Nenudiť sa je ľudské...

Stalo sa dobrým zvykom, že bratislavské Štúdio S poskytuje každoročne svoj priestor na prezentáciu tvorby poslucháčov Činohernej a bábkarskej fakulty VŠMU. Nebolo tomu inak ani v uplynulých dňoch (11. a 12. októbra), keď mladí tvorcovia predstavili to najlepšie z ročníkových predstavení tretiakov hercov a štvrtákov režisérov a dramaturgov.
Počet zobrazení: 1265

Stalo sa dobrým zvykom, že bratislavské Štúdio S poskytuje každoročne svoj priestor na prezentáciu tvorby poslucháčov Činohernej a bábkarskej fakulty VŠMU. Nebolo tomu inak ani v uplynulých dňoch (11. a 12. októbra), keď mladí tvorcovia predstavili to najlepšie z ročníkových predstavení tretiakov hercov a štvrtákov režisérov a dramaturgov.

Divákom bola ponúknutá možnosť nazrieť za mohutné vráta tohtoročnej jubilantky (VŠMU oslavuje svoju polstoročnicu) a spoznať nové tváre, talenty, trendy a umelecké smerovanie nastupujúcej generácie divadelníkov. Ústrednou a jednotiacou témou všetkých štyroch predstavení bola myšlienka hry na hru. Už v prvom predstavení uzreli diváci hru dvoch hercov stelesňujúcich na scéne štyri postavy. Kvarteto Heinera Müllera spracúva príbeh známy z Frearsových Nebezpečných známostí, či z filmového Valmonta, v ktorom si markíza Merteuil (L. Jašková) a Valmont (Š. Richtárech) postupne menia roly (muž sa stáva ženou, žena sa mení v muža). Režisér (P. Nagy) a dramaturg (M. Amsler) príbeh zaktualizovali, zbavili ho dobových determinantov a odkrývali sebeckosť, zvrhlosť a krutosť dramatických postáv.

Nasledujúce predstavenie prvého večera pokračovalo v naznačenej ludickej línii. Režisér (D. Bajin) siahol po texte srbského dramatika Dušana Kovačeviča a inscenoval jeho Radovana III., využitím princípu detskej hry. Hra detí imanentná každému divákovi stala sa tak adekvátnou formou na vykreslenie témy diktátorstva, totality a túžby po moci. Druhý večer študentského festivalu priniesol menej známe texty nemeckej dramatiky, ktorých uvedenie na slovenskej divadelnej scéne bolo činom priam "revolučným". Rané dielo Bertolta Brechta Bubny v noci sa na slovenskom javisku objavilo v úplnej premiére a málo hraná Büchnerova komédia Leonce a Lena ašpiruje tiež v našom kultúrnom kontexte na atribút zakliatej princeznej.

Brechtovi Spartakovci

Bubny v noci podávajú obraz malomeštiackej nemeckej rodiny v časoch spartakovského povstania (zima 1918/ 1919), keď pokojne nepokojnú atmosféru rodinného kozuba obchodníka Balicka (Š. Richtárech) naruší príchod vojnového navrátilca Ondreja Kraglera (J. Kapec). Kragler má jediné želanie - získať späť svoju lásku, Balickovu dcéru Annu (G. Bírová), ktorá sa už medzičasom zasnúbila s novodobým "podnikavcom" Murkom (K. Mikulčík). Zblúdila guľka trafila rozum i srdce "hrdinu", a tak Kragler bojuje o svoje dievča, aby napokon skončil v pohodlí malomeštiackej postele, kde vedľa neho leží gravidná Anna. Z revolúcie zostanú len prázdne heslá a ohnivý červený mesiac. Každému je najlepšie vo vlastnej koži, hovorí Ondrej Kragler a učí sa trpieť bez plaču. Režisér (Jakub Nvota) a dramaturg (J. Koleják) sa podriadili rytmu a téme Brechtovho textu (vynechali 3. a 4. dejstvo, zoškrtali niektoré postavy, plasticky exponovali motív nechceného tehotenstva) a do scénického pohybu zakomponovali nielen výraz herca, ale aj svetlo (červenými reflektormi nasvietené dva visiace lavóry symbolizujúce mesiac ako pôvodcu všetkých zmien), hudbu (Internacionála, pochodová a tanečná hudba tu nadobúdajú dramatickú funkciu), predmety a dekorácie (patinovaný župan, britva, maľovaný portrét Kraglera, červené zástavy...). Inscenátorom sa podarilo vytvoriť a predviesť epickú formu divadla, v ktorom divák nad zobrazovaným príbehom uvažuje, domýšľa ho. Zbavili príbeh známky čohosi samozrejmého, známeho a evidentného, čím vzbudili oň záujem.

Peklo existuje len kvôli kontrastu, aby sme pochopili, že na nebi predsa len niečo je... (G. Büchner)

Najväčší záujem, diskusiu a polemiky vyvolalo posledné predstavenie študentskej prehliadky Leonce a Lena nemeckého dramatika Georga Büchnera. Príjemná a hravá komédia bola Büchnerovým pokusom ako vnímať realitu svojej doby s úsmevom cez slzy. Zvolil formu smutnej paródie na romantizmus, v ktorej rozprávkový princ Leonce odmietne nanútený sobáš s princeznou Lenou a rozhodne sa ujsť. Aj Lena, romantická princezná, odmieta Leonceho a spolu so svojou guvernantkou uteká z vlastnej krajiny. Riadením osudu však Leonce stretá Lenu, a tak sa Leonce vracia domov s tou, pred ktorou ušiel a budú vládnuť spolu, až kým nepomrú... a všetko bude ako bolo.

Režisér (J. Koleják) s inteligentným divadelným vkusom a vyhranenou scénickou kultúrou renovoval Büchnera ako fin de siécle a viac než 150-ročnú hru mohli diváci uvidieť v novom (dovolím si tvrdiť "postmodernom") rúchu. Silnejšie než samotný dej zapôsobila na inscenátorov hravá ireálna časť divadelnej hry, a tak im text poslúžil len ako predloha, ktorú tvorivo dopĺňali inými výrazovými prostriedkami. Pôvodný text prešiel miernou chirurgickou úpravou a do popredia prenikli práve nosné piliere tejto komédie. Príbeh nazeraný z prizmy poetickej divadelnosti režiéra - dotvárateľa, nadobudol nové kontúry vo svojej javiskovej realizácii aj tým, že úlohu Rosetty zveril dramaturgovi F. Vámošimu. Muži už dávno nehrajú ženské úlohy, a tak obsadenie ženskej roly mužom vyvolávalo v publiku kontroverzné nálady. Inscenátori narušili logiku dejového postupu, čím obmedzili priamočiaru čitateľnosť príbehu a len zasvätení pochopili "o čom to vlastne je". Inscenačnému zámeru podriadili tvorcovia aj herecké výkony, keď sa od psychologicko - realistického podania obrátili k hereckému artizmu. Herci sa hrajú, že sú herci a že hrajú. V úvodnej scéne prichádza na štylizované javisko ceremoniár (P. Gecík) so slovami, ktoré sa stávajú leitmotívom celého predstavenia: "Čo všetko ľudia nerobia z nudy! Študujú z nudy, modlia sa z nudy, zaľubujú, berú sa a rozmnožujú sa z nudy a napokon z nudy umierajú, a - a to je na tom smiešne - všetko s ohromne vážnymi tvárami, ani si len neuvedomujú, prečo to robia a namýšľajú si pri tom bohvie čo." Leonce (J. Kapec) sa nudí, Rosetta (F. Vámoši) sa nudí, kráľ Peter (M. Mňahončák) je načisto skonfundovaný a Lena (Z. Ožvoldíková) pokojne odpočíva vo svojich blažených snoch. Začnú sa teda hrať, len aby sa nenudili. V interpretácii režiséra a dramaturga sú Leonce a Rosetta manželmi, ktorí si z času na čas, z nudy zahrajú príbeh ich zoznámenia, lásky a svadby. A hrajú, hrajú, hrajú...  A divák oceňuje ich hravosť, prirodzenosť a spontánnosť aj napriek tomu, že "nerozumie" a nedokáže si z diamantov poskladať náhrdelník. No určite sa nenudí, lebo tie diamanty režú oči...

Nechajte sa porezať aj vy a príďte si pozrieť toto predstavenie (a mnohé iné výborné divadelné kusy) do Kaplnky, domovskej scény študentov VŠMU a uvidíte, čo ste ešte nevideli...

Autorka pôsobí ako pedagóg na FiFUK

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984