Neobľúbený štát
O verejnej moci, politikoch a štáte nepovie nikto dobré slovo. Okrem zamestnancov štátu o nich môže každý hlásať takmer čokoľvek, bez ohľadu na pravdivosť svojich tvrdení. Nielen jednotlivca, ale i významné subjekty súkromnej, najmä hospodárskej moci chráni právo oveľa dôslednejšie ako štát. Možno je to tak dobre, ale poškodenie dobrého mena nadnárodnej korporácie je oveľa riskantnejšie ako akékoľvek očiernenie štátu. Negatívny tón a podtón informovania o štáte vo všeobecnosti, a o Slovenskej republike zvlášť, nezoslabol ani v čase hospodárskej krízy. Doplnili ho však správy o štátnej pomoci významným bankám a ďalším podnikom. Zachraňoval aj najmocnejších Hospodárska kríza obrátila všetky oči na štát, ktorého pomoci sa dožadovali aj tí, ktorí chcú mať v normálnych časoch od verejnej moci pokoj, mocenskú garanciu ich majetku a zmlúv a možno i pevnú menu. Štátna garancia vkladov v peňažných ústavoch, astronomická finančná pomoc bankám a niektorým ďalším pilierom kapitalizmu z daňových prostriedkov pripomenula, že pomoci štátu sa dožaduje ten a vtedy, kto a keď nedokáže uspieť či obhájiť svoje záujmy sám v rámci trhového mechanizmu. Ukazuje sa, že trh občas ohrozí aj tých čo na ňom zvyčajne vyhrávajú, takže štátnu pomoc potrebovali nielen zamestnanci, dôchodcovia, živnostníci, študenti, rodiny s deťmi, teda veľká väčšina spoločnosti, ale aj tí najmocnejší a v rámci systému najdôležitejší. Dostali ju v rozsahu a rýchlosťou, ktoré zodpovedali dramatickosti situácie a ich moci. Možno pripomenúť, že nečinnosť štátu by pravdepodobne bola viedla k zlým dôsledkom nielen v rovine človeku odcudzenej ekonomiky symbolizovanej burzovými indexmi a výmennými kurzami, ale najmä v každodennom živote väčšiny. Nemožno však prehliadnuť, že bez štátnej garancie a ingerencie sa nezaobíde ani hospodárstvo, ani spoločnosť. Tu už nejde len o sociálny zmier a o to najdôležitejšie, o ľudsky dôstojnú existenciu pre rastúcu väčšinu spoločnosti, ale aj o základy ekonomiky nazývanej trhová či kapitalistická. Štát potrebuje – a jeho služby spravidla aj chce – skoro každý. Okrem libertariánov a anarchistov pravdepodobne existuje zhoda, že štát má garantovať bezpečnosť, právny poriadok, súdnictvo, menu a zrejme aj základy infraštruktúry. Predstavy o ďalších úlohách štátu sa rôznia podľa ideovo-politického zamerania a sociálneho postavenia. Prehľad názorov na rozsah a spôsob štátneho zasahovania do života spoločnosti by predstavil podstatnú časť súdobých politických ideológií a patrí do štúdia politológie a štátovedy. Čo kto čaká od štátu Najbohatšia menšina chce zvyčajne od štátu predovšetkým nízke dane a aby jej dal pokoj. Vyhovuje jej súkromné školstvo a zdravotníctvo a v súkromných bezpečnostných službách si dokáže „kúpiť“ aj časť svojej bezpečnosti. Stredné vrstvy tiež uprednostňujú nižšie dane, veď najväčšiu časť verejných výdavkov obyčajne znášajú ony. Potrebujú však verejné školstvo a spravidla aj zdravotníctvo a v otázkach bezpečnosti sa musia plne spoľahnúť na štát. Ich postoj k dôchodkovému zabezpečeniu býva ambivalentný, ale očakávajú, že štát im zaručí slušné dôchodky. Od štátu očakávajú najviac tí, ktorým dáva kapitalistický systém podľa logiky svojho fungovania najmenej. Verejné školstvo, zdravotníctvo, dôchodkové a sociálne zabezpečenie a, samozrejme, štátom garantovanú bezpečnosť. Zaťaženie daňami a odvodmi ich zvyčajne trápi menej. Závislosť od veľkých administratívnych systémov sociálneho štátu je im síce nepríjemná, ale jej alternatívu predstavujú bieda, neistota a závislosť od charity a v lepšom prípade od zamestnávateľa. Voči štátu vystupujú ako občania nadaní určitými právami, ale voči súkromnej sociálnej pomoci sú prosebníkmi, ktorí môžu, ale nemusia niečo dostať. V požiadavkách na štát sa premietajú obavy a želania, ktoré človek nedokáže uspokojiť individuálnym úsilím ani dobrovoľnou spoluprácou so spoluobčanmi. Štát najviac potrebuje bežný občan Načrtnutý obraz je zjednodušený a schematický, lebo nevychádza z empirického poznania názorov obyvateľstva, ale vyvodzuje určité postoje zo sociálneho postavenia. Napriek tomu ukazuje, že štát je dôležitý na civilizované podmienky života a najviac ho potrebujú bežní občania. Odhliadnuc od režimov Pinochetovho Chile či Caucescovho Rumunska je pre občana obmedzovanie pôsobenia štátu a ostatných subjektov verejnej moci spravidla nevýhodné. Ústup pôsobenia štátu obyčajne znamená nástup iných subjektov moci, a nie rozšírenie slobody občana. Novodobé skúsenosti potvrdzujú, že štát sa zvykne nazývať právny, demokratický, sociálny, ale iné organizácie si tieto prívlastky zatiaľ nevyslúžili. Pre občanov je nebezpečný štát, ktorý je bezmocný. Nedokáže ich totiž ochrániť a zároveň, v snahe zvládnuť aspoň svoje bezpečnostné úlohy, siaha po metódach, ktoré mu znepríjemňujú život. Občania sú rovnoprávni vo vzťahu k štátu a k ostatným subjektom verejnej moci, ale v rámci spoločnosti sú si ľudia veľmi nerovní. Postmoderná doba znamená pre stále väčšiu časť spoločnosti aj návrat životného pocitu strachu a neistoty. V premenlivých, neistých a ľudsky neraz ťažko pochopiteľných časoch sa štát časti starostlivosti o človeka vzdáva. Robí to v mene jeho slobody, zodpovednosti a azda i príležitostí. Nič však nie je zadarmo. Čerstvý absolvent dobrej univerzity pochádzajúci z majetnej rodiny vníma viac príležitosti a slobodu. Robotník niekoľko rokov pred dôchodkom si uvedomuje skôr neistotu a pociťuje obavy. Renesancia národného štátu Stredná Európa zažíva renesanciu národného štátu, ktorý potvrdzuje svoju stabilitu i to, že nie je typicky organizačnou formou militantného nacionalizmu. Dôvodom existencie väčšiny štátov je existencia určitého národa, rovnoprávni sú v ňom však jeho občania, bez ohľadu na svoju národnosť. Dôsledné uplatnenie občianskej rovnoprávnosti zdanlivo narúšajú práva priznané príslušníkom národnostných menšín, čo spravidla znamená národov majúcich v susedstve vlastné štáty, ktoré im uľahčujú zachovanie vlastnej identity. Hodnota národného štátu vystupuje do popredia na pozadí procesov európskej integrácie a globalizácie, keď sa stáva najmä pre menšie národy symbolom a ochrancom vlastnej identity. Medzinárodné organizácie ani Európska únia dosiaľ nevybudovali kapacity na samostatné uskutočňovanie vlastnej politiky, ktoré by konkurovali štátu, a preto, ak ide o realizáciu ich zámerov, sú závislé od štátnych aparátov. Aj demokracia sa sústreďuje na úrovniach štátu a územnej samosprávy, rozhodnutia sa však stále viac prijímajú na nadnárodnej úrovni a v súkromnej sfére. Štátu tak ostáva zodpovednosť a naň sa upierajú pohľady v prípade problémov a neúspechov. Zodpovednosť sa oddeľuje od moci a porazeným je v tomto procese obyčajne štát. Dostáva sa medzi mlynské kolesá najbližších volieb a nátlakových skupín blokujúcich jeho pôsobenie, ktoré im nie je po chuti. Politici v snahe o sympatie voličov „zoštíhľujú“ štátny aparát a sťažujú život „zlým“ štátnym úradníkom, hoci sú odkázaní na ich profesionalitu a prácu. Zároveň sa oprávnene obávajú skoro akéhokoľvek protestu, lebo v atmosfére nelásky k nim aj k štátu môže so sympatiami verejnosti počítať skoro každý, kto vystúpi proti nim. Skutočné aj údajné zlyhania štátu sa oprávnene pranierujú a neoprávnene prezentujú ako typické prípady jeho pôsobenia. Štandardné fungovanie aj nefungovanie častí štátneho mechanizmu sa pokladá za samozrejmosť, ak nezasiahne niektorý významný súkromný záujem. Rovnováha potrebnej kritickosti voči štátu a jeho podpory sa stále viac vychyľuje na stranu kritiky, ktorá sa stáva nedôveryhodnou už i vtedy, keď je opodstatnená. Štát ani politici, ktorí ho dočasne spravujú, sa za dobrú prácu nedočkajú pochvaly, ale len podozrenia, že v skutočnosti to až také dobré nie je. Za pochybenie a zlyhanie ich však kritizujú. Možno by prospelo oddeliť útoky na politikov v štátnej funkcii, od postoja k štátu, lebo bez štátu to zatiaľ nejde. Autor pracuje v Ústave štátu a práva Slovenskej akadémie vied Stredná Európa zažíva renesanciu národného štátu, ktorý potvrdzuje svoju stabilitu i to, že nie je typicky organizačnou formou militantného nacionalizmu.
