Reklama
Reklama

Fenomén kapitalizmu

Podľa mnohých popredných vedcov - ekonómov sa kapitalizmus v priebehu svojej existencie stal určujúcou silou vo vývoji súčasného ľudstva. Doposiaľ sa neustále menil (zdokonaľoval?), musíme sa však pýtať, aké sú hranice jeho možností. Je odsúdený na pomalý zánik, alebo je schopný pomaly, ale iste priviesť do blahobytu väčšinu obyvateľstva tejto planéty?
Počet zobrazení: 1633

 

Podľa mnohých popredných vedcov - ekonómov sa kapitalizmus v priebehu svojej existencie stal určujúcou silou vo vývoji súčasného ľudstva. Doposiaľ sa neustále menil (zdokonaľoval?), musíme sa však pýtať, aké sú hranice jeho možností. Je odsúdený na pomalý zánik, alebo je schopný pomaly, ale iste priviesť do blahobytu väčšinu obyvateľstva tejto planéty?


Kapitalizmus, často stotožňovaný s trhovou ekonomikou je momentálne považovaný za hybnú silu Zeme. Ako dokonalá syntéza manipulácie so zdrojmi a ľudským myslením nateraz vyradil všetky možné a dosiahnuteľné alternatívy.

Technika inovácií Kapitalizmus má mnoho negatívnych stránok, ale pre časť ľudstva priniesol historicky jedinečnú prosperitu. Prevodovkou týchto síl sa stal technický pokrok. S určitosťou boli prelomovými okamihy, kedy bola vynájdená elektrická či atómová energia alebo parný stroj. Prevodovka (pokrok), preradila pri každom takomto míľniku na vyšší prevodový stupeň. O koľko stupňov sa posúva dnes, na prelome storočí, keď sme svedkami obrovských vedeckých úspechov? V čase, keď sa počas niekoľkých mesiacov stáva z nového integrovaného obvodu zastaraný a na jeho miesto prichádza niekoľkonásobne rýchlejší, výkonnejší a menší nástupca? No nie len pokrokom je kapitalizmus živý. Mobilita jednotlivých sociálnych skupín v rámci spoločnosti umožnila vznik individualistickej formy koexistencie na báze výnimočnosti jedincov, ktorá sa dosahuje schopnosťami odvodenými predovšetkým od vzdelania.

Rozličné kapitalizmy Atribúty ekonomickej kultúry vylučujú celosvetovú univerzálnosť v aplikovaní rovnakých postupov (skôr z historicko - nacionálneho, než geografického pohľadu), čo je ukazovateľom rôznorodosti ekonomík, ktoré sa sami definujú ako kapitalistické. Samozrejme, že je ťažko hovoriť o tom, či niektoré etnikum alebo národ je usilovnejší než iný, ale existujúce rozdiely za rovnakých podmienok môžeme označiť (jemne povedané) za sociokultúrne (typický je príklad porovnania napr. Španielska, ktoré dostáva z EU obrovské dotácie, s inou vyspelejšou krajinou s oveľa nižšími dotáciami). Dôležitým faktom ale ostáva, že rôzne kultúry (odvodzujúce svoje správanie od rôznych filozofií) sa dokázali dopracovať k podobným výsledkom na báze odlišných historických a spoločenských skúseností, ale aj v rôznych ponímaniach úlohy štátu v ekonomike. Bez povšimnutia nemôže zostať americký model trhovej ekonomiky. Weberove ponímanie podnikania (vychádzajúce z protestantskej etiky), japonský ekonomický zázrak (ktorý so západným ponímaním sveta nemá veľa spoločného), alebo aj katolícka sociálna náuka (spojenie práce a kapitálu vedie k uplatneniu princípu participácie, ktorej výsledkom má byť prosperita).

Štát zasahuje Pre mnohých obhajcov kapitalizmu je spojenie štátnych intervencií s trhovou ekonomikou neuskutočniteľné. Prax však ukázala, že opak je pravdou. V Spojených štátoch amerických začala do ekonomiky vláda zasahovať v čoraz väčšej miere v 30-tych rokoch po prekonaní veľkej hospodárskej krízy. Tieto zásahy trvali až do rokov 80-tych, kedy protichodnosť názorov vyústila až do čiastočnej deregulácie niektorých priemyselných odvetví (telekomunikácie, aerolínie, železnice). Je potrebné priznať, že neexistuje absolútne dokonalá ekonomika bez akýchkoľvek vonkajších štátnych intervencií. Úloha štátu nespočíva v obmedzovaní (i keď pri transformujúcich sa ekonomikách to tak spočiatku nevyzerá), ale skôr v ochrane (obmedzenie monopolov) a kontrole (legitímnosť úkonov) fungujúcej trhovej ekonomiky. Funkcie štátu sa musia obmedziť na zabezpečenie rovnosti, efektívnosti a stability (osobitnou kapitolou samozrejme zostáva štátny kapitalizmus). Zabezpečenie týchto podmienok ešte neznamená, že štát vo vzťahu k trhovej ekonomike figuruje len v pozitívnom postavení. Mnohí účastníci ekonomických procesov sa snažia o čo najmenší štátny vplyv, neuvedomujúc si, že tento postup sa raz môže otočiť proti nim. Najväčšie nebezpečenstvo pre trh a jeho účastníkov predstavujú monopolistické snahy gigantov (napr. Microsoft), pre ktorých je mnohokrát jednoduchšie kúpiť si konkurenciu, než ju poraziť v čestnom boji na trhu. Odvodenie ekonomického liberalizmu predovšetkým od Adama Smitha sa stalo základom pre moderné trhové ekonomiky. Je ale potrebné dodať, že v absolútne čistej (ideálnej) forme liberálna ekonomika neexistuje.

Brzda v podobe zriadenia Prerozdeľovanie zdrojov štátom a štátne regulácie boli typické pre totalitné režimy, čo malo samozrejme priamy dôsledok na ekonomiku, ktorá sa prejavovala absolútnou neflexibilitou a neschopnosťou vonkajšej súťaže so svetovou konkurenciou. To je priamym dôkazom toho, že aj moderný štát môže existovať bez kapitalizmu (samozrejme, bez akýchkoľvek demokratických princípov). Určite však toto tvrdenie neplatí naopak. Kapitalizmus bez štátu existovať nemôže. Štát musí vytvoriť podmienky pre jeho vznik, tak ako sa to stalo vo vyspelých krajinách pred mnohými rokmi. Koexistencia štátu (demokratického štátu, pretože všetky demokracie sú kapitalistické - Berger) a trhovej ekonomiky vytvára podmienky pre hmotne zabezpečenú spoločnosť, v ktorej sa osobná iniciatíva a súťaživosť netlmí, naopak, je podporovaná. Demokracia nemôže existovať bez kapitalizmu, ale kapitalizmus môže existovať bez demokracie (v autoritatívnych režimoch).

Doterajší opis sa vzťahuje na liberálnu demokraciu a s ňou korešpondujúcu trhovú ekonomiku. Existujú však konkrétne príklady východoázijských krajín, ktoré sa stali prosperujúcimi napriek tomu, že demokracia nebola základom usporiadania ich spoločnosti. A čo je veľmi dôležité, ich ekonomiky sú silne ovplyvňované korekciami zo strany štátu. Odlišnosti sú priamym dôkazom toho, ako prostredie, v ktorom pôsobí istá kultúra (v tomto prípade napr. konfuciánska), vplýva na vývin spoločnosti a vzťahov medzi jednotlivcami. Tieto krajiny sa dopracovali k takým ekonomickým parametrom, ktoré sú porovnateľné s výsledkami krajín prvého sveta. Takmer určite by sa podobným spôsobom nedalo postupovať v západných spoločnostiach, pretože tie sú vzhľadom na ich historické skúsenosti a kultúrne pravidlá prirodzene "liberálne".

Imperializmus Mnohými (predovšetkým marxistami) je imperializmus označovaný ako nevyhnutná súčasť kapitalizmu. Z ekonomického hľadiska sa v istých momentoch toto tvrdenie môže zdať relevantným. Vynára sa najmä v súvislosti s krajinami Tretieho sveta, ktoré mnohokrát fungujú na zozname dodávateľov surovín pre obchodných gigantov (napr. Shell). Je ale úloha "západných" firiem až natoľko negatívna? Vo väčšine prípadov ide skôr o obojstranne výhodný obchod než o zdieranie chudobných štátov. Je potrebné si uvedomiť, že tieto krajiny sa ešte stále potácajú v elementárnych problémoch (vytváranie inštitúcií, sociálny prepad, politická nestabilita), ktoré sa vo vyspelej časti sveta podarilo prekonať pred mnohými desaťročiami, prípadne tam vôbec neexistovali. Väčšinou ide o bývalé kolónie, ktoré sa ale snažia kopírovať mnohé prvky spoločenského života od svojich bývalých kolonialistov (India, Maroko...). Proces demokratizácie tretieho sveta bol príliš unáhlený, sprevádzaný opojením uvoľnenia 60-tych rokov a priniesol na južnú pologuľu politickú a tým pádom aj ekonomickú nestabilitu. Do budovania štátu a inštitúcií (podľa západných alebo východných vzorov) sa pustili krajiny s odlišnými historickými skúsenosťami a kultúrou, čo spôsobovalo skôr úpadok do absurdných totalitných, prípadne autoritatívnych režimov. Imperializmus ale nemusí mať len tú formu, ktorú mu nasadil Lenin (sprievodný jav kapitalizmu, teda predovšetkým v ekonomickej podobe). Môže existovať aj v podobe geopolitickej a ideologickej expanzie. Historickým príkladom je ruská (a neskôr sovietska) expanzia do rôznych častí Ázie a Európy. Čím väčší strach malo Rusko zo svojich nepriateľov, tým viac expandovalo. Expanzívny imperializmus sa stal priamou (samozrejme nie oficiálnou) súčasťou sovietskej zahraničnej politiky.

Pseudosocializmus Po desaťročia sme boli presviedčaní o tom, že kapitalizmus a socializmus sú dva nezmieriteľné postupy. Z historického hľadiska by sa dalo slovo "socializmus" označiť za absolútne zdeformované. Pre zakrytie svojich činov ho zneužila jedna z najhorších totalitných ideológií. Sovietsky zväz nebol spoločnosťou socialistickou, bol spoločnosťou nefunkčnou. Nefunkčnou z hľadiska ekonomiky, politiky a v neposlednom rade aj z hľadiska spoločenského. Otec proletárskej revolúcie Karol Marx si prechod od kapitalistickej spoločnosti do spoločnosti socialistickej (a neskôr komunistickej) predstavoval úplne inak. Hovoril síce o diktatúre proletariátu, ale práve výklad tejto formy vládnutia sa stal tragédiou pre milióny. Degradácia spoločnosti na báze strachu a na báze preferovania úzkej skupiny jednotlivcov (nomenklatúry) vytvorila hybrid, ktorý sa namiesto predpovedanej evolúcie, neustále spevňoval. Spevnil sa natoľko, že sa sám nakoniec rozložil, v čom vlastne spočíva jeho absurdita. Preto nikdy nebol spoločnosťou socialistickou, ale iba pseudosocialistickou. Gorbačovov pokus o reformu bol od samého začiatku odsúdený na zánik. Nepochopil, že centralizmus nepredstavuje zrovnoprávnenie šancí, ale naopak, že rovnaké šance neposkytuje. Neexistuje nič podobné, ako "demokratizácia plánovania" a ani "efektívna účinnosť riadiaceho aparátu". Nefunkčné nie je možné reformovať. Civilizačný prešľap (defekt) nemožno prekonvertovať, jedine odstrániť.

Nie je možné sa nedotknúť ešte jedného prípadu pseudosocializmu, i keď oveľa mierumilovnejšieho. Mnoho ľavicovo orientovaných ľudí (najmä tí ortodoxnejší) sa snaží presadiť názor, že to, čoho sme svedkami v severských krajinách, sa dá považovať za socializmus. Je ale nereálne nazývať fungujúcu kapitalistickú spoločnosť, ktorá síce je sociálne senzitívna, socialistickou. Ani toto nemôže byť model, ktorý si predstavoval Marx a jeho nasledovníci. Keby tomu tak bolo, boli by severania prakticky už len krôčik od komunizmu, čo je samozrejme absurdné. Okrem toho, demokracia v týchto krajinách je viac než hmatateľná. Demokratický socializmus neexistuje. Existuje jedine myšlienkový smer, ktorý prezentuje tieto formy sociálneho zabezpečenia a tým je sociálna demokracia.

Autor je (1976) študent politológie na Trnavskej univerzite

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama