Najvyšší princíp
Doktor Wilfred van Oijen si prisadá k posteli nevyliečiteľne trpiaceho chorého, drží ho za ruku a dlho sa s ním rozpráva. O živote, o deťoch - a o smrti. Napokon sa pýta: "Nerozmyslel si si to?" Nasledujú tri slová poslednej žiadosti: "Neodkladaj to už!" Lekár berie injekciu, pacient Cees van Wendel de Jode mu vďačne pozerá do očí - až kým mu o chvíľku doktor zľahka neprivrie viečka.
To nie je scéna zo sacharínového amerického seriálu, ale dokumentárny film nakrútený so súhlasom chorého, jeho rodiny a doktora van Oijena. Takto pred nedávnom vstúpilo v tichej nočnej hodine z televíznej obrazovky do nášho vedomia preklínané a tabuizované slovo eutanázia.
Príjemná smrť
Definíciu "príjemnej smrti" napĺňa každý vedomý lekársky zásah, alebo naopak pasivita, ktorej jediným cieľom je ukončiť inak už neovplyvniteľné ľudské utrpenie. Je prejavom uplatnenia najvyššieho princípu lekárskej empatie a milosrdenstva, kategoricky podmieneného právne jasne vyjadreným súhlasom pacienta. V rozporuplnej diskusii, ktorá u nás váhavo začala vari pred dvoma rokmi, dominovali odmietavé postoje, pretože sa nerešpektoval Senecov filozofický odkaz: "Audiatur et altera pars!" Teda právo na slovo aj pre toho druhého. Nepatrná zmena názorov začala až potom, keď sa podarilo pojem eutanázie oddémonizovať a interpretovať ako pomerne široký sortiment lekárskych úkonov, z ktorých mnohé sa potichu a na hrane zákona neraz praktizujú aj u nás.
Medzi nepriame či pasívne formy eutanázie, ako-tak prijateľné aj pre ortodoxných odporcov, patrí vedomé zastavenie resuscitačných činností predlžujúcich už nie život, ale iba zomieranie ťažko chorého či raneného: ukončenie podávania liekov, umelej výživy, hydratácie, transfúzie či dialýzy, odpojenie kyslíka a riadeného dýchania - alebo sa takáto liečba v terminálnych klinických stavoch (najmä pri ireverzibilných úrazoch) ani nezačne! Ak lekár, napríklad pri rakovine s metastázami, podá vysoké dávky inak oprávnene indikovaných opiátov, urýchli bezbolestnú smrť chorého, ktorý však v podstate zomiera na predávkovanie morfia. Niekedy lekár prepustí pacienta v ťažkom stave zomrieť domov, hoci aj to je istá forma eutanázie. Chorý možno o pár hodín skončí na fibriláciu srdca, ktorú by resuscitačný tím nemocnice ešte zvládol a predĺžil tak zomieranie pacienta o pár hodín či dokonca týždňov.
Najdiskutovanejšou formou nepriamej eutanázie je tzv. asistovaná samovražda, pri ktorej lekár dá trpiacemu do ruky účinný prostriedok, ktorý však pacient musí užiť sám. Priama, aktívna eutanázia, cieľavedomé podanie smrtiaceho farmaka chorému samotným lekárom, je z etického, právneho i filozofického aspektu najzložitejším variantom, no napriek tomu stále pribúda štátov, ktoré ho pri najprísnejších zákonných podmienkach už tolerujú. Je to v súlade s tendenciou poľudštiť trestné právo nielen v prospech chorého, zomierajúceho v nedôstojnom utrpení, ale aj v záujme lekára, bezmocne stojaceho nad jeho posteľou, frustrovaného rozhodovaním medzi hlasom srdca a súcitu - a chladným paragrafom schopným ho škandalizovať a tvrdo odsúdiť. Pre svedomitého, osobnostne pevne sformovaného lekára je vrcholom humanistickej sebarealizácie nielen záchrana človeka pred smrťou, ale aj odvaha prekonať konflikt svedomia v preťažkom rozhodovaní o milosrdnom ukončení už nezvládnuteľnej ľudskej bolesti.
Hriech úmyselného usmrtenia
Napriek tomu v povedomí mnohých je eutanázia trestuhodnou negáciou lekárskej etiky, synonymom hriechu úmyselného usmrtenia, známeho nielen zo škandálnych procesov s tzv. anjelmi smrti v bielych plášťoch či sesterských uniformách, ale aj z histórie zločinného hitlerovského programu vyvraždenia 200 tisíc nevyliečiteľne chorých Nemcov, nepoužiteľných v chystanej vojne, realizovaného rukami lekárov v psychiatrických liečebniach.
Základným nedostatkom diskusií o eutanázii je neobjektívna, jednostranne zaujatá a plytká argumentácia. Zväčša sa v nej veľmi agresívne angažujú tí, ktorí nadkritické ľudské utrpenie z autentickej osobnej skúsenosti nikdy nespoznali - a mlčia lekári, ktorí stoja doslova v najakútnejšom epicentre problému! Ich ojedinelé publikované postoje podaktorí považujú za alibistické, oportunistické a veru aj zbabelé. Príkladom môže byť nedávna anketa, v ktorej na otázku "eutanázii áno či nie" štyria kňazi odpovedali bez zaváhania, jednoznačne a neústupčivo, no všetci lekári, špičkoví odborníci sa vyjadrovali vyhýbavo. Charakteristickým bolo stanovisko prednostu kliniky, v ktorom na začiatku píše: "S eutanáziou v princípe nesúhlasím"... a na konci výpovede to nečakane zvrtne: "K eutanázii sa pripájam iba vo výnimočných prípadoch..." Iný profesor si zasa myslí, že "ak ide o požiadavku pacienta skončiť s utrpením, možno s ním súhlasiť... ibaže naši lekári nie sú na to vôbec pripravení".
Strach lekára
Zdalo by sa teda, že samotní lekári, chrániaci sa pred neúnosnou frustráciou, nebezpečnejšou viac pre pacienta ako pre nich, sú jednoducho bezzásadoví charakteroví mäkkýši, neochotní vojsť do ringu otvorenej konfrontácie z vopred dehonestujúcich východzích pozícií. Pravda je však iná: za ich chrbtom totiž stojí oprávnený strach, pretože ak sa v našich podmienkach lekár otvorene postaví za legalizáciu eutanázie, v očiach verejnosti sa sám štylizuje do odpornej úlohy potenciálneho cynického "vraha v bielom plášti", na akého u nás v inkvizítorskom rozhorčení prstom ukázal nie laik, ale lekár-spisovateľ Benjamín Tinák. Nejeden lekár často prežíva hektické chvíle na ostrom rozhraní života a smrti, v ktorých sa sám sebe stáva sudcom, žalobcom i obhajcom zároveň, pretože nie je čas vyžiadať si stanovisko nadriadeného, zvolávať vedecký seminár či čakať na súhlas nejakej etickej komisie. Vtedy sa musí rozhodovať sám, iba pod pretlakom humanistickej empatie - a za rozhodnutie niesť zodpovednosť pred zákonom i pred vlastným svedomím, neraz prísnejším ako paragrafy!
Pri formovaní najvnútornejšieho stanoviska k etike-neetike eutanázie určujúco pôsobí aj intenzita a frekvencia osobného kontaktu s nadprahovým utrpením, ktoré málokedy prežíva, napríklad, dermatológ, zato však denne lekár na traumatologickom, chirurgickom či onkologickom pracovisku, na jednotke intenzívnej starostlivosti ARO, resp. na oddelení paliatívnej liečby. V danom stave spoločenského myslenia a v reálnych podmienkach nášho zdravotníctva iba samotní lekári poznajú odpoveď na indiskrétnu otázku, či sa neraz aj u nás nerealizujú niektoré z foriem eutanázie - indikovane, s čistým profesionálnym svedomím a bez pocitu mravnej viny. Tí však o tom nehovoria, neupozorňujú na svoje rozhodnutia a radšej znášajú obviňovanie zo zbabelosti, oportunizmu a alibizmu. A to vo svojom i pacientovom záujme.
Zomieranie v bolesti
Moderné prostriedky terapie chronickej bolesti ako-tak zabezpečujú dôstojné finále algickej zložky finálnej fázy inak už neriešiteľného utrpenia. V jednej holandskej ankete bola bolesť rozhodujúcim motívom súhlasu s eutanáziou u 94% opýtaných, ale sprievodné psychické trýzne až u 71% respondentov. Zomieranie je totiž neopísateľný scenár pocitov absolútnej bezmocnosti, neschopnosti regulovať základné fyziologické funkcie, ktoré sa chaoticky rozpadávajú, ochromujúcej istoty, že každý zajtrajšok bude horší ako dnešok, deprimujúceho ticha opustenosti a vnútornej samoty - i keď nad posteľou stoja lekári, sestry či najbližší, ktorí však nechcú a ani nevládzu hovoriť o tom, čo ich blížneho ešte drží pri neživote. Ak po nešťastnom úraze ochrnutý psí miláčik rodiny neutíšiteľne zavýja v krutých bolestiach, ešte aj emocionálne podchladený človek volá suseda s guľovnicou alebo veterinára so smrtiacou injekciou. Je však človek menej ako pes? Či vianočný kapor, za ktorého bezbolestný koniec tak horlivo bojujú ochrancovia zvierat? Iba kvôli nemorálnym paragrafom bezcitnej občianskej a lekárskej morálky práve človek nemá právo na milosrdné dôstojné finále? Navyše legalizované jeho súhlasom, vysloveným v stave klinickej i právnej príčetnosti a odvolateľným hoci v poslednej sekunde pred podaním smrtiaceho farmaka!
Iba Boh
Nespochybniteľným neuralgickým filozofickým uzlom zložitej problematiky eutanázie je principiálna otázka, kto je vlastne darcom života - a teda má aj exkluzívne právo rozhodovať o jeho ukončení. Základným kameňom viery väčšiny náboženstiev je téza, že iba Boh je jediným tvorcom ľudského života, ktorý sa ďalej vyvíja v nezmeniteľnom vazalskom vzťahu stvoreného k svojmu Stvoriteľovi. Preto sa akt plodenia detí neprijateľne teologizuje a Boh chce nasilu vstupovať medzi muža a ženu v najintímnejších okamihoch, v ktorých tí dvaja napĺňajú nie božie, ale základné biologické zákony. Iba človek ako rozhodujúci reprodukčný článok je nielen Stvoriteľom, ale aj výlučnou Autoritou, oprávnenou rozhodovať o svojom živote, jeho naplnení i ukončení - prinajmenšom vtedy, keď sa stáva už iba nedôstojným neľudským utrpením.
Naozaj sa len ťažko formuje odpoveď na otázku, prečo naša verejná mienka, postoje samotných lekárov i paragrafy zákonov sú také odmietavo rigídne vo vzťahu k filozofii eutanázie a jej legalizácie - a súčasne sú natoľko tolerantné v iných háklivých otázkach života a neživota, napríklad pri posudzovaní etiky či neetiky, hriechu alebo neviny v ľudskom rozhodovaní o interrupcii či samovražde. Hoci interrupcií zreteľne ubúda, i tak sa ich u nás ročne realizuje takmer 20 tisíc. Naša naozaj európsky moderná legislatíva sa pritom riadi múdrou zásadou: žena nech rodí, kedy chce, a nie, keď musí. Jej teda patrí výlučné právo prijať túžené materstvo, alebo odmietnuť nechcené či neprijateľné (po znásilnení, inceste, pri závažnej chorobe či v sociálnej alebo osobnej tiesni). Pri takejto benevolencii zákona každoročne ukončujeme tisíce budúcich ľudských životov a spoločnosť - s výnimkou cirkevných kruhov - iba tolerantne mlčí, hoci aj to je akási eutanázia: rýchla a milosrdná smrť, ibaže takých, ktorí ešte nestihli trpieť, ani prosiť o zľutovanie! Tých ľudských zárodkov sa nikto nepýta, či chcú žiť a ich existenciu likvidujeme bez toho, že by sme rešpektovali ich vôľu. Pritom však ukončenie už neznesiteľného trápenia v krutej chorobe, o ktoré zomierajúci sám žiada, pokrytecky považujeme za smrteľný hriech voči Bohu a zločin proti ľudskej morálke!
Právo na dôstojnú smrť
V posledných rokoch ako prízračný symptóm doby u nás i vo svete desivo pribúda samovrážd, ktoré sú tragickým, no zákonom nepostihnuteľným dôkazom práva človeka na smrť z vlastných rúk. Motívov je viacero, no v absolútnej prevahe si na život siahajú zdraví ľudia, ktorí majú predsa vždy nádej, že sa ich človečí príbeh môže zvrtnúť k lepšiemu. Ich pohnútkou nie je, povedzme, rakovina s metastázami alebo nereverzibilná kóma po úraze, v ktorej za tzv. živú mŕtvolu žijú vlastne už len prístroje. Zdravý človek má teda právo skončiť svoj život, ak nevie kam z konopí, no nevyliečiteľne chorý, ktorý trpí horšie ako zver, ten právo na humánnu smrť z vlastných či súcitných rúk lekára nemá?
Človek je predsa nádherný vrchol kreatívneho umenia prírody či božieho gesta a zaslúži si naozaj dôstojnú smrť - veď aj naši predkovia vraveli: Pekná smrť je boží dar... Oponenti eutanázie radi argumentujú tým, že úprimne veriaci prijíma aj nejväčšie utrpenie ako prejav božej lásky s tým, že čím väčšie trápenie na človeka zošle Boh tu na zemi, tým väčšia bude jeho odmena v nádhere nadpozemského raja. Ibaže prax potvrdzuje, že nie každý, hoci inak hlboko veriaci, je schopný pretrpieť tento boží dar nekončiacej krutej trýzne iba v odovzdaných modlitbách. V takých zlých chvíľach i donedávna pokorný kresťan neraz pľuje svojmu neľútostnému Pánovi do očí, bohorúhavo ho odháňa od svojej postele, privoláva lekára a modliká o milosrdný koniec - z jeho, nie z božích rúk! Pravdaže to býva i naopak a niekedy presvedčený ateista v kritických chvíľach volá o pomoc Boha v nádeji, že pokánie v poslednej chvíli priblíži vytúžený bezbolestný koniec.
Lekár-humanista Axel Munthe, ktorý tak miloval život a toľko urobil pre najbiednejších trpiacich, sa často stretával s krutosťou smrti, až o nej napísal: "Mal som ako nestranný divák bezmocne a bezcitne asistovať pri poslednej nerovnej bitke, kým Smrť zlomyseľne predlžovala svoje ničivé dielo? Mal som odvracať tvár od očí, ktoré ma prosili o pomoc? Nebolo mojím poslaním pomôcť zomrieť tým, ktorým som nemohol pomôcť žiť?" Je smutné uvedomiť si, že tieto naliehavé slová vyslovil autor pred vyše 70 rokmi a dodnes nenašli náležitú odozvu v našej, ale aj iných európskych spoločnostiach, chladnúcich za studenou škrupinou emocionálnej cirhózy.
Autor je lekár-pneumoftyzeológ a spisovateľ
