

Internacionalizmus, regionalizmus, tribalizmus

Dnes je však megaštát, ako aj národný štát v tretích krajinách, rozkladaný zvnútra i zvonka. Zvonka peniazmi nepoznajúcimi vlasť. Medzi nadnárodné potreby patrí dnes viac životné prostredie ako národná bezpečnosť a suverenita krajín, svet čelí medzinárodnému terorizmu. Novou silou rozkladajúcou štát zvonka je podľa Druckera aj regionalizmus: malé štáty sa chcú regionálne zjednocovať, tie veľké trpia separatizmom provincií či kultúrnych enkláv. Zvnútra národný štát podkopáva tribalizmus (návrat ku koreňom a kmeňovému spoločenstvu).

Internacionalizmus a regionalizmus spochybňujú suverenitu národného štátu zvonka - napríklad potrebou riešiť problémy politicko-ekonomického charakteru (v rámci NATO, EÚ, alebo napr. špecifické problémy stredoeurópskeho regiónu) - tribalizmus ju podkopáva zvnútra. Hrozí rozkladom štátu na rôzne spoločenstvá organizované v duchu dôrazu na právo týkajúce sa odlišností a rovnoprávnosti. Podľa Druckera hrozí až tým, že "štát nahradia kmene". Rozklad Juhoslávie, chronická kríza Kosova, Čečenska, Palestíny, dodnes i Severného Írska a baskických separatistických úsilí, to všetko sú problémy, ktoré sa nakoniec nepodarilo riešiť silou, ale ani dohodou a dodnes nie sú spoľahlivo vysporiadané.

Tribalizmus však nie je popretím nadnárodného rozmeru, ale jeho opačným pólom, tvrdí Drucker. Práve preto, že svet sa stáva v mnohých aspektoch nadnárodným, všetky prvky práce, technológie a ekonomika sa globalizujú, ľudia cítia potrebu vymedziť sa prostredníctvom pojmov a princípov, ktorým rozumejú. "Cítia potrebu zemepisného, jazykového, náboženského a kultúrneho spoločenstva, ktoré je tu pre nich a ktoré môžu objať okolo ramien." To však stále viac narušuje samé základy národného štátu. Ten sa stáva už len "štátom", teda skôr administratívnou než politicko-ekonomickou jednotkou. Internacionalizmus (dnes už viac sedí pojem globalizácia), regionalizmus a tribalizmus rýchlo vytvárajú nový politický systém a komplexnú politickú štruktúru, ktorá nemá tradíciu.

Premena ekonomických funkcií štátu na správu vecí verejných

Druckerov názor na budúci politicko-ekonomický systém ľudskej spoločnosti, ktorý sa objavil v jeho novom diele Výzvy manažmentu 21. storočia, znie: "Manažment nerovná sa podnikový manažment. Manažment je špecifickým a charakteristickým nástrojom doslova každej organizácie - teda aj verejnej správy a sociálnej sféry. V dôsledkoch to znamená, že už nemožno oddeľovať ekonomiku a podnikové riadenie od ekonomiky a riadenia vecí verejných a spoločenských."

Z tohto sa dá konštatovať závažný dôsledok aj pre budúci osud štátu ako administratívneho centra a vlády ako manažmentu vecí verejných: ak má štát prejsť rozkladom v podmienkach globalizácie, pravdepodobne si ponechá len niekoľko málo funkcií, ktoré fungovali v prospech spoločnosti ako celku a ostatné prenechá miestnej samospráve. Štát už určite nebude - alebo aspoň by sme mu v tom mali zabrániť - správcom financií občanov, teda nebude fiškálnym štátom a v dôsledku toho zmizne aj jeho korupčný charakter. Veci verejné bude štát spravovať len v takom rozsahu, v akom to bude pre potreby spoločnosti nevyhnutné. Ak dnes hovoríme o obrane, medzinárodných záväzkoch, možno záväzkoch vyplývajúcich z otázok zabezpečenia makroekonomických faktorov, zajtra to môžu byť iné funkcie, dnes sotva predvídateľné.

Verejná správa a spoločenské organizácie si medzi sebou budú vytvárať a organizovať vzťahy, ktoré zabezpečia na lokálnej i regionálnej úrovni rovnováhu a trvalo udržateľný rozvoj. Dúfam, že sa potom naplnia slová slovenského odborníka na výskum a vývoj ekonomiky a globalizácie, Petra Staněka, že "globalizáciu môžeme chápať ako obrovskú výzvu pre každého človeka, spoločnosť a pre každý ekonomický subjekt tejto spoločnosti."

Je to návrh užitočnej vízie pre slovenských politikov - nesnažiť sa o reformu verejnej správy "len na základe deľby území a deľby právomocí medzi štát a miestnu samosprávu", ale vytvoriť systém plynulého odovzdávania funkcií verejnej správy, spolu s ekonomickými a správnymi funkciami tak, aby niekde v priebehu niekoľkých rokov mohol zostať štát skutočne len správcom úzkeho okruhu vecí verejných, ktoré presahujú možnosti samospráv, ale neriešia sa ani na globálnej úrovni.

Vyspelé priemyselné krajiny sa o tento proces snažia prakticky od druhej svetovej vojny. My akoby sme podľahli teóriám maoistických "veľkých skokov" a chceme ho urýchliť počas jedného volebného obdobia.

Prečo je reforma verejnej správy v SR problematická?

Ak súhlasíme s Druckerovou analýzou fiškálneho a korupčného štátu a žijeme na území SR, ľahko si spravíme podobnú analýzu a závery prinajmenšom pre osemročnú históriu samostatnej SR od roku 1993. Z každej správy v médiách sa dozvieme, že žijeme v štáte fiškálnom a korupčnom. Ale miestna samospráva a politické sily, ktoré sa usilujú o reformu verejnej správy, sú tie isté, ktoré vytvorili tento režim štátu na Slovensku. To znamená, že či už reformisti verejnej správy rozčlenia územie SR na 8, 12, či 3 samosprávne územné celky, tieto pod vplyvom tých istých politicko-spoločenských záujmov budú dnes iba kopírovať to, čo sa dialo vo fiškálnom a korupčnom štáte. Namiesto jedného režimu s parlamentom a vládou vytvoríme súbor kopírujúcich sa politicko-ekonomických celkov fiškálneho a korupčného režimu, a to ešte vo vzájomnej spleti vzťahov ako vyšší územný celok verzus parlament a vláda SR. Nemienim osočovať poslancov miestnych zastupiteľstiev a starostov obcí, ale máloktorý z nich kandidoval do samosprávy ako nezávislý, ako kandidát občianskeho združenia alebo spoločný kandidát záujmových skupín občanov. Väčšinu z nich nominujú politické štuktúry strán, koalícií a hnutí, tých istých, ktoré sa striedajú po štyroch rokoch v parlamente a vo vláde. Politická kultúra a ciele takéhoto lokálneho "manažmentu" sú zreteľné už dnes - nájdeme okolo seba množstvo príkladov o korupcii a fiškálnom princípe spravovania vecí verejných. Príklad bratislavskej radnice nech je varovaním: čím viac investícií prichádza, tým lákavejšie sú zvody korupcie a fiškálneho režimu aj pre miestnu samosprávu. Územné spory pri tvorbe vyšších územných celkov (VÚC) sú často nielen skrytou kalkuláciou o politickej sile toho-ktorého subjektu, ale aj o tom, aké podniky majú sídlo v regióne, aby bolo koho v zmysle fiškálneho štátu "kasírovať".

Organizovanosť zatlačená do kúta

Štátna správa sa tiež nerada vzdáva svojich právomocí, a preto chcela aj prostredníctvom novely ústavy zabezpečiť kontrolu VÚC a obcí, pretože sa obáva kopírovania správania sa režimu fiškálneho štátu. Obecné zastupiteľstvá, ten skutočný prechod na samosprávu a riadenie miestnych spoločenstiev, nebudú mať moc a právo dovtedy, kým nebudú na svojom území "manažovať" všetky štyri známe kategórie zdrojov organizácie - materiálne, finančné, ľudské aj časové. Len prevod majetkových právomocí (zviditeľnený šikmo sa uberajúcim sporom o pôdu neznámych vlastníkov) a čiastočné prevody finančných zdrojov nepostačujú. Miestna samospráva je podľa Druckerovej charakteristiky "zdola" organizovaným manažmentom územného celku, spravovaného zástupcami spoločenstiev, "kmeňov" (ak chceme byť dôslední v tribalizme), spoločenských a záujmových občianskych združení, kde pojem pravičiar, ľavičiar, či politický stred stráca opodstatnenie. Univerzity už produkujú regionalistov - odborníkov na lokálne spravovanie zdrojov. Budú to rovnako kvalifikovaní manažéri, ako sú dnes firemní, ale na rozdiel od členov parlamentu a vlády nebudú deformovaní straníckou príslušnosťou. Áno, zatiaľ je to takmer utópia, pretože aj v Európskej únii i v USA sa ešte stále s problémami presadzujú predstavitelia nevládnych a spoločenských organizácií, dnes všetci súhrnne uvádzaní ako "tretí sektor". Ale podľa vývoja tento nevládny a neštátny sektor, zložený z tisícok spoločenských organizácií a občianskych združení už vytvára silu, prejavujúcu sa na miestnej úrovni ako protipól štátnej správe. Otázkou zostáva, aký vývoj nastane na Slovensku. Ľudia nemajú veľa vedomostí o tom, ako sa môžu združovať. Útok na kolektivizmus sa jedenásť rokov viedol tak dôkladne, že občianske združenia a spoločenstvá ľudí sú takmer výnimkou. Jediní, ktorí ako-tak u nás propagujú a organizujú tretí sektor, sú paradoxne politickí liberáli, ktorí tam boli "zatlačení" vládou V. Mečiara a dnes si žijú pomerne bohatým spolkovým životom, i keď mimo každodenných problémov obyčajného občana. Pretože toho nezaujíma ani tak približovanie sa k európskym štruktúram, starostlivosť o deti z detských domovov, ochrana práv zvierat, ani oslobodenie jedinca od služby v armáde, ale o to viac ho morí zvyšovanie cien, rušenie pracovných miest, kriminalita a zaručenie bezpečnosti pred zločinmi.

Tribalizmus skutočne funguje a rozkladá aj našu spoločnosť. Najsilnejšie sú na národnostnom princípe organizované spolky Maďarov, Karpatských Nemcov, Rusínov, organizácie Rómov, náboženské a profesijné spolky, pričom sa zbytočne len vďaka "vysokej politike" spoločenské združovanie na národnom prinípe u slovenského obyvateľstva pre zmenu považuje za neprijateľný nacionalizmus. Že sa tým potláča vlastenectvo a prirodzená národná hrdosť, je očividné. A pretože sa o histórii v rokoch 1939 - 1989 hovorí iba z politických hľadísk, nové generácie Slovákov akoby spadli z neba a nemajú žiadne korene. Kto z mladších ročníkov by dnes dobrovoľne priznal, že jeho rodičia zakladali družstvo, partili k tomu skoro miliónu členov komunistickej strany, pracovali ako úderníci či v akcii Z, alebo že prarodičia boli v Povstaní, či prišli z Čiech na Slovensko ako štátni zamestnanci za prvej ČSR?

Čo máme doma, to sa počíta

V tejto situácii sa potom nečudujme primátorom a miestnym zastupiteľstvám, že záchranu nevidia v rozvinutí vlastných právomocí na základe podpory obyvateľstva, ale v získavaní finančných zdrojov od štátu a naháňaní politických priazní v príslušnom regióne. Snom je získať štátnu prioritu alebo aspoň mať za humnami priemyselný park, vytvoriť regionálne združenie, do ktorého by pritekali financie od štátu, z fondov EÚ a PHARE. Stačí príklad snáh o získanie nereálnych investícií od nadnárodných spoločností na zelenej lúke, o megalomanské projekty priemyselných parkov, pričom sa málokto vážne zaujíma o aktívny cestovný ruch, poľnohospodársku výrobu či aktivizáciu zdrojov na tvorbu pracovných možností a udržovanie životného prostredia.

Buďme lokálpatriotmi

Nezamestnanosť sa sotva rozhýbala projektami verejnoprospešných prác, ale len čo sa skončí vládna podpora, samosprávy nedokážu aktívne udržať a tvoriť pracovné miesta, i keď hneď v každej obci je príležitostí pracovať v poľnohospodárstve, lesníctve, životnom prostredí či turistike nadostač. Áno, bráni tomu práve princíp fiškálneho štátu, prerozdeľovanie dôchodkov a tvrdé vymáhanie daní z každej činnosti, okrem dobrovoľníckej. Nečudujme sa potom, že je ľahšie čakať na pridelenie financií cez obvyklý fiškálny režim než sa pokúšať o tvorbu zdrojov vlastnými silami a ich speňaženie ponukou na trhu. U nás sa predsa vždy hovorilo, že najlepšiu pomoc nájdeme na konci vlastnej ruky. Problém je v tom, že v tej istej chvíli, ak si chcú pomôcť, majú samosprávy na krku kontrolu trestajúcu "čiernu prácu". Ešte aj takzvané akcie Z, pomocou ktorých sa v sedemdesiatych rokoch v obciach vybudovala občianska vybavenosť a verejná infraštruktúra, mali benevolnetnejšiu kontrolnú prax než v prípade dnešnej obecnej aktivity. Aj keď je faktom, že sa každá dobrá myšlienka dá zneužiť.

Žiadny analytik vývoja spoločnosti a ani odborník v ekonomických trendoch si dodnes netrúfol presne vymedziť, ako má ideálne fungovať v podmienkach globalizácie spravovanie veci verejnej. Aký má byť pomer právomocí medzi akousi nadregionálnou vládou a parlamentom (napr. v prípade EÚ v budúcnosti), národnou vládou (SR) a územnými miestnymi samosprávami? Príkladov deformácií i "ideálneho" spravovania vecí verejných je nadostač. Základnou zásadou by však malo byť: spravovanie miestnych vecí verejných je jediná možná odpoveď na výzvy i hrozby globalizácie. Každý človek je niekde "doma", niekam patrí a je to jeho potreba, ktorú mu globalizácia upiera. Slovenská malovernosť vyplýva práve z toho, že nám už jedenásty rok režim fiškálneho a korupčného štátu upiera právo lokálne rozhodovať o svojom osude, zakazuje byť lokálpatriotom, teda byť hrdým na miesto, kde žijeme, a žiaľ, aj vlastencom. A byť vlastencom, to je predsa cnosť, ktorú obdivuje aj vyspelá spoločnosť lokálnych komunít, je to hodnota, aká sa teraz začína propagovať v občianskej spoločnosti, spravujúcej svoje veci verejné či už v USA alebo v ktorejkoľvek integrovanej krajine EÚ. Vlastenectvo a samospráva, to je spoločensko-ekonomická odpoveď na globalizáciu.

Autor (1955) je ekonóm a publicista

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984