Športová a politická terminológia

Už medzi vojnami si začali niektorí komentátori prerážať tzv. športový postoj pri hodnotení spoločenských javov. Údajne je potrebné pozerať na veci a javy športovo, čiže povzniesť sa nad morálku a tolerovať hocičo. Tento trend sa v súčasnosti umocňuje.
Počet zobrazení: 2925
6_7_o_spolocnosti_toth_ilustracne_foto_Rumania_mi_pais -m.jpg

Už medzi vojnami si začali niektorí komentátori prerážať tzv. športový postoj pri hodnotení spoločenských javov. Údajne je potrebné pozerať na veci a javy športovo, čiže povzniesť sa nad morálku a tolerovať hocičo. Tento trend sa v súčasnosti umocňuje. Najprv ma to iba hnevalo, že práve šport je zneužívaný na obhajobu rôznych darebáctiev. Práve v športe existujú pomerne jasné pravidlá a ich porušovanie sa trestá, niekedy až doživotným dištancom, čiže vyradením z konkrétnej komunity. To sa v politike nedeje. V športe existuje napomínanie ako prvá fáza negatívneho hodnotenia, neskôr nastáva vylučovanie, až disciplinárne konanie, kde „lietajú“ veľké peňažné tresty, prípadne aj viacmesačné až doživotné vylúčenie. Takže športový prístup by sa mal rovnať zásadovému hodnoteniu a odmeňovaniu (pozitívnemu, alebo negatívnemu), ako aj možnosti otvorenej mediálnej kritike. Žiadny politik by nechcel, aby nastal takýto stav. Takže prívlastok „športový“ je vlastne zneužitím pekného pojmu na nekalé účely. V poslednom čase však vidíme aj vnášanie neregulárnosti aj do športu, pričom veľmi veľa zlého v tom robia športoví komentátori. Všimnite si, ako hodnotia fauly v kolektívnych športoch: nič iné obrancovi nezostávalo, iba faulovať. Naozaj mu nič neostávalo? A čo takto priznať porážku a nechať protivníka hrať? Alebo v mene vlastnej slabosti protivníka radšej dokaličiť (hokej), alebo aj zabiť? Keď som bol mladší, chodieval som „otrocky“ na futbal, ktorý mám dodnes veľmi rád. Prestával som naň chodiť s jeho akceleráciou hrubosti a vulgárnosti. Dnes by som nešiel na športové podujatie aj zo strachu o svoj život. O kultúrnom vyžití sa nedá hovoriť. Rodinná návšteva futbalu – to len musí byť vulgárne založená skupinka. Vždy to bolo tak, že spoločenské pomery sa prejavovali aj v športe a najviditeľnejšie vo futbale. Je to akýsi výklad spoločnosti. Ak je chorá, neočakávajme nijakú zdravú oblasť – pôsobila by ako rakovinový nádor, a preto by musela byť čo najskôr odstránená. Šport sa stal odvetvím, cez ktoré sa dajú robiť priamo divy: možno tu prepierať špinavé peniaze. Samozrejme, že málokedy sa niekomu niečo dokáže, hoci indícií je dosť. To, čo dokázala nemecká polícia v súvislosti s podplácaním na dosiahnutie požadovaných futbalových výsledkov, je unikátne dokonca aj v európskych medzinárodných súťažiach. Keďže na Slovensku polícia žiadne takéto javy neodhaľuje, vyplýva z toho, že žiadne ani nie sú. Alebo je to inak? Neviem. Pripomínam, že podľa rôznych ratingových agentúr je naša krajina považovaná za jednu z najskorumpovanejších v Európskej únii. Rozdiely a podobnosti Politici a športoví komentátori majú rovnaké ešte niečo: hľadajú, do akej miery je možné porušovať pravidlá. Športovci sa tiež pritom tvária, že už by mohlo byť dovolené hocičo. Podvodov je príliš mnoho, hovorí sa o modernom výklade pravidiel, ktoré by nemalo byť striktné, ale malo obsahovať nejakú „voľnosť“, čiže aktér porušovania pravidiel, by mal byť potrestaný iba od určitej brutality (športovej, alebo politickej). Dodržiavanie pravidiel sa považuje za zastaraný jav, pritom rozhodovacia sféra má vždy právo upraviť pravidlá podľa vlastných predstáv. Podobne je to s profesionalizáciou obidvoch aktivít. Športovec-amatér je už skoro neznámy jav, skôr je hodnotený ako neschopný (ak je mladý), alebo ako hobista (ak má vyšší vek). Podobne si aj politici vynucujú rôzne odmeny za prítomnosť v politike (nemusí byť kombinovaný s výkonom), pričom majú nezvyčajnú výhodu – určujú si materiálne výhody sami. Určite je pozitívne, že takéto oprávnenia nie sú rozšírené aj na ostatné ľudské aktivity. Športovci sa na svoj výkon starostlivo pripravujú. Preto môžeme obdivovať výkony atlétov, lyžiarov, basketbalistov a ďalších. Najprv sa roky pripravujú a aj v priebehu podujatia trénujú, aby boli stále lepší, ako iní. U politikov toto vôbec neplatí. Do politiky vstupujú takmer výlučne bez akejkoľvek prípravy, a keď už sú v nej, tak sa riadia starým mocnárskym príslovím „komu boh dal úrad, dal mu aj rozum“. Z praxe však vieme, že prvá časť sa uskutočnila, no druhú už Boh nerealizoval. Príprava a priebežný tréning teda nepatria do politického prístupu. Preto sa výkon športovcov tak veľmi kvalitatívne odlišuje od výkonu politikov. Asi je to spôsobené aj ďalším rozdielom medzi politickou a športovou sférou. Ide o súťaživosť. Tí slabší síce hovoria, že dôležité je zúčastniť sa, nie vyhrať, no keby boli výborní, tak by zmenili postoj na tradičné heslo olympijských hier: vyššie, ďalej a rýchlejšie, čiže potrebné je byť najlepším spomedzi účastníkov. Súťaživosť motivuje jednotlivcov aj kolektívy k lepším výkonom. Napokon, preto existujú súťaže, aby sa dalo porovnávať, hodnotiť, obdivovať, fandiť a oslavovať. Vavrínový veniec, či v reálnej, alebo myslenej podobe je cieľom každého športovca. Aj politici majú možnosť súťažiť. Nedávno sa uskutočnili voľby do krajských samospráv, tu mohli kandidáti predviesť svoje prednosti, ukázať, že sú lepší ako ostatní konkurenti. Namiesto toho však v pokoji čakali na výsledky, neoslovovali „publikum“, teda verejnosť, anonymne sa na nás pozerali z drahých plagátov, no skutočnú tvár a osobnostné kvality vedome ukrývali. Viete si predstaviť športovca, ktorý sa prihlási do súťaže a potom v kruhu rodinnom čaká, či náhodou nevyhral? Asi je to hlúposť, no potom je hlúpy aj prístup politikov. Politici sa môžu porovnávať aj medzinárodne. Ak by tak urobili, musia si položiť otázku: prečo zahraniční politici dokážu zaujať podstatne viac občanov vo svojich štátoch, ako to dosahujú naši politici? Celkom sú spokojní, keď sa volieb zúčastňuje málo voličov, akoby ďalšie odtrhávanie politiky od verejnosti bol ich dôležitý cieľ. Napokon aj niektorí športovci, respektíve športoví organizátori sú pri pohľade na prázdne tribúny celkom spokojní. Veď vždy sa nejaká výhovorka nájde. Nikdy však nebude súvisieť so slabou výkonnosťou, ale bude sa týkať verejnosti alebo počasia. Tu vidno „poučenie“ sa športovcov od politikov. Podobne je to aj s porovnávaním efektívnosti a čestnosti v medzinárodnom rozmere politiky. Športovci s týmto javom majú podstatne menšie problémy, ktoré sú skôr okrajové. Politici zase naopak, pretože ide o kardinálne nedostatky, vyplývajúce z motivácie. Aj športovci si chcú dobre zarobiť. Občas urobia niečo, čo by nemali: porušia predpisy. Ak ich prichytia, budú pykať. U politikov sa porušovanie predpisov berie ako samozrejmosť. Ak existuje väčšinový záujem na demokratizácii politiky a zľudovení športu, tak je nevyhnutné zvýšiť morálnu a odbornú úroveň patričných druhov činnosti. Takto by sme mohli pokračovať hoci ekonomikou, školstvom, zdravotníctvom, súdnictvom a pod. keďže sa na tomto mieste venujeme určitému porovnaniu športu a politiky, tak zostaňme pri tom a vyžadujme (poriadne nahlas) lepšie výkony, premyslený a korektný prístup k vlastnej činnosti a určite sa zvýši aj verejná spokojnosť. Autor je politológ

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984