Postmodernizmus nie je posledným slovom dejín
Jednou z najdôležitejších charakteristík súčasného politického myslenia je uvedomenie si toho, že sme súčasníkmi radikálneho dejinného prelomu. Mení sa vari všetko, od inštitúcií až po spôsob vnímania sveta, a to tak rýchlo, že pamäť sa zdá byť skôr záťažou ako niečím, čo nám pomáha orientovať sa v súčasnosti.
Toto neurčité vedomie novosti a zároveň väzba na minulosť spôsobuje, že sa často stretávame s charakteristikami súčasnosti prostredníctvom dištancovania sa od minulého. Hovoríme o post-modernizme, post-fordizme, post-marxizme, post-kresťanstve, post- osvietenstve. Predpona „post“ naznačuje, že znaky súčasnosti sme dnes schopní pochopiť len v analógii s minulosťou a zároveň si uvedomujeme, že súčasnosť je už „iná“ a pripomínanie si minulosti je iba východiskom z núdze. Termín „postmodernizmus“ sa objavuje niekedy v polovici 70. rokov a pôvodne označoval svojráznu formu eklekticizmu, miešania rôznych stavebných slohov. Neskoršie sa preniesol aj do ostatných sfér duchovnej tvorivosti a tiež označoval istú formu „miešania“ myšlienok rôzneho pôvodu bez nároku vytvoriť z nich „systém“. Skôr naopak, v prácach postmodernistov sa stretávame s ostrou a veľmi presvedčivou kritikou myšlienky „systému“.
Trh ideí a koniec veľkých príbehov
Väčšina prác filozofov, ktorých mená spájame s postmodernizmom, je však skutočne zrozumiteľná len pre špecialistov. Okrem odborného postmodernizmu existujú aj jeho populárne verzie. Dnes totiž aj filozofie a sociológie sú na „trhu“, chcú a musia sa vedieť „predať“. Tieto „trhové“ postmodernizmy spája myšlienka „konca veľkých príbehov“.
Podľa postmodernistov totiž predchádzajúce epochy mali niečo ako ústrednú myšlienku, podľa ktorej sme sa orientovali. Takouto myšlienkou bola napr. idea pokroku. Charakteristikou súčasnosti je fakt, že dnes už niet zjednocujúcej myšlienky, že vlastne každý má svoju myšlienku a má na ňu právo. Filozofi sa nikdy nevedeli dohodnúť, vždy ponúkali - pokiaľ do ich činnosti nezasahovala politická moc - rôzne výklady sveta. Táto rôznosť sa však chápala ako niečo dočasné, ako cesta k jednej pravde. Podľa postmodernistov už dávno nemá zmysel viesť spory o pravdu, ak má niečo ešte zmysel, tak sú to len spory o právo na názor. S pravdami je to vraj tak ako s tovarmi vo veľkom obchodnom dome: každý si vyberie podľa vkusu a svojich finančných možností. Tí, ktorí dajú prednosť značke XY sa nebudú súdiť s tými, ktorí dávajú prednosť značke ZY. A toto zaráža vari najviac, už dávno sme si zvykli na koexistenciu právd, postmodernisti však od nás chcú, aby sme si navykli, na to, že pravdy sú tak isto osobnou záležitosťou ako aj náboženské viery a umelecké vkusy. Doteraz sme si mysleli, že pravda je zároveň aj nárokom na pravdu, a všetci rozumní ľudia by prostredníctvom kritickej diskusie mali prísť k rovnakým záverom. Podľa „trhových“ postmodernistov pravda je vlastne tiež vec vkusu, dokonca si môžeme si vopred vyhradiť právo pridržiavať sa tohto názoru, i keď ho nebudeme schopní v rozumnej diskusii udržať.
Rozlúčka s ideou pokroku
Za základnú charakteristiku súčasnosti postmodernisti považujú stratu dôvery v ideu pokroku. Až donedávna - vyhnime sa presnému určeniu predelu medzi minulým a súčasným - idea pokroku bola všeobecne akceptovaným horizontom myslenia a konania tak liberálov ako i socialistov, a nakoniec i pre konzervatívcov, i keď tí na „pokrok“ pozerali vždy s podozrením. Už si len veľmi ťažko vieme predstaviť, akú magickú silu malo slovo pokrok napríklad pre povojnovú generáciu. Neskoršie, už na začiatku 50. rokov, keď sa dostalo do mlynov propagandy a keď sa použilo na ospravedlňovanie represie a brutality, sa toto slovo skompromitovalo, stratilo vážnosť a veľmi rýchlo sa stalo predmetom ironizovania. Slovo sa skompromitovalo, idea si však zachovala vplyv, a preto až do polovice sedemdesiatych rokov sa politické myslenie orientuje podľa idey pokroku.
Dnes sa viera v pokrok stratila
Ako však veriť v pokrok po svetových vojnách, po totalitarizmoch, po iracionálnych konfliktoch dnešných dní. Pokrokom sa dnes už neodvážime nazvať ani vývoj vedy a techniky. Nie sme si istí, či vývoj je vždy vývojom k lepšiemu. Vývoj techniky totiž nadobudol svoju vlastnú automatiku a postupne sa nám stráca súvislosť medzi rozvojom techniky a uspokojovaním ľudských potrieb. S ideou pokroku bola spojená i predstava o možnosti globálnej reorganizácie spoločnosti podľa jednotného plánu. Práve idea socializmu sa najtesnejšie spojila s predstavou „premeny“ spoločnosti podľa vopred vypracovaného plánu. Podobné „zámery“ však nájdeme aj v iných ideológiách. Idea pokroku ovládla nielen politické ideológie. Napríklad celá moderná architektúra a urbanistika nesie v sebe takýto utopický náboj.
Tak ako idea pokroku stratila svoje dominantné postavenie, tak ho stratila aj viera v možnosť globálnej zmeny „priestoru“ nášho života, či už ide o priestor spoločnosti alebo len mesta. Orientujeme sa na čiastkové zlepšenia, na metódy opatrných korektúr. Dnes sme už skeptickejší a vieme, že pokiaľ chceme byť realistami, naším cieľom môže byť ešte tak zmiernenie nerovnosti, nie jej odstránenie. Nepochybujeme o tom, že idea rovnosti patrí k tomu najdôležitejšiemu, čo priniesla európska kultúra. Ale vieme, že politika rovnosti má mnoho nepredvídaných následkov. Aj ľavicovému mysleniu a politickému konaniu ide skôr o to, zabrániť, aby sa nerovnosť zacementovala a ako to urobiť, aby predstava o rovnakých možnostiach nebola len prázdnym heslom.
Zrieknutie sa „veľkých príbehov“, ktoré nám odporúčajú filozofi a sociológovia je však dvojznačnou radou. Na jednej strane je to iste cesta k realistickému posúdeniu súčasnosti, na druhej strane je to však uvoľnenie cesty pre fundamentalizmus, dokonca fanatizmus. Preto postmodernizmus sotva možno považovať za posledné slovo dejín.
