Neodvrátili rozbitie režimu

Slovenské národné povstanie je vari najsledovanejším obdobím novodobých slovenských dejín. Mohlo by sa zdať, že už nie je o čom písať a nie je nad čím sa zamýšľať. Opak je však pravdou. Táto dejinná udalosť sa v mnohých neskorších historických obdobiach stala sú- časťou politického zápasu.
Počet zobrazení: 2442

Slovenské národné povstanie je vari najsledovanejším obdobím novodobých slovenských dejín. Mohlo by sa zdať, že už nie je o čom písať a nie je nad čím sa zamýšľať. Opak je však pravdou. Táto dejinná udalosť sa v mnohých neskorších historických obdobiach stala sú- časťou politického zápasu.

Po roku 1989 sa začali systematicky objavovať príspevky objasňujúce "biele miesta" tak v dejinách vojnovej Slovenskej republiky, ako i samotného Povstania. Okrem serióznych historických štúdií sa vyskytli aj historici s proľudáckym pohľadom, ktorí, napodiv, dostali najširší priestor aj v našich médiách, verejnoprávne nevynímajúc. Z 29. augusta 1944 sa zrazu z ničoho nič stal "puč" alebo "čierny deň" slovenskej histórie. Našťastie, v Slovenskej národnej rade sa našiel dostatok zdravého rozumu a napriek tomu, že to nebolo ľahké ani jednoznačné, sa 29. august stal oficiálnym štátnym sviatkom.

Objektívne zhodnotenie Povstania dostalo zelenú aj vo vedeckých inštitúciách a nasledovalo niekoľko významných vedeckých konferencií, seminárov, knižných titulov. Tie však zostali pre širokú verejnosť svojou vedeckosťou, ako aj nízkym nákladom nedostupné. Jednou z menej známych kapitol povstaleckých dejín je aj to, kto stál na druhej strane frontu, kto vlastne bojoval proti 1. Československej armáde na Slovensku a partizánskym jednotkám.

Prečo vlastne prišli

V lete 1944 sa situácia na východnom aj západnom fronte pre nemeckú armádu značne skomplikovala. Vojenským odborníkom bolo jasné, že sa stala neudržateľnou a porážka je len otázkou času. To, že si časť armády uvedomovala zodpovednosť za ďalší osud Nemecka, je jasné aj z nepodareného atentátu na Adolfa Hitlera 20. júla 1944, keď sa nacistický vodca zachránil len zázrakom.

V tomto období sa radikalizovala situácia aj na Slovensku. Opozícia voči ľudáckemu režimu pripravovala ozbrojené povstanie, silnelo partizánske hnutie, ktoré dostalo významný impulz príchodom organizátorov zo Sovietskeho zväzu. Tým sa partizánske akcie zintenzívnili, no zároveň skomplikovali prípravy povstania. Nacisti sledovali situáciu na Slovensku veľmi pozorne a v polovici augusta 1944 začali robiť prípravy na okupáciu územia svojho spojenca. Aj znalec slovenských pomerov a zástanca nevojenského zasahovania - nemecký veľvyslanec Hans Elard Ludin - nakoniec požiadal Berlín o vyslanie vojenských jednotiek.

Vnútropolitický zápas na Slovensku sa však koncom augusta podľa Ludina upokojil a tak 27. augusta svoju požiadavku stiahol. Podľa všetkého však po nešťastnej likvidácii nemeckej vojenskej misie v martinských kasárňach, ako aj akciách v Ružomberku, kde bolo ohrozených niekoľko stoviek nemeckých delostreleckých lafiet, Ludin svoju požiadavku obnovil. Pri svojom ostrom proteste u prezidenta Tisu ho vyzval, aby požiadal o vojenskú pomoc ríšsku vládu.

Už od 15. augusta bola východná časť Slovenska vzhľadom na blízkosť frontu vyhlásená za operačnú oblasť a podliehala armádam skupiny Severná Ukrajina, ktorej velil generálplukovník Gotthard Heinrici a náčelníkom štábu bol plukovník generálneho štábu Carl Wagener. V dopoludňajších hodinách 29. augusta vstúpili nacistické okupačné jednotky aj na západné územie Slovenska. Túto operáciu riadil nemecký generál pri slovenskom Ministerstve národnej obrany, generálporučík Dr. Alfréd von Hubicki. Od 1. septembra velenie prevzal SS-Obergruppenführer Gottlob Berger, ktorý prišiel urobiť rýchly poriadok s "bandami". Z tohto omylu ho však čoskoro vyviedol organizovaný odpor povstaleckých jednotiek.

Odzbrojenie 22 tisíc mužov

Ako sa ukázalo, nešlo o urobenie poriadku s niekoľkými desiatkami partizánov. Vstup okupačných jednotiek na územie Slovenska vyvolal Povstanie a s ním spojený rozpad mocenských štruktúr ľudáckeho režimu. Okupačným jednotkám však počiatočnú situáciu uľahčilo váhanie časti posádok na západnom Slovensku a rýchla akcia spojená s odzbrojením dvoch východoslovenských divízií, ktoré mali byť kľúčom k rýchlemu spojeniu s jednotkami Červenej armády. Odzbrojenie bratislavskej posádky bolo prekvapením aj pre veliteľský zbor jednotky Schill, nitrianska posádka ako jediná zostala verná režimu. Vďaka jej veliteľovi kapitánovi Šmigovskému nebola odzbrojená a stala sa základom na vytvorenie Domobrany.

Na východnom Slovensku nemecké velenie pochopilo vážnosť situácie a využilo váhavosť veliteľov východoslovenských divízií. Už 27. augusta vydalo rozkaz na ich odzbrojenie. Akciu vykonali viaceré jednotky - 357. pešia divízia pod velením generálmajora von Rintelena, 35. tankový zbor pod velením plukovníka Mathiasa, ktorému počas operácie podliehala aj skupina Schäfer z 18. SS-divízie tankovej pechoty Horst Wessel. Súčasťou operácie boli aj zaisťovacie batalióny Korück 531. Onedlho sa však začala Karpatsko-duklianska operácia Červenej armády, čo Nemcov donútilo preskupiť svoje sily. Oblasť východného Slovenska po odzbrojení divízií tak zaisťovali len slabé sily Korücku 531 pod velením generála Bauera a sem dislokovanej 151. zaisťovacej divízie. Rýchla operácia však znamenala odzbrojenie 22 000 mužov, čo malo pre priebeh Povstania rozhodujúci význam.

Na sever západného Slovenska vtiahli jednotky 178. tankovej divízie pod velením plukovníka Conrada von Ohlena, na juhozápade operovala skupina Schill-SS-Gruppenführer grófa Karla Friedricha von Pückler-Burghausa, ktorú vytvorili na Morave a v priestore južne od Zlatých Moraviec operoval posilnený batalión 14. granátnickej divízie SS. Berger mal na rýchle splnenie úlohy v tejto fáze 9000 mužov. Aj napriek tomu, že boli dobre vyzbrojení, ukázalo sa to ako žalostne málo. Na druhej strane frontu stálo okrem partizánov niekoľko tisíc príslušníkov armády. Už Strečno zastavilo rýchly postup nemeckých jednotiek. Na začiatku vojenských operácií teda zväz von Ohlen zastal pod Strečnom, Schill postupoval údolím Nitry a 5. 9. obsadil Baťovany. Armádna skupina Severná Ukrajina o deň neskôr obsadila Ružomberok, zaisťovacie nemecké jednotky boli zastavené pri Telgárte.

Nacisti sústredili päť divízií

Relatívne slabé nemecké jednotky výrazne spomalili svoj postup. Zo zväzu von Ohlen sa vytvorila divízia Tatra pod velením generálporučíka Fridricha Wilhelma von Loepera, ktorej pomohli úspechy Schillu (15. 9. padla Prievidza). Tatra sa zamerala na spojenie so skupinou Schäffer (SS-Sturbahnführer Ernst Schäfer) operujúcou pri Ružomberku, čo sa podarilo po polovici septembra. Na severe Slovenska sa tak vytvoril súvislý frontový úsek.

Pomalý postup nacistov neuspokojoval a 19. sepetembra Bergera nahradil SS-Obergruppenführer, generál polície a Waffen SS Hermann Höffle, ktorý prijal aj novú funkciu "vyššieho vedúceho SS a polície a splnomocneného generála na Slovensku pre oslobodenie tejto krajiny". Po jeho nástupe sa velenie zefektívnilo. Nemci sa sústredili na spojenie Schillu s Tatrou a Schäfferom. To sa podarilo 21. septembra, keď padol Martin. Sústredený tlak im umožnil do konca septembra nielen vyčistiť obsadené územia, ale nakoniec dostať pod kontrolu Ponitrie, Turiec, Oravu, aj Liptov.

Napriek tomu si Höffle uvedomoval, že bez prísunu nových jednotiek nebude potlačenie povstaleckého odporu vôbec jednoduché. Na základe jeho požiadavky prepravovali po 8. októbri na Slovensko 18. SS-divíziu Horst Wessel z Maďarska pod velením SS-Gruppenführera Georga Bochmanna a 14. SS-divíziu Halič pod velením SS-Brigadeführera generálmajora polície a Waffen SS Fritza Freitaga. V tomto čase vystriedala skupinu Schäffer na severe smutne známa trestanecká SS - útočná brigáda Dirlewanger pod velením SS-Obergruppenführera Dr. Paula Oskara Dirlewangera. Vytvorila sa i bojová skupina Wittenmayer pod velením SS-Hauptsturmführera Wittenmayera. Nacistom sa tak podarilo sústrediť na povstaleckých frontoch v polovici októbra značné sily, ktoré predstavovali asi päť divízií (do 50 000 mužov).

Špeciálne bezpečnostné zložky

Nacisti, samozrejme, dbali aj o zaistenie okupovaných území. To bolo úlohou bezpečnostných zložiek. Ich základ tvorili jednotky Einsatzguppe H SIPO a SD, ktoré na Slovensku pôsobili pod velením SS-Obersturmbahnführera Dr. Jozefa Witisku. Skupina mala 5 pohotovostných a zvláštnych oddielov, ktoré mali celkom 35 oporných bodov. Počet príslušníkov týchto jednotiek dosahoval až 800 mužov a ich činnosť spočiatku úzko súvisela s postupom vojenských jednotiek. Po vojenskom potlačení Povstania sa však osamostatnili a 14. októbra sa Witiska stal veliteľom bezpečnostnej polície a bezpečnostnej služby SIPO a SD na Slovensku.

V mašinérii nacistických okupačných síl mali nezastupiteľnú úlohu aj špeciálne protipartizánske jednotky SS, ktoré podliehali priamo stíhaciemu zväzu Juhovýchod so sídlom vo Viedni. Na jeho čele stál major Benesch. V celkovej veliacej štruktúre stíhací zväz patril pod Frontstelle II Südost na čele s podplukovníkom Fechnerom, kým slovenskému referátu velil kapitán Nowak. Ako prvá prišla na Slovensko jednotka s krycím názvom "Joseph" sformovaná z príslušníkov SS divízie Brandenburg, ktorej velil SS-Obersturmbahnführer Otto Skorzeny. Na čele jednotky "Joseph" bol SS-Obersturmführer Dr. Walter Pawlovski, jeho zástupcom SS-Oberscharführer Ing. Werner Tutter. Neskôr vznikli ešte dve jednotky - Abwehrguppe 218 s krycím názvom "Edelweiss" na čele s SS-Sturmbahnführerom grófom Erwinom Thun von Hohensteinom a jednotka s krycím názvom "Schneewittchen" na čele s SS-Untersturmführerom Schindlerom.

Všetky tri jednotky úzko spolupracovali najmä s predstaviteľmi Hlinkovej gardy. Tu sa aktivizoval Otomar Kubala z Hlinkovej mládeže a Slovenskej pracovnej služby, kde bol najaktívnejší Alojz Macek. Tak sa vytvorili silné slovenské skupiny v jednotke "Joseph", ako aj v jednotke "Edelweiss", kde sa dokonca vytvoril samostatný slovenský oddiel v sile 131 mužov, na čele s povstaleckým prebehlíkom kapitánom Ladislavom Nižňanským.

Kolaboranti v očisťovacích akciách

Veľmi aktívnymi pomocníkmi okupačných jednotiek sa stali príslušníci nacistických skupín nemeckej národnostnej menšiny. Vytvorili sa jednotky Heimatschutzu, ktoré boli najskôr súčasťou Freiwillige Schutztaffel (FS) a ich veliteľom sa na základe rozkazu Franza Karmazina stal veliteľ FS a krajinský vodca Hitler Jungend na Slovensku SS-Untersturmführer Ferdinand Kluge. Jeho jednotky podliehali právomoci SS.

Nemecká okupácia Slovenska dávala šancu pronacistickým silám. Najambiocióznejším bol Otomar Kubala - veliteľ Hlinkovej gardy, ktorý sa neskôr stal aj šéfom bezpečnosti. Hlinkova garda sa po rozpade mocenských štruktúr stala najkompaktnejšou zložkou režimu. Nacisti gardistické jednotky využívali najmä na strážne služby, ale i na rozličné očisťovacie akcie. Stav príslušníkov gardy sa pritom zvyšoval. V polovici septembra to bolo 1015 mužov a koncom októbra 3270 mužov. Militarizácia gardy vyvrcholila vytvorením Pohotovostných oddielov HG (POHG). Tieto sa grupovali zo všelijakých ľudí - najmä z príslušníkov špeciálnych jednotiek Hlinkovej mládeže, Slovenskej pracovnej služby, zbehov z povstaleckých jednotiek, zajatcov, ale aj mobilizáciou. POHG sa aktívne zapojili do nacistických represálií a známe je najmä ich učinkovanie pri vraždení v Nemeckej, Kremničke a inde.

Po boku nacistických okupantov pôsobili aj oddiely žandárstva, aj keď väčšina zboru sa pripojila k povstalcom. Nakoniec sa pôsobením plukovníka Alojza Králika a neskôr plukovníka Timoteja Ištóka podarilo vytvoriť tri Pohotovostné oddiely žandárstva, a to v Bratislave, v Trenčíne a v Banskej Bystrici. Účasť vojenských jednotiek, ktoré vytvorili Domobranu, bola skôr symbolická. Povstanie jednoducho rozbilo mocenský aparát režimu, ktorý sa musel spoľahnúť na okupačné jednotky.

Autor (1957) je historik

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984