Výtvarné učilište

Ak sa chceme bližšie pozrieť na akýkoľvek jav výtvarného umenia 20. storočia, zhodnotiť jeho pôsobenie a tiež určiť jeho závislosť od iných javov toho času, neobídeme sa bez určitého modelu - hypotézy, ktorá by v tomto rôznorodom svete smerov, postojov a umeleckých tendencií vytvorila akú -takú harmóniu a náznak určitej logiky a poriadku. Hoci len zdanlivo a fiktívnym spôsobom.
Počet zobrazení: 1369

Ak sa chceme bližšie pozrieť na akýkoľvek jav výtvarného umenia 20. storočia, zhodnotiť jeho pôsobenie a tiež určiť jeho závislosť od iných javov toho času, neobídeme sa bez určitého modelu - hypotézy, ktorá by v tomto rôznorodom svete smerov, postojov a umeleckých tendencií vytvorila akú -takú harmóniu a náznak určitej logiky a poriadku. Hoci len zdanlivo a fiktívnym spôsobom.

Podľa jednej z takýchto schém, v súčasnosti pomerne často akceptovanej, možno základné smery výtvarného umenia rozdeliť na reprodukčné a kreatívne, pričom ich základným aspektom sú racionálne a emocionálne postoje. V prvom i druhom prípade môže a spravidla aj vystupuje do popredia tenden- cia zdôrazňujúca formu, alebo farbu. Pochopiteľne, ako kľúčový a rozhodujúci vyjadrujúci prostriedok. Bolo by však vemi jednodché myslieť si, že sa tak deje mechanicky, akoby samovoľne, podľa vopred vypracovaného nemenného vzorca. Je totiž známe, že medzi rôznymi smermi a tendenciami umenia 20. storočia a postojmi, ktoré v nich vznikajú, rodia sa hraničné situácie rozličného druhu. To tiež vyvoláva nové a nové vzťahy, či väzby medzi nimi, v dôsledku čoho sa predtým identifikované a na pohľad jasné a zrozumiteľné výrazové prejavy moderného maliarstva alebo sochárstva dostávajú do iných súvislostí a ocitajú sa v inom - dovtedy nepoznanom svetle.

Typickým príkladom v tomto smere bol a ostal impresionizmus, ktorý vyšiel takpovediac z predpokladov reprodukčného smeru, pribral kreatívne charakteristiky s jednostranným zdôrazňovaním jedného elementu - svetla a farby. A impresionizmom vytvorený obraz bol chápaný ako dôležitejšia súčasť výtvarnej tvorby než sama príroda. Zachoval si pritom racionálny postoj, ktorý bol v zhode s vtedy panujúcou pozitivistickou filozofiou. Nie náhodou sa impresionizmus stretol s rozsiahlou a širokou odozvou zo strany rozličných umeleckých prúdov v Európe aj vo svete. Jednou z takýchto lokalít bol aj dnešný stredoeurópsky región, kde tamojší maliari kládli dôraz na svetlo a farby ako rozhodujúce prvky výrazového aparátu vlastnej tvorby, ktorá však z hľadiska využívania ich novej lexiky nebola taká jednoznačná, ako to bolo v prípade impresionizmu. Ktovie prečo. Isté však je, že väčšina tvorcov obrazov sa vyvíjala na pozadí, či pod vplyvom známych plenérových škôl, z ktorých najznámejšia bola škola pomenovaná podľa dediny Barbizon neďaleko Paríža. Zohrala tiež dôležitú úlohu pri vzniku "učilišťa" založeného v roku 1896 v Nagybányi, v dnešnom Rumunsku (Baia Mare), ktoré odchovalo niekoľko generácií umelcov a zohralo dôležitú úlohu pri písaní novodobých dejín umenia u maďarských a rumunských susedov. Menej však už v našom prípade, nakoľko vývinové kontexty slovenského umenia tohto obdobia boli predsa len iné ako tie, o ktoré sa snažili opierať, resp. z ktorých vychádzali predchodcovia maďarskej výtvarnej moderny.

Slovenskí zástupcovia
Poukazuje na to i najnovšia výstava usporiadaná v Galérii mesta Bratislavy v spolupráci s Kultúrnym inštitútom Maďarskej republiky v kurátorskej koncepcii Mariann Gergely, Edit Plesznivy a Zsófie Kiss Széman. Jej autorky na jednej strane predstavili nášmu divákovi tvorbu významných osobností tejto školy, pre mnohých z nás vari menej známych a neznámych umelcov, ako boli napríklad K. Ferneczy, B. I. Grünwald, S. Nyilassy, L. Tihanyi, V. Pelrott - Csaba, J. Kmety, I. Szönyi a iní. Na druhej strane zase naznačili - z chronologického hľadiska a z pohľadu určitého autorského zázemia - isté filiácie medzi našim umením a umením spomínanej školy, ktorá vzbudzovala vážnosť a úctu medzi dobovými abiturientmi výtvarného umenia v jednotlivých častiach bývalého Uhorska. Je síce známe, že Nagybánya nebola uzavretá komunita a ne jej účinkovaní sa podieľali i niektorí umelci zo zahraničia (napr. Švajčiar Max Buri, Nemec Jakob Nussbaum, Poliak Konrad Krzyzanoxski, Češka Marie Provázková). Ich pôsobenie však nemožno charakterizovať - práve z hľadiska intencií naznačených už v úvode - ako záležitosť týkajúcu sa v prvom rade "veci umenia", otázok svetla a farby a vzťahu k prírode ako nastávajúcemu modus vivendi tvorby, ktorá neskôr stierala hranice medzi predmetom zobrazenia a samotným zobrazením, a otvárala cestu k devalvácii témy a námetu v obraze.

To však nebol prípad slovenského umenia, ktoré si istú súvzťažnosť medzi témou a svetlo/farbou zachovávalo od počiatku. A to nehovoriac o zakladateľoch moderného slovenského výrazu, ktorí tému priamo neobchádzali, ba často priam vyhľadávali. Týka sa to aj tých, čo sa maliarskej kolónie v Nagybánya zúčastnili (Edmund Gwerko, Elemír Halásza -Hradil, či iní, ktorí figurovali a figurujú iba ako okrajové zjavy slovenského výtvarného umenia 20. storočia).

Dichotómia v umení
Nagybánya, ako je známe, hlásajúc nový smer v umení, vedome kládla základy maďarského výtvarného umenia a zároveň sa snažila vysporiadať s dobovým aspektom internacionalizmu v umení. Táto dichotómia sprevádzala dejiny tejto školy a jej nasledovníkov po celý čas. Dodnes tento problém predstavuje jeden z veľkých rébusov maďarskej umenovedy. To však nie je náš, slovenský, problém.

Naznačená dichotómia maďarského i rumunského umenia (po vojne toto maďarské územie pripadlo Rumunsku) sa odrazila i v koncepcii veľkej reprezentačnej výstavy venovanej tejto problematike, ktorú pod názvom Umenie Nagybánye usporiadala Maďarská národná galéria v Budapešti už v roku 1996. A o tom, aký bol vplyv tejto kolónie na naše umenie, svedčí aj svojím obsahom a rozmermi skromná výstava Svetlo a farby - Vplyvy Umeleckej kolónie Nagybánya na výtvarné umenie Slovenska, inštalovaná ako sprievodné podujatie akcie, ktorú v týchto dňoch usporiadala Mestská galéria v Bratislave. Bez veľkých rečí a vzhľadom na to, čo už bolo povedané o pokusoch analyzovať základné aspekty a javy umenia 20. storočia spolu so všetkými možnými prienikmi a postojmi medzi nimi, bol to vplyv skromný a pre podstatu slovenského výtvarného umenia, jeho základné znaky a smerovania ambivalentný. Myslím si, že to napokon i toto podujatie v Galérii mesta Bratislavy potvrdilo.

Autor (1953) je výtvarný kritik

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984