Pravidlá, hráči, ihrisko
V spleti týchto procesov, pre ktoré má nemčina jedno slovo Entzauberung, si novoveký človek postupne uvedomuje vecné a kauzálne súvislosti svojej existencie, vymaňuje sa spod moci mytologických predstáv. Odmytologizovanie je zároveň stratou i ziskom. Stratou preto, lebo svet je zbavovaný hĺbky, čara a samozrejmého zmyslu. Ziskom preto, lebo získavame schopnosť vecne posúdiť možnosti a obmedzenia vlastnej existencie. Začíname si uvedomovať, že zmysel nie je niečo dané, čo nachádzame, ale čo musíme veciam, procesom, činom a inštitúciám dať my sami.
Zreálnenie pohľadu Čosi podobné sa odohralo aj s ideou demokracie u nás v poslednom desaťročí. Na začiatku deväťdesiatych rokov to bolo slovo s takmer mýtickou silou. Mnohým sa zdalo, že už verejné vyslovenie tohto slova viedlo k zrúteniu starého režimu. Termín demokracia sa stal protikladom spoločenského zla ako takého, všetko zlé označujeme ako nedemokratické.
Stopy tejto mytologickej fázy ponímania demokracie u nás doteraz nachádzame v každodennom jazyku. Doteraz všetko, čo sa nám v spoločnosti nepáči, ľahko odsúdime ako nedemokratické, i keď samo osebe to s inštitútom demokracie nemá nič spoločné. Reakciou na tieto zveličené očakávania je isté sklamanie z demokracie. Zatiaľ je však takéto sklamanie z demokracie okrajovou záležitosťou, tak okrajovou, že sa nedokáže stať "politickou" silou.
Ochota diferencovať Dnes na demokraciu pozeráme triezvejšie, diferencovanejšie. Vieme, že nejde o zázračný liek na všetko, že v prvej línii je demokracia predovšetkým procedúra obsadzovania vedúcich miest v určitých segmentoch spoločenského života. Pritom v politickej sfére by tento typ výberu mal byť dominantnou procedúrou, pretože zabezpečuje najväčšie "kvantum legitimity", oprávnenia vládnuť. V tomto zmysle ide najmä o inštitút, ktorý nám umožňuje v súčasnosti najprimeranejším spôsobom vyrovnať sa s nedostatkami a obmedzeniami našej vlastnej politickej a spoločenskej existencie: demokracia zmierňuje osobné nedostatky vodcov, autoritárne systémy ich hyperbolizujú.
Samozrejme, že demokracia môže a má byť viac ako len procedúra určujúca vzťah medzi vládnucimi a ovládanými. Môžeme ju dokonca pochopiť ako istú formu života a tak jej vrátiť aj existenciálny zmysel, ktorý sme jej vo zveličenej podobe pripisovali pred desiatimi rokmi.
Koncepcia demokracie ako súboru procedúr sa zdá byť veľmi chladným inštitútom. Mnohí by radi mali demokraciu ako "formu života". Formou života sa však môže stať až vtedy, keď sa presadí ako procedúra výberu ľudí, ktorým zverujeme možnosť rozhodovania o právnych podmienkach našej existencie. Aj proces osvojovania si demokracie má svoju postupnosť, súslednosť časov a nedá sa od spoločnosti žiadať viac, ako je v jej reálnych možnostiach. Presvedčili sme sa, že keď žiadame nemožné, nedosiahneme ani možné, keď si spoločnosť kladie pred seba nerealistické ciele, nedosiahne ani to, čo bolo v dosahu jej možností.
Výber vládnucich Sme teda vo fáze osvojovania si, internalizácie inštitútu demokracie ako istého súboru procedúr výberu vládnucich. Dnes sa dá povedať, že slovenská spoločnosť túto fázu ovládnutia a rešpektu k procedúre zvládla. Dokladom je už šesť striedaní (štyri razy voľbami, dva razy parlamentným preskupením) mocenských garnitúr. Pritom napriek tomu, že niektoré mocenské garnitúry hľadali spôsoby, ako sa "zacementovať", vždy rešpektovali výsledky postupu podľa pravidiel a aj na "revanš" sa pripravovali (a pripravujú) v ústavnom rámci.
Samozrejme, isté fluktuácie tu boli. Označili ich rozhodnutia ústavných orgánov, s istým odstupom je to však stále ešte vibrácia na okrajoch normy. Nebol to zásadný prielom do pravidiel. Svedčí o tom i pripravovaná novelizácia ústavy. Aj tá ide smerom upresňovania pravidiel, nie smerom zásadnej zmeny pravidiel hry. Ide viac o techniku ako o politiku.
Dva základné predpoklady Demokracia ako súbor procedúr však spočíva na istých predpokladoch a naše problémy sú skôr na tejto predpokladovej roviny. Ak zostaneme pri metafore hry, tak kvalita hry záleží aj od kvality hráčov a ihriska.
Najprv k hráčom. Ideálne by bolo, keby primárnym hráčom v hre demokracie bol občan, tak to nakoniec podľa ústav a zákonov demokratických spoločností je a tak to má byť. Pokiaľ však zostaneme "v reále", tak základnými hráčmi na politickom ihrisku sú vždy organizácie, strany, hnutia, spolky, združenia, zväzy, médiá. Rozbor ich postavenia a vzájomných vzťahov si určite zaslúži pozornosť, osobitne dôležitý je status strán ako hlavných aktérov politického diania.
Strany sú však u nás zároveň aj najproblematickejšou zložkou politického diania. Sú problematické vnútorne, so slabo diferencovanou členskou základňou, s neurčitou ideovou profiláciou, vo všetkých prirýchlo prebehol proces oligarchizácie. Mnohé majú len mediálnu existencia. Stav strán do určitej miery závisí od stavu spoločnosti. Mohli by sme povedať, že každá spoločnosť má také strany, aké si zaslúži. Spôsob ich existencie však závisí aj od právnych noriem. Tie posiľňujú, resp. brzdia spontánne tendencie. Preto by bolo potrebné hľadať legislatívne prostriedky, ktoré by nútili strany k určitosti, pomohli by zvýšiť v nich vnútorný tlak. Súčasne by znížili pravdepodobnosť, že každý vážnejší vnútrostranícky konflikt sa rieši odtrhnutím a založením nového subjektu alebo prechodom nespokojencov do inej strany. Tam však, v novej strane sa situácia opakuje. Výsledkom tohto riešenia konfliktov únikom je práve posilňovanie moci straníckych oligarchií alebo často dokonca "neviditeľných" kolégií, ktoré de facto rozhodujú o najdôležitejších veciach.
Občianska spoločnosť Politické strany by mali mať väzbu na občiansku spoločnosť, teda na sieť spolkov a združení, ktoré si občania vytvárajú, aby si realizovali svoje záujmy v spoločenskom priestore, ktorý nie je priamo podriadený štátu. Občianska spoločnosť je mimo politiky, zároveň je však jej predpokladom. Len tam, kde sa darí občianskej spoločnosti, len tam sa dokážu politické strany stať "organickými", iba tam dokážu autentickým spôsobom vyjadrovať potreby a presadzovať záujmy veľkých spoločenských skupín.
Vzťah slovenských politických strán k sfére občianskej spoločnosti je skôr chladný. Nedokážu s ňou nadviazať organické väzby a preto vzniká dojem, akoby sa pohybovali vo vzduchoprázdne, bez výraznej občianskej podpory. Známkou slabého zakotvenia slovenských strán je ich znížená schopnosť mobilizovať svojich prívržencov. Vyzerá to tak, že strany sa zaujímajú len o voličov, nie o občanov. Reakciou na tento stav je to, že občania sa zaujímajú o strany, až keď hľadajú na volebnom lístku, komu dajú svoj hlas. Osobitným problémom je vzťah politických strán k médiám.
Problémy máme nielen s hráčmi a ich kvalitou, ale aj s "ihriskom". Demokracia totiž predpokladá zreteľnú diferenciáciu spoločenského života a relatívne pevnú štruktúru každej z jeho jednotlivých sfér. Ide teda o oddelenie politiky od iných sfér spoločnosti, teda od štátu v užšom zmysle slova, od ekonomiky, náboženstva, kultúry. Vždy ide len o relatívne oddelenie, vlastne ide skôr o regulovanie, sprehľadnenie vzťahov medzi jednotlivými sférami spoločenského života. Nie je totiž možné zostaviť raz navždy platný zoznam politických problémov. Politickým problémom sa môže stať skoro čokoľvek: od interupcií, cez pobyt Rómov v nejakej severskej krajine až po výšku úrokov a povolené percento alkoholu v pive. Zároveň však vždy musíme vedieť, čo je a čo nie je v danej chvíli "politickým" problémom.
Hraničná línia Vo všetkých krajinách je najproblematickejšou hranica medzi politikou a ekonomikou, osobitne býva táto hranica problematická v postkomunistických štátoch. Jej neurčitosť vyplýva z toho, že stále ešte prebieha proces privatizácie a ekonomika je viditeľne závislá na štátom garantovaných projektoch. V súčasnosti patrí medzi najdôležitejšie úlohy upevniť hranicu medzi ekonomikou a politikou, sprehľadniť informačné a finančné toky medzi nimi.
Dnes sú politické strany veľmi často priamo a nepriamo závislé od ekonomických zoskupení. Priamo tak, že určité ekonomické zoskupenie si "vydržujú" svoje strany, a nepriamo tak, že ekonomické zoskupenia ovládajú médiá a tým môžu regulovať spôsoby prezentácie jednotlivých strán verejnosti. Slovenská spoločnosť úspešne absolvovala skúšku rešpektu k pravidlám. Stojíme však pred úlohu zvýšenia kvality "hráčov" a pred úlohu presnejšieho vymedzenie "ihriska", teda spevnenia hraníc medzi politikou a ostatnými sférami spoločenského života.
V súčasnosti patrí medzi najdôležitejšie úlohy upevniť hranicu medzi ekonomikou a politikou, sprehľadniť informačné a finančné toky medzi nimi. Dnes sú politické strany veľmi často priamo a nepriamo závislé od ekonomických zoskupení. Priamo tak, že určité ekonomické zoskupenie si "vydržujú" svoje strany, a nepriamo tak, že ekonomické zoskupenia ovládajú médiá a tým môžu regulovať spôsoby prezentácie jednotlivých strán verejnosti.
