Dva pohľady na literárnu tvorbu

Kto ešte nestratil zmysel pre porovnávanie, má možnosť siahnuť po najnovších vydavateľských tituloch Agentúry Signum a Ottovho nakladatelství. Oba sú venované literárnej tvorbe v jej mnohorakej podobe - prvý ako nečakaný autorský počin slovenského prozaika, druhý ako tzv. román v románe svetoznámeho románopisca
Počet zobrazení: 1508

Kto ešte nestratil zmysel pre porovnávanie, má možnosť siahnuť po najnovších vydavateľských tituloch Agentúry Signum a Ottovho nakladatelství. Oba sú venované literárnej tvorbe v jej mnohorakej podobe - prvý ako nečakaný autorský počin slovenského prozaika, druhý ako tzv. román v románe svetoznámeho románopisca.

Korene a korenie človečiny Kto by v najnovšej knihe prozaika Petra Jaroša (1940) Loď lásky alias Kronika dobrých nádejí (Agentúra Signum, Bratislava 2000) očakával román či zbierku próz renomovaného prozaika, bude sklamaný. Autor vo svojej najnovšej knihe predkladá súbor textov, ktorým sa predstavuje z inej strany, možno i prekvapujúcej.

Rozhodne nečakaným krokom je uverejnenie 26 básní v 1. časti knihy nazvanej Za polárnym kruhom. Básne odrážajú o. i. autorovo hľadanie, šmátranie, dotýkanie sa krehkého sveta umenia, no nielen umenia. Jaroš je tu i lyrický, kalambúrovo hravý i vášnivo drsný či zadieravo chlapácky - napríklad v básni Vážená žena píše: ...rád by som pískal / na vašej kľúčovej dierke / až by som si zodral / jazyk po kolená. Preňho samotného asi boli najzávažnejšie básnické otázky z básne Ako: Akým mám byť? / A kam ísť?

Publikovaním 26 básní sa priradil k prozaikom, ktorí sa pokúšali a pokúšajú o básne - R. Slobodovi, V. Šikulovi, D. Mitanovi. Aj pre P. Jaroša však platí konštatovanie, že všetkých uvedených v literatúre oceňujú predovšetkým pre ich prozaickú tvorbu... Typickú básnickú ľahkosť a prekvapivú nápaditosť pri tvorení obrazov a metafor nemožno ničím nahradiť ani pri najväčšom úsilí (platí to aj opačne). Časy dvojdomosti sú asi preč, hádam len Daniel Hevier sa snaží o výsostnú všestrannosť spisovateľskú.

Ďalšiu časť knihy tvorí kratší úsek nazvaný Z pracovného stola. Ide o poznámky, nápady, postrehy, väčšinou smerované k tvorbe iných autorov, jej výstižné glosovanie z pozície znalca-tvorcu. Najobsažnejšiu časť knihy tvoria rozhovory, väčšinou krátené. V nich vyjavuje náš prozaik všetko podstatné o svojom rodinnom i umeleckom zázemí, zrode, práci i spolupráci, literárnych i iných láskach, kamarátstvach a kolegiálnosti. Charakterizuje i rodné prostredie Liptova, dobre sa vyznajúc v historických peripetiách. Škoda len, že sa niektoré odpovede opakujú. Pri krátení bolo treba postupovať citlivejšie, kniha by vyznela o poznanie koncíznejšie, ucelenejšie.

Voči čitateľovi by bolo tiež férové, keby kniha obsahovala preklad filmového rozhovoru, ktorý je uverejnený len v angličtine. Tento prvok sa dá považovať za určitú schválnnosť či hodenú rukavicu, no vo väčšej miere vzbudzuje rozpaky z tohto typu autenticity. Možno sa vo veľkej miere zhoduje s rozhovorom, ktorý nebol nikde uverejnený, lebo otázky kládol ten istý partner (M. Čechvala)...

Štvrtá časť obsahuje listy, adresované maliarovi "konkrétneho a fantazijného" Júliusovi Považanovi. Akoby pomimo sa Jaroš vyslovuje i k politickej situácii a pomerom medzi umelcami pred novembrom 1989, s ktorými ťažko mohol byť spokojný. Listy zo začiatku 90. rokov obsahujú obavy, ktoré by sa dali vzhľadom na vznik samostatnej SR označiť za euroskeptické. Trpko však dnes vyznievajú jeho názory o nutnosti šance pre našich privatizérov, najmä po kauzách Koliba, VSŽ, Kúpele Sliač a nespočetnom množstve ďalších, spojených predovšetkým so všemocnou vladovládou...

Výber z tejto korešpondencie naznačuje i posun v osobných vzťahoch obidvoch listových partnerov. Nápaditejšie by vyznelo zaradenie literárnej korešpondencie i s inými osobnosťami. Alebo všetci Jarošovi umelecky či inak blízki žijú v Bratislave? Škoda tiež, že do tejto knihy nezaradil i svoje skúsenosti z politickej činnosti, z času poslaneckého pôsobenia v slovenskom parlamente. Žiadalo by sa naplniť sľub avizovaný už dávnejšie v ktoromsi z rozhovorov, že o tomto svojom životnom úseku napíše samostatnú knihu. Publikáciu vhodne dopĺňajú početné čiernobiele fotografie, predstavujúce autora i jeho blízkych v menej známych či úplne neznámych dokumentárnych súvislostiach.

Celkovo však, napriek vysloveným výhradám, možno konštatovať, že z najnovšej knihy Petra Jaroša dýcha žičlivý a veľkorysý duch jarošovskej človečiny pôsobiaci ako povzbudzujúce korenie, akého sa nám stále nedostáva dosť. No s ešte väčším záujmom by sme uvítali oslovenie úplne novou románovou či poviedkovou knižkou z jeho tvorivej dielne.

Portrét viac ako výrazný Prívržencov svetoznámeho románopisca Josepha Hellera (1923-1999) určite potešil slovenský preklad jeho posledného románu Portrét starého umelca (Ottovo nakladatelství, divízia Cesty, Praha-Bratislava 2000, v preklade Jany Pacnerovej a Oľgy Marcovej). Názov románu jednoznačne navodzuje podobnosť s J. Joycom, no Heller je výrazne ironickejší, presiaknutý sarkazmom a zmyslom pre svojskú absurditu. S Joycom ho spája téma spisovateľskej samoty a fakt, že tiež ide o román v románe či román o románe.

Heller sa štylizuje do postavy starnúceho autora Eugena Potu hľadajúceho úporne ten správny námet i tón pre svoj nový román. Postupne vyjavuje už známu skutočnosť, že písanie je ťažko definovateľný proces, v ktorom prevláda zápas autora o zbavovanie sa obsesií z dokonalostí iných autorov. Heller sa bravúrne pohráva s ironickými variáciami známych literárnych východiskových situácií, hoci ich uvádza len v náčrtoch, synopsiách. Využíva svoje obdivuhodné znalosti z odvrátenej strany histórie, i tej vzdialenejšej, antickú mytológiu nevynímajúc. V románe sú i ďalšie tematické roviny - postava M. Twaina Tom Sawyer mu slúži ako neobvyklé médium sprevádzajúce autora i čitateľa neoficiálnymi životopisnými úsekmi viacerých, najmä amerických spisovateľov, neraz sformulované len do podoby úsečných bonmotov rozosiatych po celej ploche románového textu.

Sawyerovo-Hellerovo putovanie v stopách amerických spisovateľov po USA a mimo nich sa mení na viacvýznamový a smutný bedeker o hľadaní zmyslu spisovateľstva vôbec. Všetci tí, o ktorých sa Heller zmieňuje vyššie spomínaným spôsobom - M. Twain, B. Harte, J. Crane, H. James, J. Conrad, E. A. Poe, H. Melwille, N. Hawthorne, J. London, H. W. Longfellow - mali existenčné ťažkosti spojené s prekliatím literárnej činnosti. Z písania nemohli vyžiť, hoci si problémy často privodili i sami - nezvládnutím svojej slávy. Je to i dosť pesimisticky vyznievajúca galéria či inventúra literárnych chorôb, depresií a najmä - alkoholizmu. Román zrejme vyznieva ako diskurzívny či amébický útvar, v ktorom sa dajú len pri zvýšenej pozornosti sledovať zákruty spisovateľovej cesty za naplnením úmyslu napísať román ešte aj o čomsi inom - o dôstojnom starnutí - a úsilím pokračovať v čo možno najvšestrannejšom naplnení vekom poznačeného partnerského vzťahu so svojou súčasnou manželkou.

Takýto kúsok sa podaril i G. G. Márquezovi v skvelom románe Láska v časoch cholery (tiež vyšiel nedávno v slovenskom preklade). J. Heller tak zrejme nechtiac napísal svoj prozaický testament, vedený pri jeho komponovaní veľmi výstižnou predtuchou. Román o starom umelcovi podnetne završuje významné celoživotné umelecké úsilie legendárneho prozaika 20. storočia, autora nazabudnuteľnej Hlavy XXII.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984