Nik vlastne nedosiahol úspechy
"Ak chcete niekam ísť, robíte to kvôli zábave, nie preto, aby vás tam zastrelili". Stráviť príchod nového milénia v čarom presiaknutom Betleheme dnes nie je skutočne žiadna poetika. Skôr surová pravda naservírovaná palestínskymministrom povereným projektom Betlehem 2000 N. Kwajssisom.
Za trinásť týždňov intifády (palestínskeho povstania) na okupovaných územiach padli štyri stovky mŕtvych, prevažne Palestínčanov, padol izraelský premiér, jeho vláda zakotvila v kríze, a mierové rozhovory poznačilo konštatovanie šéfa izraelskej diplomacie Ben-Amiho, že "niet žiadnej istoty, že by sme mohli dospieť k dohode (s Palestínčanmi) pred izraelskými voľbami, môžeme sa len usilovať vyvinúť úsilie, aby sme preskúmali možnosť dospieť k takejto dohode". Aktérom blízkovýchodného kolotoča niet čo závidieť: ani stratu opory plebsu ani politické lynčovanie. Oboje znamená politickú smrť. Je zrejmé, že sa každý z nich pokúsi lavírovať niekde medzi tým.
Barak - neistý comeback
Keď začiatkom decembra pri 13. výročí intifády doslova vryl izraelský premiér Ehud Barak (58) svoju demisiu do rúk prezidenta M. Kacava, sníval o veľkolepom návrate, ktorý nakoniec podporí aj bojovne naladená opozícia. Barak pred jej očami zlyhal v rokovaniach s Palestínčanmi, keď im v lete v Camp Davide prisľúbil možnosť podeliť sa o východný Jeruzalem, z ktorého by chceli mať Palestínčania svoje hlavné mesto pre budúci štát. Zlyhal pred knesetom (parlamentom) pri každom pokuse vysvetliť svoj postoj na blízkovýchodných rokovaniach a v neposlednom rade zlyhal aj vo vnútri kabinetu. Na vytvorenie stabilnej vlády národnej záchrany však potreboval prinajmenšom jedného silného partnera.
Spojenie s pravicovou stranou Šás takúto možnosť dávalo, no jej šéf kládol podmienky, ktoré by Baraka neskôr rovnako vyšachovali z hry. Keď pre nič iné, tak preto, že by musel rezignovať na svoje vízie budúceho spolužitia s Palestínčanmi. To, že jeho pozícia má skutočne hustotu ementálu, dokazuje snaha obísť rozpustenie parlamentu (na tom sa uzhodol zákonodarný zbor v čase rozpútania vojny, ktorú Izrael dávkoval Palestínčanom uplynulé týždne po kúskoch). Svojím odstúpením tak vlastne vyšachoval z hry hlavného rivala - predstaviteľa opozičného Likudu Benjamina Netanjahua.
Netanjahu neuspel
Kým šéfovia strany Šás a Likudu majú pred Barakom náskok 5 percent, podpora bývalého premiéra je takmer štvornásobná. Netanjahu nie je poslanec a keďže sa mu v Knesete nepodarilo zmeniť zákon, ktorý v takýchto prípadoch povoľuje kandidovať len členom parlamentu, a neuspel ani pri snahe o rozpustenie zákonodarného zboru, kandidatúru musel stiahnuť v prospech svojho šéfa Ariela Šarona (72). Voľby sa tak uskutočnia v pôvodne plánovanom termíne 6. februára, čo je v neprospech nepripraveného šéfa Strany práce Baraka. "Budem podporovať Šarona, aj keď nebude môcť robiť efektívnu politiku s takým knesetom, ako je tento. Aby vyšiel zo strašnej krízy, v ktorej sa Izrael po Barakovej chybe ocitol, potrebuje stabilnú vládu, založenú na solídnej parlamentnej väčšine a v súčasnej hodine to nie je možné", súdi Netanjahu.
Likud nie je naladený na mier s Palestínčanmi, čo Netanjahu v podstate sám potvrdil, keď nedávno zdôraznil, že mierový proces je už mŕtvy a pochovaný. V "hre" zostal šéf tretej najsilnejšej strany Šás (17 mandátov) Eli Išaj, ktorý má pred očami vidinu sladkého zisku. Jeho programu však zatiaľ chýba vyriešenie vnútornej krízy a už vôbec sa nedá hovoriť o mierovej koncepcii rokovaní s Palestínčanmi. No a nakoniec starý známy politický vyslúžilec - expremiér a nositeľ Nobelovej ceny Šimon Peres (77). Nevýhodou je mandát nezávislého poslanca a niekdajšia politická charizma, ktorá by mohla zmeniť šachové partie terajších rokujúcich zostáv.
O čo komu ide
Denník Independent poznamenáva, že ak sa Barakovi nepodarí vytiahnuť mierový proces zo slepej uličky, potom tohto muža, ktorý národu sľúbil mier, čaká po 18 mesiacoch vo funkcii premiéra politická smrť. Barak sám svoje počínanie vysvetlil prozaicky: "Kvôli akútnej situácii v krajine a nevyhnutnej potrebe zastaviť násilie a pristúpiť k mierovým rokovaniam som sa rozhodol opätovne požiadať ľud Izraela o jeho dôveru." Otázka však neznie, čo ktorý protagonista musí dosiahnuť, ale prečo sa usiluje dosiahnuť konečnú dohodu teraz? Zoberme si totiž pôvodnú zostavu - sýrsky prezident Háfiz Asad zomrel bez toho, aby Sýrii prinavrátil Golanské výšiny. Barak padol pre neschopnosť racionálneho riešenia, najmä pred obavami, ako nestratiť posvätnú jeruzalemskú Chrámovú horu troch náboženstiev, kde má Izrael Múr nárekov, a zároveň sa vyhnúť návratu troch miliónov palestínskych utečencov z izraelskej diaspóry.
Clinton odchádza z úradu už 20. januára a práve vtedy bude v Izraeli kampaň v plnom prúde. Takže jeho záverečný washingtonský minisummit s oddelenými americko-izraelskými a americko-palestínskymi rokovaniami rovnako nemení pocit ukrivdenosti oboch strán. Arafat sa síce snažil a snaží o rámcový tridsaťstranový dokument ešte vo Washingtone, no z jeho strany ide vlastne len o útek pred porážkou vlastného vedenia, ktoré by prevzala organizácia Fatah v tom lepšom slova zmysle, v horšom všetky anarchistické a protiizraelské skupiny.
Jednoduché riešenie?
Na papieri sa zdá byť riešenie jednoduché: Izraelčania by sa vzdali práva na Chrámovú horu a Palestínčania zas na návrat utečencov roztrúsených po Jordánsku, Libanone a Sýrii. "Blížime sa k historickému kompromisu o východnom Jeruzaleme a musíme sa pripraviť na veľmi bolestnú stratu. Možno bude nevyhnutné tak či onak sa vzdať kontroly nad Chrámovou horou. Podstatné je, aby sme za to dostali od Palestínčanov ústupok v otázke práva návratu utečencov z diaspóry na území Izraela. Právo na návrat utečencov nás znepokojuje, pretože chceme zachovať židovský štát, a to je možné len zrušením návratu týchto utečencov", uviedla v tejto súvislosti ministerka prisťahovalectva a imigrácie Juli Tamirová.
Výmenou takýchto "území" a návratom na "zelenú čiaru" by sa určite vyriešili aj historické problémy. Ale toto je názor ľavej strany politického spektra, reprezentujúcej aj Baraka. Pravica nemá dôvod rýchlo súhlasiť pre ňu s bezprecedentnou stratou Chrámovej hory. Pre dosiahnutie dohody teda hovoria len tri argumenty: záchrana Baraka, súhlas izraelskej verejnej mienky, ktorá je za zastavenie násilia, a Clintonove posledné dni v úrade, ktoré by prezident rád ovenčil vavrínami z Blízkeho východu. Ibaže jeho nástupca G. W. Bush túto oblasť rovnako považuje za strategickú a rád by si práve na tomto poli vyskúšal medzinárodné schopnosti. Barakovmu snu pomôžu len vyhrané voľby. Nápomocný by mu mohol byť aj Arafat, keby ho mal v zozname svojich priaznivcov, čo sa zatiaľ nestalo.
Okrem toho, nech by voľby dopadli akokoľvek, pre Palestínčanov to bude znamenať aj zvyknutie si na nový tón prípadných budúcich rokovaní. V prípade Baraka pre jeho značné oslabenie a tlak vlády a parlamentu, v prípade iného víťaza pre zrejmý odklon pochopenia požiadaviek Palestínčanov. Ak sme pred časom práve na tomto mieste písali, že sa na Blízkom východe napriek snahám Palestínčanov vyhlásiť samostatný štát do amerických volieb nič neudeje, dnes môžme smelo toto konštatovanie nielen potvrdiť, ale aj dodať, že diplomatické vákuum bude trvať až do izraelských volieb. Bohužiaľ, vákuum v plnom slova zmysle, teda aj s pokračujúcim násilím.
