Noblesný obyčajný človek
Uplynulé dni ukázali opäť dilemu, pred ktorou asi stál celý život aj Laco Novomeský. Básnik a politik, ktorý detailne poznal slávu umelca i pominuteľnosť politických pozícií. Zažívame zvláštnu oslavu revolúcie: nespokojnosť mladých i starých s kadečím, manifestoval sa otvorený antikomunizmus, čechoslovakizmus i výrazné extrémistické polohy. Digitálny svet priťahuje mladých, globalizácia sa skrýva za logá slobody a obhajujú sa nové (presnejšie staronové) poriadky. Nádej spojená s túžbami po niečom novom a krajšom je úplne samozrejmá a prirodzená a rovnako pochopiteľná, ako vyhraňovanie proti minulému. V tomto prípade však nejde o dorastanie a ani o dospievanie, ide o vymedzovanie. Úspešní a konformní sa spojili do jednotného šíku a z modrej sa pri zvečerievaní stávala hnedá. Za slovami a heslami o slobode sa neraz skrývali iné zámery a úmysly. To hovorím z vlastnej skúsenosti po konferencii k 17. novembru v Banskej Bystrici. Ako v byzantskom cirkuse Konformitu spresňujú sociológovia ako neschopnosť prečítať, pochopiť a preložiť osobnú ťažkosť ako politický problém. Niekedy je to dané dobou. Bývali časy, keď v politike rozhodovali programy, bola to doba, keď podstatné boli skutočne skutočné programy, aj politických strán. Ľavicová orientácia a vnímanie komunistických myšlienok po prvej svetovej vojne boli mimoriadne rozšírené medzi európskou inteligenciou. Novomeský bol ako dvadsaťročný profesionálnym redaktorom komunistickej tlače na Slovensku, neskôr v Česku a v roku 1925 vstúpil do komunistickej strany. Už vtedy priniesol dve nové a príťažlivé témy: národnú a intelektuálnu. Obidve prijímali „fundamentalisti“ ľavice s nedôverou a neskôr sa stali aj dôvodom na prenasledovanie. V súčasnosti, a to platí asi pre celú Európu, prestali byť programy také dôležité ako v minulosti. Masové médiá ovplyvňujú aj situáciu v politike, najmä odkedy domácnosti ovládla televízia. Z volebých kampaní sa stávajú kampane reklamné, a potom by sa sociálnymi kapitalistami radi stali všetci. Ale logo básnika ako predmet reklamy? Jeho slovo nemá kto povedať. Ľavopravú horizontálu by chcela vystriedať vertikála. Je možné, že sa to stáva už teraz stredoeurópskou realitou. Skoro ako byzantskom v cirkuse. Proti sebe stáli dve družstvá: modrí a zelení podľa farieb dostihových klubov. Tak sa dnes vyfarbuje aj politika. Nevedno kam a do čoho môže vyústiť balansovanie medzi týmito farbami. Novomeský nebalansoval medzi farbami, ale medzi prúdmi: ideológiou hnutia a dynamickým protirečivým pluralizmom prostredia, v ktorom sa pohyboval počas verejného pôsobenia celý život. Sú však dnešné, terajšie politické súboje úprimnejšie ako tie vtedy? Dnes sa hrá o zameniteľnosť politikov na trhu. Podobné je to aj v Česku, nie som si istý, ako u nás: sme nedobovo krásni oneskorenci, ako nás Slovákov pomenoval Milan Rúfus? Nelúčenie a „kontaktoman“ Horúcou témou Laca Novomeského boli slovensko-české vzťahy. Videl som, s akou láskou sa o jeho poézii vyjadroval čerstvý nositeľ Seifertovej ceny za tento rok Ludvík Kundera, ktorý jeho básne prekladal do češtiny. A zažil som, ako bez stopy zaváhania zareagoval na prosbu, aby napísal svoj názor na túto osobnosť do publikácie, ktorú pripravil Ústav politických vied SAV k tejto výnimočnej osobnosti. Jeho politickou vlastnosťou bolo pomáhať a znova pomáhať. Jeho článok Nelúčenie z marca 1939, ktorý uverejnil v časopise Elán, je aktuálny aj dnes. Vzájomné porovnávanie českého a slovenského verejného a kultúrneho prostredia je dôležité. Ba teraz hádam viac ako v minulosti. Bojoval proti primitívnemu nacionalizmu (vtedy protičeskému) a jeho politickému zneužívaniu. Po návrate do Bratislavy v roku 1939 bol redaktorom hospodárskeho časopisu Budovateľ. Jeho aktivita v publicistike v ľudáckom režime prirodzene poklesla. Odmlčal sa aj literárne, aj to bola rebélia, ale zato intervenoval v prospech väznených, spomínajú sa jeho stretnutia s A. Machom. Na jeseň1943 sa dostal do vysokej politiky ako člen piateho ústredného vedenia KSS a ilegálnej SNR. Štylizoval dokumenty a bol dôležitým „kontaktomanom“, ako povedal historik Ivan Kamenec. Veľmi precízne sformuloval svoje predstavy o budúcom štátoprávnom postavení Slovenska v ČSR. Svoje názory tlmočil ako člen delegácie SNR v Londýne E. Benešovi a členom exilovej vlády. Obyčajný človek Po vojne sa stal povereníkom školstva a národnej osvety. V organizačnej práci ponúkol množstvo pozoruhodných výkonov. Pravda, po februári v roku 1948 aj jeho postihli dôsledky vtedajších politických pomerov, hoci ani vtedy nezabúdal pomáhať politicky postihovaným. V roku 1951 sa ani on nevyhol zatknutiu. Pri vyšetrovaní ho zlomili až tak, že v známom procese svedčil proti svojmu osobnému priateľovi V. Clementisovi. V roku 1954 ho odsúdili na desať rokov väzenia, ale na Vianoce 1955 ho podmienečne prepustili. Pracoval v Pamätníku národného písomníctva v Prahe. Na Slovensko sa vrátil v roku 1963 a usiloval sa o nápravu krívd voči DAV-u, SNP, V. Clementisovi, publicisticky sa vyjadroval ku kultúrnym i politickým otázkam. Je opäť paradoxom doby, že tieto články i postoje vyšli až v roku 1993 ako Splátka veľkého dlhu, ktorý pripravila nadácia Vladimíra Clementisa. Bolo to už potom, ako sa s jeho menom opäť manipulovalo, ako sa zneužívalo. Bol veľkou morálnou autoritou. V pamäti zostali jeho rozporuplné vyhlásenia k roku 1968. V sedemdesiatych rokoch sa už ako ťažko chorý odmlčal a v roku 1976 ťažkej chorobe podľahol. Novomeský sa celý život systematicky usiloval o otváranie svetu. Tieto myšlienky nie sú ani dnes na zahodenie. Sme hrdí na umelecké diela a výkony, ktoré ponúkajú inštitúcie ako Národná galéria, Slovenská filharmónia, či umelecké vysoké školy, ktoré vybojoval. Ak to dáme do pomeru ku všetkému, čo dvadsiate storočie až po dnešok prinieslo, tak Slovensko je, ako sa dnes hovorí, nepochybne úspešný príbeh. Historik E. Hobsbawm vo svojej práci o dvadsiatom storočí poznamenal, že napokon to bolo storočie obyčajného človeka. Myslím, že Novomeský ním bol dvojnásobne: najmä to druhé je dôležité, bol totiž aj reprezentantom obyčajných ľudí. S vládou elít by sa nikdy nestotožnil. To bolo a je radikálne a demokratické zároveň. Poetická demokracia v praxi. Jozef Lysý
