Pomerný či väčšinový?

Po dvadsiatich rokoch je načase sa zamyslieť nad naším volebným systémom.
Počet zobrazení: 2982
3-010-26_28-ilustracna foto-SITA Peter Hudec-m.jpg

Po dvadsiatich rokoch je načase sa zamyslieť nad naším volebným systémom. Predchádzajúce parlamentné a regionálne voľby, ale aj ostatné prezidentské voľby, voľby do europarlamentu a do orgánov samosprávnych krajov odhalili viaceré problémové javy slovenského politického systému. Negatívom je dlhodobo nízka účasť voličov na hlasovaní. Ich zvyšujúci sa nezáujem o veci verejné je signálom hlbších príčin rozvoja demokracie. Patrí k nim nielen nedostatočné využívanie základných nástrojov priamej demokracie, nevytvorenie konsenzu medzi straníckymi záujmami a záujmami voličov, výrazná tendencia na posilňovanie straníckeho charakteru vládnutia, nízka úroveň politickej kultúry, vysoká miera prepojenosti medzi politickými elitami a záujmovými ekonomickými skupinami, korupčné podozrenia a aféry parlamentných politikov, ale aj slabá úroveň dialógu medzi politikou a občianskymi aktivitami, nezdravé súperenie medzi „partokraciou“ a „mediokraciou“ a iné. Sprievodný jav – partokracia Za najväčšie problémy možno považovať stále nevyprofilovaný stranícky systém a nadraďovanie straníckeho princípu nad spoločenský princíp. Tento jav sa zvykne označovať pojmom partokracia. Partokracia je sprievodný jav základnej funkcie politickej strany – boja o moc v spoločnosti a štáte: ide o účasť strany na štátnej moci, artikuláciu politických záujmov straníckej elity, mobilizáciu voličov, realizáciu zastupiteľského systému a súťaživosť rôznych ideologických doktrín, programov a osobností, pokus o ovplyvňovanie privatizačného procesu, podnikateľského prostredia, verejných obstarávaní (najmä priebehu a výsledkov verejných súťaží a tendrov Európskej únie a podobne). Tu sa vytvoril priestor pre také spoločensky negatívne javy, akými sú korupcia, klientelizmus, netransparentný, t. j. legislatívne „nepodchytený“ lobizmus záujmových skupín finančného charakteru. Po parlamentných voľbách v roku 1998, keď politickú moc v štáte prevzala bývalá opozícia, sa ukázalo, že „lobokratické“ tendencie zapustili v slovenskej politike hlboké korene. Nepriamo to priznala aj vtedajšia ministerka financií B. Schmögnerová: „Podnikateľské skupiny spravidla uvažujú pragmaticky: ktorá vláda je pri moci, s tou budeme zadobre. Skupiny s orientáciou na HZDS nie sú pre súčasnú vládu nebezpečné do tej miery ako tie, ktoré si robia zásluhy za to, že jej (rozumej vláde po roku 1998, M. G.) dopomohli k moci. Za drobné dary chcú poriadnu daň.“ Na eliminovanie partokratických javov, ktoré znižujú mieru dôveryhodnosti politiky, bude treba mnoho modernizačných krokov. Dominantnou zložkou nového demokratického systému najprv v spoločnom česko-slovenskom štáte, neskôr – po roku 1993 – v samostatnej Slovenskej republike, sa stali politické strany, ktoré vznikli po roku 1989. V tomto období prevládal takzvaný model extrémneho pluralizmu so zložitou vzťahovou straníckou schémou a chronickou nestabilitou. Strany sa viac orientovali na zachovanie vlastnej identity a voličského potenciálu ako na adekvátne plnenie vládnych programov. Etapa multipartizmu Základný je dnes pomerný volebný systém, ktorý sa uplatnil ešte v spoločnom štáte, Československu, po roku 1989. Pri prechode od autoritatívneho režimu k demokratickému pluralitnému systému vyhovoval najlepšie, umožnil vytvorenie základných prvkov multipartizmu v straníckom systéme. Multipartizmus bol dôsledkom existencie viacerých konfliktných línií v slovenskej spoločnosti. Hlavnými konfliktnými líniami boli: a) totalitarizmus – demokratizácia, b) konzervativizmus – liberalizmus, c) centrum – periféria, d) mečiarizmus – antimečiarizmus, e) materializmus – postmaterializmus, f) etnicita – občanokracia. V rámci týchto konfliktných línií sa postupne profilovala slovenská stranícka scéna a v nej relevantné politické subjekty. Po parlamentných voľbách roku 2002 sa začal proces kryštalizácie straníckeho priestoru na základe troch hodnotovo konfliktných línií: a) sociálnodemokratickej, b) konzervatívno-liberálnej, c) etnickej. Zjednocovanie ľavicových politických subjektov na Slovensku malo po roku 1989 značne komplikovaný priebeh, bolo v ňom mnoho nesystémových krokov. Až vznikom Smeru-SD sa začal reálny proces zjednocovanie ľavice. Po hodnotovom vyhranení v zmysle modernej sociálnodemokratickej orientácie má táto strana ambíciu pôsobiť čo najdlhšie v centre politického diania a súčasne profilovať ľavicové politické ciele: sociálnu solidaritu, sociálnu spravodlivosť, rovnosť šancí. Konzervatívno-liberálna línia slovenskej politiky sa profilovala najmä prostredníctvom dvoch politických subjektov: Kresťanskodemokratická strana (KDH) a Slovenská demokratická a kresťanská únia-Demokratická strana (SDKÚ-DS). Kým KDH presadzuje tradičné konzervatívne politické hodnoty (rodina, trhová ekonomika, reziduálny model sociálnej politiky) politický program SDKÚ-DS je kombináciou konzervatívnych a liberálnych hodnôt. Konfliktná línia medzi týmito stranami je daná konzervatívno-liberálnymi postojmi v niektorých otázkach cirkevného charakteru. Ľudová strana-Hnutie za demokratické Slovensko (ĽS-HZDS) napriek začleneniu do európskeho straníckeho priestoru je naďalej programovo nedostatočne vyprofilovaná: osciluje medzi konzervatívnymi, sociálnodemokratickými a liberálnymi hodnotami. Slovenská národná strana (SNS) a Strana maďarskej koalície (SMK) sa považujú za etnické strany konzervatívneho typu, ktoré svoju dominantnú politickú agendu realizujú v riešení etnických otázok. Pravicovo-ľavicový systém Po parlamentných voľbách v roku 2006 sa ukázalo, že reálnou alternatívou, ktorá by mohla pomôcť pri eliminovaní nežiaducich lobokratických a partokratických tendencií, by mohol byť pravicovo-ľavicový stranícky systém konštituovaný na dvoch deliacich líniách: ideovo-hodnotovej a pragmaticko-účelovej. Prvým a hlavným cieľom politických subjektov by malo byť dosiahnutie základného a procedurálneho konsenzu v otázkach dominantných národno-štátnych ideí a hodnôt. Tento konsenzus je dôležitý najmä pre riešenie krízových javov sociálno-hospodárskeho charakteru a napĺňanie integračných cieľov Slovenska v Európskej únii. Pri vyhraňovaní pravicovo-ľavicového straníckeho systému by mala byť deliacou líniou ideovo-hodnotová línia, a nie pragmaticko-účelová. Na skvalitnenie demokracie by bolo žiaduce, aby v taktike a stratégii politické subjektu uplatňovali konsenzuálny prístup. To by mala byť záruka kultúrneho medzistraníckeho dialógu a transparentného prístupu politických strán pri riešení nosných spoločenských a politických problémov. Moderný stranícky systém sa môže konštituovať na pomernom alebo väčšinovom rozhodovacom modeli. Ide o to, ktorý z nich má väčšie predpoklady posilniť demokraciu a eliminovať negatívne stranícke prejavy. Limity pomerného systému Parlamentné voľby v Slovenskej republike roku 2006 pripomínali stranícku súťaž v etablovaných parlamentných demokraciách, pretože v dôsledku permanentne sa znižujúceho vplyvu ĽS--HZDS vystúpilo do popredia ako dominantné sociálno-ekonomické štiepenie straníckeho systému. Na základe kryštalizácie straníckeho systému, ktorá v súčasnosti ešte prebieha v SMK (po vzniku strany Híd-Most okrem etnického princípu zdôrazňujúcej zbližovanie občanov Slovenskej republiky na základe občianskeho princípu), možno pozorovať posun v integrácii pravicových politických strán, nateraz vo forme kooperácie SDKÚ-DS a KDH. Pozície parlamentných strán a dominancia sociálno-ekonomickej konfliktnej línie sú predpokladom na otvorenie otázky zmeny pomerného volebného systému na väčšinový, resp. zmiešaný a nahradenie multipartizmu bipartizmom, resp. tripartizmom. Pomerný volebný systém v Slovenskej republike v súčasnosti takmer vyčerpal svoje možnosti. Negatívne sa prejavil pri skvalitňovaní straníckeho systému, politickej kultúry a konsenzuálnej konsolidácie politických elít pri zachovaní ich autonómnosti a rozvoji parlamentnej demokracie a profesionalizácii poslaneckého zboru v NR SR. Pomerný volebný systém totiž umožňuje presadzovať stranícku vôľu pri tvorbe kandidátnej listiny strany ako aj pri nastupovaní náhradníkov do NR SR. Negatívom je pomerne vysoké percento prednostných hlasov potrebných na zmenu poradia na kandidátnej listine a tým vytesňovanie princípu preferenčných hlasov, teda poradia, ktoré vyplýva z voličských hlasov pre jednotlivých kandidátov na poslancov a náhradníkov do NR SR a nahradenie tohto princípu rozhodnutím straníckych orgánov. Znamená nezhodu medzi straníckymi programami a koaličným vládnym programom, a tým aj nižšia mieru zodpovednosti za plnenie straníckych programov. Neexistencia spodnej percentuálnej hranice voličskej účasti vo voľbách znižuje legitímnosť dosiahnutých volebných výsledkov. Destabilizuje a neštandardizuje politickú scénu v zmysle utvárania klasického ľavicovo-liberálno-konzervatívneho stranícko-politického spektra. Umožňuje odchod poslancov zo svojich poslaneckých klubov, ktorí potom pôsobia ako nezávislí, alebo prestupujú do iných poslaneckých klubov. Problematizuje priestor na hľadanie prirodzených typov strategických koaličných zoskupení. Umožňuje vytvárať nezrozumiteľné koalície spájajúce pravicové strany s ľavicovými, vládne strany s opozičnými. Znamená časté štiepenie politických strán, čo vedie k nestabilite straníckeho systému. Okrem toho v dôsledku jedného celoslovenského volebného obvodu neumožňuje, aby v NR SR boli zastúpené všetky regióny Slovenska. Jeho jedinou zjavnou výhodou, ktorá sa potvrdila aj počas súčasnej koaličnej vlády, je vnútrokoaličná kontrola - za predpokladu, že efektívne funguje napríklad krížová kontrola na ministerstvách. Táto výhoda však nie je natoľko závažná, aby bola dôvodom na ďalšiu existenciu, respektíve zábranou pre zásadnú reformu uvedeného volebného systému. Naopak, všetky uvedené problémy a negatíva poukazujú na potreby zmeny volebného systému z pomerného zastúpenia na väčšinový volebný systém, respektíve zmiešaný volebný systém. Väčšinový alebo zmiešaný systém Väčšinový volebný systém už je súčasťou politického systému v Slovenskej republike. Uplatňuje sa pri voľbe prezidenta, pri voľbách do orgánov samosprávnych krajov (VUC) a pri komunálnych voľbách, teda voľbách do obecných a mestských zastupiteľstiev, kde platí väčšinový volebný systém s relatívnou väčšinou - mandát získava, kto získa najviac hlasov vo volebnom obvode. Jediná výnimka je pri voľbách predsedu samosprávneho kraja, tam je potrebná absolútna väčšina - vyhráva ten, kto v prvom kole získal 50 percent plus 1 hlas zo všetkých odovzdaných platných hlasov. V súvislosti s voľbami do VÚC však vzniká otázka, či väčšinový volebný systém nevedie politické subjekty, ak chcú byť úspešné, k vytváraniu rôznych hodnotovo nekompatibilných volebných spojenectiev. Politická pestrosť koalícií pre voľby poslancov i voľby predsedov VÚC v ostatných regionálnych voľbách nastolila otázku, či koalície utvorené iba s jediným cieľom – získať moc, majú mať prednosť pred hodnotovou a programovou blízkosťou členov koalície. Okrem uvedených sú aj ďalšie dôvody zmeny volebného systému na väčšinový pri parlamentných voľbách. Znamenalo by to posilnenie občianskeho rozmeru politiky, stabilizáciu parlamentu, keďže by sa zabránilo odchodu poslancov a „hromadeniu“ takzvaných nezávislých poslancov. Zabezpečila by sa reprezentácie všetkých regiónov v NR SR a občania by mali možnosť voliť známeho kandidáta, respektíve mali by väčší vplyv na zloženie parlamentu. O funkciu poslanca by sa mohli uchádzať aj nestraníci na kandidátkach politických strán a poslanci by boli menej závislí od politických strán. Vláda by bola zostavená spravidla z jednej strany, čoho dôsledkom by bola vyššia miera jej stability a realizácia straníckeho volebného programu. Napokon, bola by nízka miera fragmentácie politických strán, pretože kandidáti malých a extrémistických strán by mali malú šancu vo voľbách uspieť. Úskalia a výhody Aj väčšinový volebný systém má, pravdaže, svoje úskalia. Napríklad treba v ňom rátať s pomerne vysokým množstvom prepadnutých voličských hlasov, s nepredvídateľnosťou konania nezávislých poslancov, či s problémami s kontrolnými mechanizmami. Napriek tomu, či prípadným ďalším ťažkostiam, má viac výhod ako nevýhod. Pre posun v kvalite demokracie a politického systému treba v prvom rade dosiahnuť politický konsenzus buď pre reformu terajšieho volebného systému, alebo pre nové volebné pravidlá. Za optimálny variant spočiatku možno považovať zmiešaný volebný systém, v ktorom by sa kombinovali princípy pomerného zastúpenia s prvkami väčšinového volebného systému. Toto prechodné obdobie by bolo dôležité pre politické strany ako aj pre voličov. Politické strany by museli skvalitniť personálny, respektíve osobnostný rozmer svojej vnútrostraníckej politiky, doriešiť otázku autonómnosti svojej programovej a ideologickej orientácie, vyprofilovať ideologické línie korešpondujúce s hlavnými konfliktnými ideologickými líniami v Európskom parlamente, hľadať integračné alebo kooperujúce možnosti so stranami, ktoré sa ideologicky profilujú v rámci tej-ktorej konfliktnej línie. Z hľadiska voliča by toto obdobie znamenalo psychologickú adaptáciu na možnosť zmeny volebných pravidiel, ale aj možnosti identifikácie s väčšími rozhodovacími možnosťami. Autorka je riaditeľka Inštitútu politológie Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity Pre posun v kvalite demokracie a politického systému treba v prvom rade dosiahnuť politický konsenzus buď pre reformu terajšieho volebného systému, alebo pre nové volebné pravidlá. Za optimálny variant spočiatku možno považovať zmiešaný volebný systém, v ktorom by sa kombinovali princípy pomerného zastúpenia s prvkami väčšinového volebného systému.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984