Človek ako východisko teórií

Počiatky svetového politického myslenia treba hľadať v dejinách štátov starovekého Východu. Politické názory orientálnych kultúr sú ešte staršie ako grécke myslenie o človeku a spoločnosti, politike a štáte, aj keď nenadobudli takú ucelenú teoretickú podobu.
Počet zobrazení: 2620

Počiatky svetového politického myslenia treba hľadať v dejinách štátov starovekého Východu. Politické názory orientálnych kultúr sú ešte staršie ako grécke myslenie o človeku a spoločnosti, politike a štáte, aj keď nenadobudli takú ucelenú teoretickú podobu.

Európska kultúrna tradícia má svoj zdroj v starovekom Grécku, kde sa už v mytologických prvopočiatkoch stretávame s antropologickými prvkami. Gréci chápali človeka predovšetkým ako bytosť schopnú objavovať nepoznané.

Niet sa preto ani čo diviť, že skúsený autor a pedagóg Doc. PhDr. František Briška, CSc. (prodekan Fakulty politických vied a medzinárodných vzťahov UMB v Banskej Bystrici) otvára svoju monografiu "Problém človeka a humanizmu v politickej filozofii" (IRIS Bratislava, 2000) jednoduchou a zároveň zložitou otázkou, ktorá prežíva od samotného úsvitu civilizácie: "...kto je človek?..."

V dejinách myslenia ľudia vytvorili množstvo odpovedí a sebainterpretácií, napriek tomu nikto nevyriešil a F. Briška upozorňuje, že asi ani nevyrieši spor, ktorá koncepcia človeka je tá správna či najlepšia. V kontexte "neriešiteľnosti" sporu, samozrejme, nemožno obísť fakt, že u vzdelaného Európana kategória "človek" evokuje predstavu troch v zásade nezlučiteľných prúdov. V prvom rade ide o židovsko-kresťanskú tradíciu (človek stvorený a zaťažený dedičným hriechom), ďalej je tu antická predstava o človeku ako o bytosti obdarenej rozumom. A nakoniec ide o myšlienkový okruh prírodných vied: človek sa stupňom zložitosti spoločných vlastností odlišuje od ostatných živočíchov.

Každodenný politický život poskytuje dostatok argumentov v prospech názoru, že pre politické programy a projekty týkajúce sa politických poriadkov je rozhodujúci "obraz človeka", ktorý si vytvorili ich autori. Opodstatnenosť našich politických cieľov a programov korešponduje s tým, čo si myslíme o človeku, jeho pôvode, potrebách a cieľoch, ale predovšetkým o jeho vzahu k ostatným ľuďom a k spoločnosti.

Samozrejme, že sa autor textu pozastavuje pri termíne "filozofia politiky" (nazýva ho pojmom stredného dosahu) a nad pojmom "politická filozofia", resp. nad tromi koncepciami tohto pojmu. So zdvihnutým prstom upozorňuje, že vzťah medzi filozofiou a politikou nemožno chápať zjednodušene, len ako súboj prakticizmu, improvizovanej túžby politikov po moci a z toho plynúcej neracionálnosti mnohých politických riešení. Nakoniec to bolo dávno, keď Nicolo Machiavelli identifikoval, čo ľudia v skutočnosti robia, a nie to, čo by robiť mali.

Posudzovatelia práce (jeden z nich, doc. J. Kučírek na nás už hľadí z politologického neba) nemali s textom zrejme žiadne problémy, pretože F. Briška verný "svojej" filozofii, že všetko závisí len od nás a od spôsobu nastolenia a najmä riešenia jednotlivých problémov, sa nebál nechať koniec svojho uvažovania v polohe "open". V posledných riadkoch 139-stránkovej monografie totiž konštatuje: "...na prelome tisícročí sa ľudstvo ocitlo vo zvláštnej situácii. Na vyjadrenie miesta človeka už nestačia staré schémy... súčasný svet sa bráni akýmkoľvek schémam. Stal sa oveľa otvorenejším, ale komplexnejším. Vzťah medzi prítomnosťou a budúcnosťou sa nám javí oveľa problematickejší, ako to bolo nedávno."

S týmto open-záverom možno súhlasiť. Tento vzťah bude naozaj ešte zložitejší a problematickejší, a preto musíme, aj keď toto slovo nemám rád, o problematike "človek" tuho a neprestajne rozmýšľať. Autorova práca je na to, cez prizmu upozornení na niektoré otvorené problémy, vhodným vodidlom.

Autor (1959) je politológ

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984