Nezáujem o demokraciu?
Takto by sa dalo v krátkosti hodnotiť dianie okolo tohtoročných krajských volieb. Neúčasť vyše troch štvrtín voličov v prvom kole ukazuje, že niečo nie je v poriadku. Ak občania nemajú záujem ani chvíľku si povládnuť, tak je to vyslovenie vysokej miery nedôvery v politický systém. V aktivitách sa vak nepretrhli ani politické strany a ich kandidáti, ale ani tzv. nezávislí. Akoby všetci čakali, kedy sa už divadlo skončí.
Tak sa však demokracia „nerobí“ – ani zhora, ani zdola. Možno súhlasiť s tvrdením českého prezidenta V. Klausa, ktorý vyhlásil, že všetky inštitúcie demokracie boli vytvorené tak, ako to má v demokracii byť, ale nefungujú tak, ako sa od nich očakáva.
Vráťme sa však k volebnému procesu. Politické strany do volieb nominovali najmä ľudí, ktorých sa už chceli zbaviť. Strany sa nepripravujú na žiadny typ volieb, a keď už sú k obmedzenej príprave prinútené (v parlamentných voľbách), tak to prebehne úradníckym spôsobom: výbory vyberajú kandidátov, pričom ich pramálo zaujíma program, ktorý má podobu slohového cvičenia, nie je založený na hlbších ideách, ani na dlhodobejšej vízii. V krajských voľbách sa stranícky nezáujem prejavuje ešte vulgárnejšie: strany nemajú regionálne programy, jednoducho sumarizujú základné potreby v krajoch. Rovnako k voľbám pristupujú jednotlivci, ktorí stavajú na straníckej vernosti časti voličov, čo im prináša nejaký volebný výsledok aj bez vlastného pričinenia. Nezávislí zase stavajú na vysokej miere nedôvery občanov voči stranám, čo im tiež prináša nejaké „truc-hlasy“. Nejde o systematickú prípravu ľudí do regionálnej politiky.
Minikraje – a čo s nimi?
Existujú objektívne a subjektívne príčiny takéhoto stavu. Hlavnou objektívnou príčinou je zlá štruktúra krajov. Na Slovensku vzniklo osem krajov, čo je veľmi veľa. Podľa propozícií Európskej únie by malo v regióne žiť asi dva milióny obyvateľov. Východiskom na určenie kvantity je kvalita: región by mal byť samostatný v oblasti ekonomiky, z toho vyplývajúcej sociálnej, vzdelanostnej a intelektuálnej štruktúry, zdravotníckej a vzdelávacej služby, technickej infraštruktúry, konkurenčnosti výroby a služieb a aj politického pluralizmu. Vezmime si iba posledný príklad: strany sú vo všeobecnosti malé útvary, ich krajské organizácie sú v podstate kluby zložené z verných a profit očakávajúcich jednotlivcov. Prejavuje sa to v nízkej sebadôvere, ktorá vedie do krkolomných predvolebných koalícií, čo likviduje pluralizmus. Strany nie sú schopné vytvoriť nijaký projekt regionálneho rozvoja ani zmapovať situáciu.
V SR nie je ani potrebný počet (osem) stredne veľkých miest. Bratislava nie je veľkomesto. V rámci EÚ je to stredne veľké mesto, ktorému sa trochu približujú Košice a z úctivej vzdialenosti sa prizerá Žilina. Úlohou hlavného mesta regiónu je celú oblasť viesť, nie žmýkať. Krajské mestá majú malý ľudský potenciál a ich podiel na vytvorenom HDP je dosť smiešny. Preto sa kraje nezaobídu bez dotácií z centra. Nejde teda o rozvojovú dotáciu, ale príspevok na prežitie.
Z medzinárodného hľadiska sú naše kraje úplne nezaujímavými „partnermi“. Nedokážu vstupovať ani do takých jednoduchých vzťahov, akým je cezhraničná spolupráca, pričom všetky kraje na Slovensku majú štátnu hranicu. Do vzdialenejších európskych teritórií je pre ne škoda aj pozerať. Optimálnym riešením by boli tri kraje a hlavné mesto ako samostatná administratívna jednotka, čo je model, ktorý v SR roky bol.
Spomenuté neduhy cítia aj občania, ktorí chápu, že kraj im nevie a politici nechcú prispieť k zlepšeniu individuálneho či skupinového osudu. Cítia to aj ambiciózni jednotlivci, ktorí sa uchádzajú viac o profesijnú kariéru ako o politické posty. Takto sa však do politiky dostáva iba nižšia výkonnostná vrstva ľudí. Prečo by mal občan v takej situácii voliť? Čo by ho k takejto účasti na kreovaní mocenskej štruktúry viedlo? V podstate nič – tak to vyzerá aj s volebnou účasťou.
Ženy, kde ste?
Predvolebnému výberu kandidátov nedodáva dôveryhodnosť ani katastrofálne vysoká neúčasť žien. Nie som feminista, ani okrajovo, no ženy sú súčasťou spoločnosti a podľa ústavy dokonca rovnocenné s mužmi. Prečo ich teda politické strany nedelegujú do svojich riadiacich štruktúr a neumiestňujú na volebné kandidátky na zvoliteľné miesta? Vyzerá to tak, že sa ich boja. Ženy si často neosvojujú politický slovník a pomenúvajú veci tak, ako ich vidia. Sú kritickejšie, emotívnejšie, citlivejšie, čo by v zlej sociálnej situácii mnohých našich občanov mohlo byť istým spasiteľským poslaním, ale aj ohrozením establišmentu. Úplná občianska emancipácia však nastáva, až keď sa ženy výraznejšie podieľajú na spravovaní spoločnosti. Iba SMK v jednom kraji nasadila do súboja o župana ženu. Vedela, že prehrá, no mala odvahu ísť do boja. Aj strana mala odvahu poslať do súboja ženu. Samozrejme, otázka výberu by možno stála inak, keby SMK mala šancu na úspech.
Kým sa ženy plnohodnotne (počtom a pozíciami) nezapoja do politického života, nemôžeme hovoriť o demokratických ambíciách mocenského systému ani demokratickom smerovaní politických strán. Chce to aj vyššiu mieru asertívnosti žien, aby sa predrali cez namyslenú mužskú politickú masu. Napríklad ako Thatcherová, Gándhíová, Merkelová, Bandaranaikeová, Aquinová či kráľovná zo Sáby alebo Kleopatra. Škoda, že na Slovensku podobné typy nie sú, hoci niektoré si myslia, že sa ku Kleopatre približujú aspoň vizážou.
Čo s Rómami?
Ešte tu máme dlho neriešený problém rómsky. V politike ani v štátnej správe ich niet, chýbajú aj na manažérskych postoch. A platí tu to isté, ako pri ženách. Emancipovaný je taký systém, v ktorom nachádzajú uplatnenie všetky vrstvy obyvateľstva. Ani jedna ponovembrová vláda nevytvorila nijaký projekt na pritiahnutie Rómov do väčšinovej spoločnosti. Revolucionári ich jednoducho odstrčili nabok a postrevolucionárom takýto stav vyhovuje.
Pritom EÚ už viackrát vyzývala na riešenie tohto vážneho civilizačného problému. Civilizačným sa stal práve odstrčením od väčšiny. Sociálne, vzdelanostné, profesné, ideové zázemie týchto ľudí je žalostné. Navyše, ak by bolo pravdivé tvrdenie, že strany si vo voľbách kupujú rómske hlasy za džganec potravy či dúšok alkoholu, išlo by o hrubý prejav koloniálneho prístupu. Keď som pred časom zverejnil svoju predstavu o samosprávnom pokuse riešiť túto otázku, reakcia bola odmietavá s odôvodnením, že by išlo o vytváranie paralelných štruktúr. Nie je to pravda, ale keby aj, v občianskej spoločnosti by malo byť mnoho a rozmanitých združení, ktoré nejakým spôsobom vyslovujú mikrokomunitné predstavy, túžby, či potreby. Takýto projekt by určite podporila aj EÚ, ale akoby u nás bol záujem vrchnosti zachovať mocenský a intelektuálno-kultúrny dištanc Slovákov z rómskeho etnika od väčšinového etnika. Presne v duchu hesla –rozdeľuj a panuj!
Oprávnenie vládnuť
Krajské voľby boli významným upozornením pre politikov, že cesta, ktorou tlačia Slovensko, nie je dobrá. Nemožno vytvárať zdanie demokracie a opierať sa o podporu približne desiatich percent voličov (to je podiel získaných hlasov zo skutočnej množiny elektorátu). V krajoch vznikli „parlamenty“ a krajskí predsedovia, ľudovo povedané župani, ktorí budú vykonávať moc nad osudmi ľudí na základe zákona – sú to legálne inštitúty moci, ale nelegitímne, pretože nezískali podporu ani polovice dospelej občianskej populácie. Nelegitímna moc je v rozpore s podstatou demokratického systému, ale je ustanovená v zmysle zákona – to je súčasný paradox moci. Napokon, ani jedna ponovembrová vláda nezískala aspoň polovicu hlasov zo všetkých možných, v parlamentných voľbách ide o vládnutie na základe nadpolovičnej väčšiny podpory poslancov Národnej rady SR. No taký výsmech občianskej spoločnosti a demokracie, akými sú vládnuce štruktúry krajov a v podstate aj obcí vzniknuté po voľbách, by občania nemali dovoliť. Liberálny politický systém bol pred stáročiami v teórii, aj v praxi vytvorený pre menšinu obyvateľstva (asi pre jednu štvrtinu). Pred storočím sa rozšíril tento model na celú dospelú populáciu, no bez adekvátnej korekcie, takže jeho permanentné zlyhávanie je prirodzenou realitou. Stačí si pozrieť kritické hlasy amerických sociológov zo začiatku 60. rokov dvadsiateho storočia. Možno s tým žiť, ale tak, ako hovoria americkí politológovia – lepšie je používať označenie pluralitný, nie demokratický systém. Demos pri kreovaní moci, jeho výkone, ani kontrole nevidieť.
Krajskí župani by mali vyjsť z dobrovoľnej ilegality, zhovárať sa s ľuďmi, poznávať podmienky ich života a práce, jednoducho mali by nadradiť komunitné potreby nad svoje egoistické predstavy. To isté napokon platí o všetkých politikoch. Politická elita, ako aj ľudia túžiaci po moci, vytvorili zvláštnu virtuálnu množinu, ktorá sa pozerá (alebo dozerá?) na ľudí z plagátov, o ich skutočnej existencii však obrovská väčšina ľudí nevie a premieňa sa na liberalizovaných veriacich: ľud pospolitým verí, že existujú, ale o pravdivosti tejto proklamovanej idey sa nemôže presvedčiť.
Autor je politológ
