Maľba ako cieľ
Zvykli sme si už na to, že naše výstavné siene v poslednom čase trávia svoj rovnako či podobne presolený inštalačný obed bez toho, aby pri tomto procese trávenia - z biologického hľadiska iste prepotrebnom - boli vyrušované neustále prichádzajúcimi a odchádzajúcimi davmi návštevníkov.
Azda aj preto nám pripadá prezentácia tzv. klasických médií v niektorých z nich ako dobre dávkované a už dlho očakávané korenie. Niekedy dokonca i pikantné. Hovorím to aj preto, lebo určite to nie je jediný dôvod, prečo sa v našich výstavných sieňach stretávame tak málo napr. s maliarstvom. Presnejšie s maliarstvom, ktorého autormi sú mladí slovenskí výtvarníci - absolventi Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave. Akiste k rozhodujúcim podmienkam takéhoto úsilia patrí schopnosť vedieť takýto obraz namaľovať. O tom, že to nie je také jednoduché, a predsa sa to dá, nás presviedča mladá výtvarníčka Jana Farmanová-Šabíková, ktorá vystavila nikoľko veľkorozmerných kartónov na svojej autorskej prezentácii v Múzeu J. N. Hummela v Bratislave.
Nejde o prvú prezentáciu Maliarka vystavovala už predtým vlastné farebné kreácie a pokusy o samostatný obraz na výstave v Nitrianskej štátnej galérii. Treba dodať, že jej diela vtedy zaujali. V prvom rade akousi zvýšenou citlivosťou a evidentným zmyslom pre kultivovaný maliarsky prejav na pozadí vyrovnaného pôsobenia farby a tvaru. Teda toho najdô1ežitejšieho, čo maliar musí zvládnuť a bez čoho - bez schopnosti dosiahnuť takýto stav - vlastne môže iba veľmi ťažko hľadať vlastné slová, svoj prirodzený výtvarný jazyk.
V tom čase - pred piatimi rokmi - išlo viac menej o otestovanie situácie. Vystavené práce pochádzali z obdobia štúdií (Farmanová-Šabiková študovala na VŠVU v ateliéri maľby u profesora Jána Bergera) a uviedol ich pred tvár verejnosti jeden z jej učiteľov profesor Ľudovít Hološka. Dnes vládne iná situácia. Veľkorozmerné tempery, označené lakonicky Bez názvu, pochádzajú z tohto roku a potvrdzujú, že autorkina voľba vykročiť na cestu maliarstva nebola náhodná. Ako vidno z vystavených diel, maľba nie je pre ňu zámienka na všelijaké šokové terapie, známe zo súčasnosti. Ani sa netvári a nechce tváriť, že ide o obraz. Jej obrazy totiž sú maľbou. A niet pochýb, že sú to plnokrvné, analogické dnešnej skutočnosti. Obrazy, ktoré túto skutočnosť nekopírujú, ale reprezentujú. Svojou výrazovou štruktúrou, myšlienkovým nábojom a výpovednou hodnotou. Tá je pre ňu napokon najdôležitejšia. Skrátka, maľba a obraz sa stali pre Farmanovú-Šabíkovú cieľom.
Obrazy z prvkov reality Pochopiteľne, ide o maľbu, ktorá predstupuje pred nás v iných podobách, ako sme boli doposiaľ zvyknutí. Na tom však nie je nič zvláštne. Autorka nám tým iba dáva najavo, že si naplno uvedomuje starú dobrú pravdu, o ktorej vie každý zo skutočných maliarov novej doby. A síce: nemožno maľovať lepšie ako starí majstri, možno len maľovať inak. Ona sama si ctí maľbu a netvári sa, že maľuje. Pohybuje sa na "území obrazu", dokonca so štetcom v ruke. To však neznamená, že maľuje klasicky. Jej obrazy sú odvodené z prvkov reality. Ale to takisto neznamená, že sú realistické. Dajú sa "čítať", ich maliarsky rodokmeň je však odvodený - keby sme mali byť rigorózni - z citosloviec Novej figurácie a neoexpresionizmu, presnejšie z okruhu, ktorý zasiahol svojím vplyvom anglický provokatér a vizionár Francis Bacon.
Kúsok smútku Badať tu tiež odraz pôsobenie jej profesorov na vysokej škole, najmä pokiaľ ide o cit a zmysel pre už spomínanú farebno-tvarovú stavbu obrazu. Z jej opusov vanie aj kus smútku, existenciálneho napätia, pocitu samoty človeka dnešného sveta, dokonca i skrytého zúfalstva, ktoré sa stalo poznávacím znakom súčasného života. Života, o ktorom nik nevie, čo sa nachádzalo pred ním a čo bude nasledovať po ňom. Bezradnosť figúr na obrazoch, ktoré sa nepohybujú, akoby v podstate rezignovali, to iba prízvukuje. A pripomína akýsi duch maliarskeho smútku, aký Farmanová-Šabíková kladie na tácku s uvítacím nápojom pre hostí svojej výstavy - síce trochu s obavou, ale presvedčivo.
Dá sa teda povedať, že ide o značný kus cesty, po ktorej Farmanová-Šabíková prešla od prvej verejnej prezentácie svojich prác, a určite ju na nej čaká ešte veľa nástrah a zložitých meandrov. Dovolím si však pripomenúť, že už teraz je jasné, že táto maliarka patrí k talentovaným mladým slovenským umelcom, ktorí celkom určite budú mať čo povedať všetkým, ktorí o to ešte stoja. Veľa o tom, ako sa obraz neustále vyvíja a akú má hodnotu v dnešnom svete. Pochopiteľne, nie tú materiálnu, ale výpovednú. Obraz ako artefakt, ktorý neumrel a celkom určite ani neumrie. Aj vďaka takým umelcom, ako je Jana Farmanová-Šabíková.
Autor (1953) je kunsthistorik
