Výmeny dresov sa ešte neskončili

Keď sa po prevrate v roku 1989 hromadne vracali stranícke knižky, nazývalo sa to "prevracanie kabátov". Čudovali sme sa, že okresný funkcionár Komunistickej strany Slovenska (KSS) zrazu pravidelne navštevuje nedeľné bohoslužby, hoci pred novembrom za to káral svojich podriadených.
Počet zobrazení: 1431

Keď sa po prevrate v roku 1989 hromadne vracali stranícke knižky, nazývalo sa to "prevracanie kabátov". Čudovali sme sa, že okresný funkcionár Komunistickej strany Slovenska (KSS) zrazu pravidelne navštevuje nedeľné bohoslužby, hoci pred novembrom za to káral svojich podriadených.

Kývali sme hlavou nad tým, keď sa vedúci straníckych buniek zrazu začali hlásiť k ideám demokracie, ktorým vraj neprestali byť verní ani počas komunistického režimu. Časy sa však menia a ak máme v súčasnosti nad čím krútiť hlavou, iste to nebude prevracanie kabátov. Pravdu povediac, kto to má všetko sledovať?

Väčšina strán zastúpených v parlamente má v názve slovo "demokratická". Preto by sa prestupy z jednej "demokratickej" strany do druhej nemali javiť ako čosi neobyčajné. Iný pohľad získame, ak sa pozrieme na programy strán a vernosť ich členov.

Kľukaté sú cesty stranícke

Nie je žiadnym tajomstvom, že mnohí z poslancov vyšli z radov KSS. Po novembri 1989 a rozpade Verejnosti proti násiliu (VPN) to zakormidlovali rovno do stále najsilnejšieho Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS). V čase svojho vzniku zrejme ako jediné poskytovalo víziu budúcnosti a vodcovskú osobnosť na adekvátnej úrovni. Osoby ako Bajan, Kňažko, Kováč, Moravčík či Hamžík sa práve v týchto štruktúrach učili a v praxi skúšali, ako chutí moc a pracuje sa na úspechu.

Alebo neúspechu. Jedni sa od Mečiara odtrhli nenápadne, potichu, aby sa stratili v ešte nenápadnejších stranách. Povedzme taký Vladimír Bajan, súčasný starosta Petržalky a rekordér v počte politických strán, ktorých bol členom. Po HZDS nasledovala v jeho prípade APR, neskôr Demokratická únia (DÚ), ktorá sa stala členkou zoskupenia Strany demokratickej koalície (SDK), ktoré budem považovať za samostatný stranícky subjekt, nakoľko v podobe strany pretrvala aj po voľbách 1998. Čo bolo potom, vieme: SDKÚ.

Aj primátor Bratislavy Jozef Moravčík sa ubral touto cestou. Hoci - po tom, ako opustil HZDS, chvíľu koketoval so sociálnymi demokratmi. Napokon si však predsa len vybral DÚ. Neskôr SDK a SDKÚ.

Podobný osud mal aj súčasný minister kultúry Milan Kňažko. Nebol síce členom KSS a od predsedu HZDS sa dištancoval nahlas, jeho Aliancia demokratov však veľký úspech nezaznamenala. Lepšie sa mu darilo v DÚ, SDK a SDKÚ. Pokusu založiť si vlastnú stranu sa nevyhol ani súčasný minister zdravotníctva Roman Kováč. Po neúspechu sa vybral po ceste svojich práve spomenutých straníckych kolegov. Samozrejme, nesmieme zabudnúť na obdobie, ktoré strávil medzi odborármi. Skúsenosti z neho iste dobre zúročí najmä vo svojej súčasnej funkcii.

Ak už hovoríme o zakladateľoch strán, nesmieme zabudnúť na Ľudovíta Černáka. Po opustení KSČ sa vyprofiloval ako národniar a v SNS zotrval až dovtedy, kým si nezaložil Národnodemokratickú stranu - Novú alianciu. Utopila sa vo vodách DÚ - a ďalej to už poznáme.

Dzurindovo "dieťa"

Kratšiu cestu do SDKÚ, teda nie cez HZDS a vlastné malé strany, si zvolili Ľubomír Harach, Eduard Kukan, Gabriel Palacka a František Halmeš. Ešte aj súčasný premiér Mikuláš Dzurinda, na toho však konštatovanie o nezakladaní vlastnej strany neplatí, keďže SDKÚ je jeho "dieťaťom". Spomínaní páni majú za sebou maximálne štyri výmeny strán, okrem Palacku a Dzurindu boli aj členmi KSČ.

Členstvom v SDKÚ však napríklad pohrdol Ján Langoš. Po rozpade SDK sa nepridal ani k Demokratickej strane (DS), ktorú zakladal, ani k SDKÚ. Tak urobil iba jeho bývalý stranícky kolega Ivan Mikloš. Ďalší poslanci za DS, Peter Tatár, Peter Osuský a František Šebej nasledovali príklad niekdajšieho šéfa Langoša a stali sa nezávislými poslancami.

SDKÚ nezlákala ani Jána Budaja. Ten si založil vlastnú Liberálnodemokratickú úniu (LDÚ) - napokon, kedysi spolu s Milanom Kňažkom zakladali Alianciu demokratov, takže skúsenosti už má - o ktorej nikto nevie, či vôbec vydrží do ďalších volieb.

Takmer sme zabudli na v úvode spomínaného Pavla Hamžíka. Po HZDS bol zakladateľom Strany občianskeho porozumenia (SOP) a zdá sa, že v súčasnosti je jedným z mála, ktorí chcú hájiť jej farby aj naďalej. Na rozdiel od Jirka Malchárka, ktorý v nej vydržal len čosi vyše dvoch rokov a ako vieme, nedávno vymenil svoje pretekárske tričko v prospech Aliancie nového občana (ANO). "Občianske porozumenie, nový občan" - zdá sa, že občianska spoločnosť je Malchárkovou doménou.

Netypickí letci

Nuž, a zostávajú poslanci, takpovediac, s netypickou dráhou letu. Prvým je istotne Viliam Oberhauser, ktorému sa nepozdávalo KDH, a preto sa stal členom Slovenského kresťanskodemokratického hnutia, neskôr členom Kresťanskosociálnej únie. V súčasnosti dáva jasne najavo, že patrí k národniarom. Dokonca, na rozdiel od svojich straníckych kolegov, nemá absolútne žiadne spory s predsedníčkou Annou Malíkovou.

Ďalším je pomerne vyprofilovaný Ivan Hudec. Po KSČ logicky vstúpil do SDĽ a neskôr do HZDS, kde zotrváva dodnes. "Perličkou" je aj bývalá poslankyňa za HZDS Marcela Gbúrová. Po roku 1989 sa ako bývalá členka KSS pridala k VPN a neskôr k HZDS - čo bol, ako sme uviedli, bežný postup. Neskôr prešla do radov sociálnej demokracie a v súčasnosti je členkou SDĽ.

Čo núti našich politikov meniť tričká, ideológie, názory či postoje? Iste by to bola téma na hlbšiu analýzu a dlhšiu diskusiu. Najlepšie s nimi samými. Nemusíme sa však obávať. Voľby sa blížia a oni nám ešte iste zo svojho vnútra čo-to poodhalia.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984