Uhlie sa pokroku neprispôsobí

"Len choď, aspoň uvidíš, čo je to tvrdá práca," poučovali ma mnohí z mojich známych pri otázke, či mám prijať ponuku na exkurziu do bane. "Zober si tam aj fotoaparát, urobíš zaujímavé fotky," radil mi šéfredaktor. "Máte so sebou uterák a mydlo?" pýtal sa pred odcho- dom hovorca predsedu NR SR René Semanišin - vraj vyjdem odtiaľ špinavá až po uši. Všetci mali pravdu.
Počet zobrazení: 936

"Len choď, aspoň uvidíš, čo je to tvrdá práca," poučovali ma mnohí z mojich známych pri otázke, či mám prijať ponuku na exkurziu do bane. "Zober si tam aj fotoaparát, urobíš zaujímavé fotky," radil mi šéfredaktor. "Máte so sebou uterák a mydlo?" pýtal sa pred odcho- dom hovorca predsedu NR SR René Semanišin - vraj vyjdem odtiaľ špinavá až po uši. Všetci mali pravdu.

Mnohí budú isto súhlasiť s tvrdením, že počas bývalého socialistického zriadenia boli baníci jednou zo štátom preferovaných skupín pracujúcich. Poväčšine išlo o nadštandard v oblasti poskytovania sociálnych a zdravotníckych výhod, širšiu škálu dovolenkových možností a v neposlednom rade to bol plat - na vtedajšie pomery dosť zaujímavý. Zásobovanie obchodov v oblastiach, kde sa ťažilo uhlie, bolo tiež o čosi lepšie ako v iných častiach republiky.

Ponovembrová zmena neobišla ani ich. Nehovoriac o odbúraní spomínaných výhod, zdalo sa, že toto odvetvie má dni zrátané. Napriek tomu, že ťažba pokračovala, počty zamestnancov sa znižovali. Štátne podniky sa premieňali na akciové spoločnosti a ich manažmenty sa pokúšali zobrať osud do vlastných rúk. Nešlo to jednoducho a v mnohých prípadoch sa tieto kroky nezaobišli bez pomoci štátu.

Zamestnanecká akciovka

Hornonitrianske bane Prievidza (HBP) sa 1. júla 1996 pretransformovali zo štátneho podniku na akciovú spoločnosť. Počas ďalších dvoch rokov prebiehala príprava na privatizáciu a neskôr vznikla zamestnanecká akciová spoločnosť, v ktorej zo 7200 zamestnancov bolo 5700 akcionárov. Z piatich odštepných závodov sú v súčasnosti tri ťažobné - bane Cígeľ, Handlová a Nováky - ďalším je Hlavná banská záchranná stanica zatiaľ s regionálnou pôsobnosťou a chystajú sa ju rozšíriť pre celé Slovensko. Posledným je strojný závod produkujúci komplexy banskej techniky a jeho kapacita sa prispôsobuje potrebám ťažby. Celá akciová spoločnosť zamestnáva v súčasnosti okolo 6600 pracovníkov.

Pracovníci HBP vyťažia ročne okolo milióna 200 tisíc ton hnedého uhlia. Podľa geologických odhadov tvorí objem zásob takmer 270 miliónov, avšak vyťažiteľných je "iba" 61 miliónov ton.

Environmentálne dohody

Pri téme uhlie nemožno nespomenúť ekologické aspekty jeho ťažby a energetického priemyslu vôbec. Faktom je, že "najlukratívnejším" výstupom je premena uhlia na elektrickú energiu. Otázka však znie: za akých podmienok? Slovensko je viazané medzinárodnými environmentálnymi dohodami. Tou prvou je Kjótsky protokol o skleníkových plynoch určujúci neprekročiť v rokoch 2008-2012 pri spaľovaní a transformácii fosílnych palív priemernú ročnú hodnotu emisií oxidu uhličitého v objeme 51 066 ton. Ďalej pre SR platí helsinský záväzok z roku 1988 a záväzok z Osla z roku 1994 o emisných stropoch NOx. Hovorí o znižovaní maximálnej úrovne emisií na hranicu 130 tisíc ton ročne a úrovne SO2 na hranicu 110 tisíc ton - obe normy majú byť splnené do roku 2010. V prípade HBP má primárny vplyv na znečisťovanie ovzdušia kotolňa v Bani Nováky a Elektráreň Nováky je druhotným znečisťovateľom. Dohody z Kjóta sa plnia, rovnako ako aj ďalšie dva záväzky.

Nové ekosystémy

To však nie je všetko. Všade tam, kde sa niečo vydobyje - uhoľný sloj môže mať hrúbku od 2,5 do 25 metrov - sa pôda zníži až o 70 percent vydobytej hodnoty. Jedným slovom: prepadá sa. V baniach Cígeľ a Handlová sa rúbe len pod pohorím, čo vplýva na lesy, nezastavané plochy a poľnohospodársku pôdu. Inak to bolo v prípade bane Nováky, kde sa dedina Koš musela vysídliť - už pre spomínaný pokles pôdy. A čo robiť s nezastavanou poľnohospodárskou, ale prepadnutou plochou? Podľa zákona nastupuje v takomto prípade povinnosť rekultivácie. Na prepadliskách však, podľa slov vrcholových predstaviteľov manažmentu HBP, vznikajú také jedinečné ekosystémy, ktorých existenciu si nik z tamojšieho okolia nepamätá. Prilietajú volavky, labute, voda je dokonca mierne termálna. Namieste je teda otázka: rekultivovať všetko, alebo ponechať prírode aspoň časť v podobe novovytvorených ekosystémov?

Ďalšou zaujímavosťou je produkcia hlivy ustricovitej. V Novákoch s ňou začali, keď sa hovorilo o konci baníctva na Hornej Nitre. V súčasnosti produkujú okolo 50-52 ton ročne a nie je problém tento objem zvýšiť. Ťažkosti však predstavuje jej spracovanie, pretože treba investovať do príslušného technického vybavenia. Predseda NR SR Jozef Migaš len krúti hlavou: "To je akoby novodobé hubárstvo - v bani a s lampášom..."

Aj ženy boli baníčkami

Po úvodnom oboznámení so situáciou v bani nadišla chvíľa, na ktorú každý trpezlivo čakal. Teda, aby som bola presná: netrpezlivá som bola ja, časť poslaneckého klubu SDĽ, šéf parlamentu a jeho hovorca. "Každý sa pôjde prezliecť a spoločne sfárame dole do bane," oznámi nám Peter Čičmanec, generálny riaditeľ HBP, a. s., ktorý bude spolu s Fedorom Boroškom, riaditeľom pre stratégiu a Stanislavom Gurským, riaditeľom Nováckych uhoľných baní naším sprievodcom. Poobzerám sa okolo seba a zisťujem, že medzi 16 mužmi som jediná žena. Nerada si to uvedomujem, ale - zostáva mi čosi iné ako spoliehať sa na nich?

Obliekam si košeľu, čiernohnedé montérky, gumové čižmy a rozmýšľam nad všetkými scénami z akčných filmov, keď zasypalo niektorého z hollywoodskych hrdinov. "Čo ak sa to stane práve mne? Alebo niekomu z nás? Hm, aspoň to odfotografujem," zašomrem si popod nos a na krk si zavesím fotoaparát.

Kým som natrafila na správnu veľkosť, vyskúšala som aspoň tri prilby. Gumové čižmy sú mi o dve čísla väčšie, na opasku by som potrebovala preraziť ešte zopár dierok. Nuž čo, k mužským mieram mi chýba ešte dosť. Avšak, ako sa neskôr dozvedám, do šesťdesiatych rokov pracovali v bani aj ženy, vykonávali najmä "ľahšie" práce - ak sa o takom niečom v prípade bane vôbec dá hovoriť. A aby som nemala veľké problémy s obúvaním, jedna milá pani mi dokonca namiesto onúc doniesla froté ponožky.

Poberáme sa k miestu, kde každý dostane lampáš a dýchací prístroj prvej pomoci v prípade nedostatku kyslíka. Vraj sa také čosi stáva zriedka, ale "sicher je sicher". To ešte neviem, akú hmotnosť nadobudne takáto súprava po dvoch-troch kilometroch chôdze. Akoby mi pridávali nákladu. Lebo baňa, ako som sa na vlastné nohy presvedčila, to nie je len sfárať dole - čo sme neskôr urobili aj my - a začať kopať. To je predovšetkým chodenie, chodenie a znova chodenie na miesta, kde sa práve ťaží.

Ľudské potreby a neduhy

A tak sa usilujem držať krok s mužmi a nadávam na samu seba, že už dávno som mala začať pravidelne športovať. Putovanie po bani sa podobá putovaniu tmavým tunelom, o ktorom neviete, kde má koniec. Cestu si osvetľujem sama a čosi viac vidím aj vďaka lampášom ostatných. Bŕŕr, keď si tak predstavím, že by som tu mala zostať sama, a v noci! Teda vlastne - ono je úplne jedno, či v noci alebo cez deň. Okolitá tma síce môže vzbudzovať pomyslenie na nočné bdenie - avšak len na chvíľu. A najmä nie na také bdenie, na aké si civilizovaný človek zvykol - pri ohni s gitarou či v spoločnosti oslavujúcich priateľov. Tu v bani je reálna, skutočná tma, od ktorej sľubovať si ochranný či maskujúci efekt je bláznovstvom. Neprijme vašu hru na únik či skrývanie sa a jediné, čo vám povie, je, aby ste sa spoliehali sami na seba a najmä ju nebrali na ľahkú váhu. Obzriem sa dozadu - nepreniknuteľnosť je naozaj neuveriteľná.

"Ozaj, a dá sa tu zablúdiť?" napadá mi. "Viete, ako by ste sa dostali von?" položí mi spätnú otázku Fedor Boroška. Pokrčím plecami. "No tak, že pôjdete stále proti prúdu vzduchu, ktorý sem prúdi. Nemôžete sa zmýliť, ten vás dovedie až k východu." Naozaj, uvedomila som si: na začiatku to bol síce doslova prievan, ktorý postupne slabol, ale prúdenie bolo cítiť aj po troch kilometroch.

"A kde sa tu chodí na WC?" nedám pokoja. Neodvážila by som sa ani pomyslieť na svoje vykonávanie potreby v bani, ale čo takí baníci počas osemhodinovej pracovnej zmeny? "Sú na to miesta. To všetko sa potom vyváža von, aj s odpadom." Požívanie alkoholu je prísne zakázané a ak niekoho prichytia, hrozí mu vyhodenie z práce. Akceptuje sa nealkoholické alebo veľmi nízko alkoholické pivo - 8-10 percentné.

"No dobre, a čo tí, ktorí fajčia?" Tu sa obracia ku mne bývalý baník a poslanec Ľubomír Dzurák, neskorší hlavný hrdina nášho príbehu. "Ja som sa v bani odnaučil fajčiť. Keď mi dali chlapi po prvýkrát močku, teda tabakové listy namočené v rume, a začal som ju žuť, okamžite som sa povracal. Odvtedy som už nikdy nedostal chuť zapáliť si cigaretu." Reč príde aj na iné témy, nevhodné na zverejnenie. Ale z rozprávania baníkov som sa dozvedela, že v bani sa ešte v čase, keď tam pracovali aj ženy, dalo robiť naozaj všeličo...

Ako zasypalo bývalého baníka

Podľa tvrdení našich sprievodcov pokračujeme až k sloju, z ktorého sa práve ťaží. Spotená som ani myš, je to naozaj riadny tréning, prekonávať mostíky ponad dopravné pásy a preskakovať priekopy. A pritom si neudrieť hlavu o vrchné potrubie - čomu som sa, samozrejme, nevyhla.

Sme na mieste ukážky ťažby. "Choďte všetci na pravú stranu, spustíme to!" vyzýva Čičmanec. Poslúchneme. "Pani redaktorka, poďte sem bližšie, poďte sa pozrieť." Pristúpim bližšie, aby som mala výhľad na obrovskú železnú plochú lyžicu, ktorá tlakom rozrúša kompaktný celok uhlia. Bum! Lyžica sa vtlačí nahor do uhoľného stropu, po krátkom čase povolí a vytvorí tak priestor pre padajúce uhlie. Ticho. Keby boli v bani muchy, iste by sme prinajmenšom jednu počuli. Po niekoľkých desiatkach sekúnd sa znova začneme zhovárať, keď vtom počuť praskot. O meter a pol ďalej od miesta ukážky sa zrazu uvoľní ďalšia dávka uhlia a s rachotom sa zrúti na zem.

"Auuu!" "Čo je, čo sa stalo?" "Zasypalo Ľuba!" "Nie, len mi to spadlo na nohu," kričí sediaci Dzurák. "Chlapi, zbehnite pre nosidlá" - na generálnom riaditeľovi vidno, ako ho to mrzí, lebo veď návšteva je návšteva. Po chvíli sa Dzurák postaví, pokrivká a vyhlási, že nosidlá mu netreba, vraj to rozchodí. Na preblednutej tvári vidno, že mu nie je všetko jedno a hmotnosť spadnutého uhlia zrejme nebola malá. Od ľaku som aj zabudla urobiť, čo som si predsavzala pri obliekaní: fotiť katastrofy. Počas cesty späť bývalý baník len smutne konštatuje: "Mal som ísť hrať v nedeľu futbal. Už je jasné, že nepôjdem."

Víťazí hrubá sila

Cestou späť sa usilujeme rozveseliť nešťastného poslanca, ktorý sa to snaží brať na ľahkú váhu. "Veď my vieme, Ľubo, že to si len tak, aby sme my ostatní mali divadlo…" podpichuje ho predseda Migaš. Dzurák je už troška veselší, no v duchu isto ráta, koľko krokov ešte musí urobiť do cieľa.

Najväčší dojem na mňa aj tak urobili velikánske, štvor- až päťtonové stroje, ktorými sa uhlie ťaží. Žiadna digitalizácia či počítačom ovládané zariadenia - víťazí hrubá sila. Akoby sa druhohorné uhlie odmietalo prispôsobiť pokroku.

Spotení odovzdávame lampáše, ktoré nám sprostredkovali zážitok na celý život. Takmer nikdy sa nevraciam na miesta svojich reportáží, ale ak by som sa jedného dňa vrátila do bane, tak preto, aby som tým, ktorí v nej pracujú, vyjadrila svoj obdiv. Pre nás to bola len exkurzia. Pre nich je to tvrdá a každodenná robota.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984