Povzbudenie pre slovenskú stratégiu
Dejiny bývajú k ich aktérom často kruté, a tak je vysoko pravdepodobné, že summit Európskej únie v portugalskej Feire vojde do histórie iba prizvaním Grécka do menovej únie. Pre praktické potreby súčasnej politiky však možno aj z tejto vrcholnej schôdzky vyčítať dôležité informácie.
Predovšetkým sa potvrdila správnosť slovenskej stratégie, ktorá sa tvrdohlavo dožaduje možnosti dobehnutia kandidátov z pôvodnej prvej vlny. Feira v tomto ohľade vyšla kandidátskym krajinám helsinskej skupiny v ústrety, hoci toto gesto išlo prirodzene na úkor luxemburskej skupiny, ktorá bola summitom sklamaná, lebo očakávala vyššie ocenenie jej doterajšieho pokroku. No ani Slovensko nemá prečo zaspať na vavrínoch.
Problémy s legislatívou V záverečnom komuniké, pri oceňovaní doterajších výsledkov negociácií s kandidátmi helsinskej skupiny, bola Slovenská republika spomenutá až na treťom mieste, za Maltou a Rumunskom, čo sa (v prípade, že nejde o abecedné poradie) považuje za určitý diplomatický signál. Navyše, pravdepodobnosť, že z našej strany budeme pripravení do roku 2002, je stále ešte minimálna. Stačí pohľad na stav prípravy SR na členstvo v EÚ, najmä pokiaľ ide o aproximáciu právnych noriem únie. Ako príklad môžeme uviesť kapitolu o životnom prostredí, ktorá bude patriť v celom procese negociácií k najťažším. V tejto oblasti musíme prijať tri stovky zákonných úprav. Aktuálna situácia je však taká, že náš parlament schválil prípadne rozpracováva necelú štvrtinu týchto zákonov. Pripomínam, že sa píše rok 2000. Ak chceme tieto veci stihnúť do dvoch rokov, pohybujeme sa buď v ríši fantázie alebo nás čaká neobyčajne búrlivé legislatívne obdobie, ktoré sa nevyhnutne odrazí na kvalite prijímaných noriem. Nechcem si predstaviť dôsledky toho chaosu, ktorý bude sprevádzať takéto preteky s časom.
Čoraz pravdepodobnejší sa javí variant, že Slovensko bude súčasťou prvej veľkej skupiny desiatich štátov, ktoré budú prijaté spoločne pravdepodobne v roku 2005. Spochybňuje sa iba účasť Bulharska a Rumunska v tejto vlne, no a, prirodzene, Turecka. Slovenskej diplomacii nemožno vyčítať, že z taktických dôvodov si kladie ciele, ktorým pravdepodobne ani sama neverí. V praxi sa však nesmie odpútať od reality. V oblasti informovanosti nás čaká ešte veľký kus práce (naozaj nechápem, prečo sa po tejto stránke preferuje oveľa iluzórnejšie a najmä kontroverzné NATO). Verejnosť vníma integráciu do Európskej únie stále ešte ako zahraničnopolitickú tému, a to je chyba. Treba vysvetľovať najmä význam a dopady tohto procesu na každodenný život.
Smerom k európskej federácii Aj Rakúsko dostalo zreteľný signál, že postoj štrnástich krajín EÚ voči Viedni sa v blízkej budúcnosti zmení. Brusel už vlastne hľadá iba spôsob, ako dôstojne vycúvať z tejto trápnej epizódy vzájomných vzťahov. Dôležité je aj prihlásenie sa k zodpovednosti za Balkán a vyhlásenie tohto priestoru za potenciálnu súčasť budúcej jednotnej Európy. Mimochodom, práve budúcnosti EÚ sa na summite venoval vari najväčší priestor, hoci tieto diskusie mali oficiálne iba kuloárový charakter.
Príčinou tohto oživenia záujmu o nové modely integrácie je nedávny návrh šéfa nemeckej diplomacie Joschku Fischera na vytvorenie európskej federácie. Hoci táto myšlienka nie je nová, dokonca by sme mohli povedať, že v intelektuálnych kruhoch ojedinele zaznieva už niekoľko storočí, predsa len prišla v pravý čas. Zjednocovací proces v Európe totiž potrebuje nové impulzy, inak mu hrozí, že prejde z pozvoľnej stagnácie do rozpadu. S týmito úvahami ožili aj niekdajšie plány bývalého predsedu Európskej komisie Jacqua Delorsa na vytvorenie viacrýchlostnej Európy. V praxi už takéto rozlíšenie vlastne jestvuje (napríklad nie všetky štáty sú členmi menovej únie), no tu ide o kvalitatívne hlbší posun. Ten by sa zakladal na utvorení silného jadra krajín, ktoré by boli ochotné posilniť spoluprácu vytvorením federatívneho zväzku. Do úvahy by pripadalo okrem Nemecka Francúzsko, Taliansko, Holandsko, Belgicko, Luxembursko, teda šestica zakladajúcich krajín a možno aj ďalšie štáty. Väčšina členov EÚ však nie je pripravená alebo skôr ochotná vzdať sa svojich kompetencií. Aj stagnujúci priebeh medzivládnej konferencie napovedá, že tieto štáty strácajú víziu o zjednotenej Európe a jediné, na čo počúvajú, sú ich národné záujmy. Pocit zodpovednosti za vyšší celok stále nie je dostatočne vyvinutý. Akú má potom za takejto perspektívy šancu globálne myslenie? V každom prípade treba rátať s tým, že kvalita nášho členstva v EÚ sa bude v prvých rokoch podstatne líšiť od toho, čo si väčšina nášho obyvateľstva predstavuje.
Nadchádzajúce francúzske predsedníctvo vzbudzuje u niektorých politických analytikov obavy, že spomalí integračný proces krajín strednej a východnej Európy. Treba pripomenúť, že takéto obavy sa objavujú už takmer pravidelne a s podobnou nervozitou sa očakávalo aj končiace sa portugalské predsedníctvo. Doteraz vždy sa ukázalo, že ide o planý poplach. Každej predsedníckej krajine musí prirodzene v prvom rade záležať na pokroku vnútorných reforiem, treba si však uvedomiť, že ich hlavný zmysel je najmä v tom, aby bola EÚ pripravená prijať nových členov. Je teda aj v našom životnom záujme podporovať skoré vyriešenie otázok reformy Európskej únie. Myslím si, že Francúzsko vo vzťahu ku kandidátskym krajinám nijako nevybočí z rámca doterajších predsedníctiev EÚ.
