Druhá Hirošima
Šiesteho augusta 1990 zaviedla Bezpečnostná rada OSN ekonomické sankcie proti Iraku, ktorý niekoľko dní predtým násilím obsadil susedný Kuvajt. Po 10 rokoch sankcie stále zostávajú v platnosti. Kuvajt je už slobodný, iracké zbrane zničené, podmienky OSN dávno splnené. Len sankcie zostávajú. To znamená smrť - niekoľkokrát niči- vejšiu ako atómový výbuch nad Hirošimou.
Po prehranej vojne v Perzskom zálive bol Irak nútený podriadiť sa piatim rezolúciám BR OSN s číslami 687, 688, 706, 715 a 833. Prvá je základnou mierovou rezolúciou. Spája otázku zbraní so zrušením embarga na vývoz ropy a iných irackých tovarov. Požaduje, aby Irak zastavil svoj raketový program, ako aj jadrové, biologické a chemické zbrojné programy. Dôležitým je par. 10, ktorý navrhuje zriadiť inšpekčný orgán pre dohľad nad plnením rezolúcie irackou vládou. Tento paragraf následne viedol k prijatiu rezolúcie č. 715, ktorá stanovila nepretržité monitorovanie irackého odzbrojovania. Ak by sa všetky tieto podmienky splnili, mal par. 22 povoliť Iraku predaj neobmedzeného množstva ropy.
Zbrane celkom zničené Na monitorovanie dodržiavania rezolúcií 687 a 715 BR OSN zriadila Osobitnú komisiu (UNSCOM), ktorá spolu s Medzinárodnou agentúrou pre atómovú energiu (IAEA) dostala za úlohu nájsť a zničiť iracké rakety dlhého doletu, jadrové zariadenia, chemické a biologické zbrane. V októbri 1994 sa pred OSN dostali dokumenty podpísané vtedajším predsedom UNSCOM Rolfom Ekeusom a zástupcom IAEA, ktoré oznamovali, že iracká vojenská mašinéria bola plne zničená. Tiež potvrdzovali, že dlhodobý monitorovací systém úspešne funguje v celej krajine, a že spolupráca Iračanov sa výrazne zlepšila. Preto, v súlade s kapitolou C rezolúcie 687, Irak splnil svoje povinnosti. Tým získal nárok na okamžitú realizáciu paragrafu 22 rezolúcie č. 715, čo by mu umožnilo predávať ropu "tak, aby iracký ľud mohol žiť normálne a aby sa odstránili ekonomické ťažkosti".
Hoci to znie neuveriteľne, BR OSN Ekeusovu správu odmietla. Spojené štáty dali totiž opakovane najavo, že splnenie podmienok rezolúcií 687 a 715 nepovažujú za dostatočné pre zrušenie embarga. Navyše USA, s podporou Veľkej Británie, ihneď spustili kampaň proti realizácii par. 22. Americkou odpoveďou na Ekeusove zistenia bol prejav vtedajšej veľvyslankyne USA pri OSN Madeleine Albrightovej, s ktorým vystúpila pred Bezpečnostnou radou: "To nestačí. Po inštalovaní monitorovacieho systému musíme Iračanov na určité obdobie podrobiť skúške. Až potom bude môcť rada uvažovať o realizácii paragrafu 22."
Okrem skúšobného obdobia presadili USA aj názor, že Irak sa musí navyše podriadiť rezolúcii č. 688, ktorá žiada, aby vláda prestala s útlakom civilného obyvateľstva. Týka sa to najmä Kurdov na severe a šíitov na juhu krajiny. Háčikom však je, že táto rezolúcia podľa mnohých právnikov so zrušením sankcií vôbec nesúvisí. Vzťahuje sa totiž na porušovanie niektorých článkov Všeobecnej deklarácie ľudských práv, čo nemá nič spoločné s vojnou, s rezolúciami, ktoré ju skončili, ani s vyplývajúcimi sankciami. Irak však prekvapujúco túto rezolúciu en bloc neodmietol a pokúsil sa dosiahnuť kompromis. Bol ochotný prestať zasahovať proti Kurdom a šíitom vtedy, ak Západ prestane podporovať týchto rebelov, napr. formou zrušenia tzv. bezletových zón na severe a na juhu.
Kolotoč pokrytcov Hoci iracký návrh narazil na hluché dvere, diplomatická ofenzíva pokračovala. Koncom roku 1994 iracký vicepremiér Tarik Azíz odovzdal M. Albrightovej dokument, v ktorom Irak oficiálne uznal Kuvajt ako štát v súlade s rezolúciou 833. Samozrejme, to nestačilo a USA dotlačili Bezpečnostnú radu k ďalším požiadavkám: uznanie suverenity Kuvajtu musí odhlasovať aj iracké Národné zhromaždenie, ďalej vládnuca strana Baas v dekréte podpísanom Saddámom Husajnom, a tento dokument musí byť uverejnený v oficiálnych straníckych novinách. Irak i tieto dodatočné podmienky splnil, aby sa vzápätí dozvedel, že ani to nestačí a že sa musí podriadiť ďalšiemu diktátu. Zasadania BR OSN venované otázke sankcií pripomínajú kolotoč, kde ktosi do nekonečna pokrytecky vytvára zdanie pohybu, aby zakryl svoje pravé záujmy.
Ako ústupok Bagdadu interpretovala v roku 1996 BR OSN rezolúciu č. 706, ktorá umožňuje Iraku predávať každý polrok ropu v hodnote 1,6 mld. dolárov. Kameňom úrazu sa stala požiadavka, aby OSN monitorovala nakladanie s príjmami z predanej ropy a rozdeľovanie potravín v krajine, čo T. Azíz označil za obmedzenie suverenity krajiny.
Hoci na lieky sa embargo nevzťahuje, zahraniční výrobcovia na objednávky z Bagdadu neodpovedajú. Pritom Irak ešte pred spustením embarga vopred zaplatil za lieky 10 mil. dolárov. Okrem neoficiálne zakázaných liekov zostavila tzv. sankčná komisia aj formálny zoznam vyše 300 druhov tovarov, ktoré sa do krajiny nesmú dovážať. Medzi nimi i dezinfekčnú látku chlór a náhradné súčiastky pre čističky vôd, kvôli čomu umierajú ľudia na choroby zo znečistenej vody. Ide najmä o južný Irak, kde bombardovanie protiirackej koalície v roku 1991 plošne poškodilo kanalizáciu a systém čistenia vôd. Okrem chlóru tzv. Červený zoznam zakazuje aj dovoz takých neškodných predmetov, ako sú žiarovky, náramkové hodinky, náhradné diely pre bicykle, zrkadlá, diskety, klince alebo chladničky.
Pol milióna detských obetí V auguste 1999 Detský fond OSN UNICEF uverejnil výsledky prieskumu detskej a novorodeneckej úmrtnosti, ktoré nevyvrátiteľne potvrdili predchádzajúce čiastkové zistenia. Prieskum odhalil, že embrargo do roku 1999 pripravilo o život pol milióna detí mladších ako päť rokov. Miera ich úmrtnosti bola viac ako dvakrát vyššia než miera v r. 1990. Z 56 úmrtí na tisíc živo narodených detí stúpla na 131 úmrtí. UNICEF uskutočnil tento prieskum na náhodnej vzorke 40 000 domácností zo všetkých provincií krajiny. Podľa riaditeľky fondu Carole Bellamyovej veľkosť súboru napomohla tomu, že smerodajná odchýlka pri meraní bola nízka a presnosť vysoká. Sme v absurdnej situácii, keď OSN ráta a ohlasuje (cez UNICEF) presné počty obetí politiky, ktorú samo udržiava v chode (cez Bezpečnostnú radu).
Tichá Hirošima zabíja ďalej napriek nesúhlasu UNICEF, Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO), Červeného kríža, Amnesty International, skupiny 70 americ-kých kongresmanov, Vatikánu, vlád Ruska, Číny a Francúzska, ako aj väčšiny členov Valného zhromaždenia OSN. K tomu pridajme stovky mimovládnych a medzinárodných ľavicových, odborových, náboženských a mierových organizácií a získame určite vernejší obraz o mienke "svetového spoločenstva" ako z úst diplomatov BR OSN alebo politikov NATO. Sankcie podľa odhadu WHO a napriek silnejúcemu odsúdeniu medzinárodnou verejnosťou zabíjajú naďalej každý mesiac šesť- až sedemtisíc detí mladších ako päť rokov.
Vzbura svedomia Násilie páchané na irackom ľude už prekročilo morálne ospravedlniteľnú mieru aj v očiach západnej diplomatickej elity. V októbri 1998 odstúpil Denis Halliday z funkcie humanitárneho koordinátora OSN pre Irak. "Sme v procese deštrukcie celej spoločnosti. Je to práve také jednoduché ako strašné. Je to nezákonné a zločinné," povedal po svojej rezignácii pre denník The Independent. Vo vynikajúcom, sociologicky orientovanom prejave na Harvardskej univerzite v novembri 1998 vymenoval D. Halliday sociálne následky sankcií, ktoré sa dajú ťažšie kvantifikovať, no budú dlhodobo prítomné, "zahryzávajúc sa do tkaniva irackej spoločnosti a rodinného správania". Ako príklady uviedol rozpad tradičnej rodiny a systému rozšírenej rodiny, pokles kúpnej sily, rast beznádeje, depresie medzi obyvateľstvom, žobrania (predtým považovaného za nedôstojné) a korupcie, pracujúce deti na uliciach i degradácia postavenia žien, pád kvality vzdelávania, keď učitelia opúšťajú školy a radšej pracujú manuálne, keď sa učebnice a nové odborné texty do krajiny nedostávajú. Nefunguje vedecká výmena, predtým pre Irak typická.
Začiatkom roka 2000 sa vzdal funkcie humanitárneho koordinátora Hans von Sponeck. Pred rezignáciou sa na BBC Online verejne spýtal: "Ako dlho má byť úplne nevinné civilné obyvateľstvo vystavené takému trestu za to, čo nikdy neurobilo?" Americká televízna stanica CBS si 12. mája 1996 do svojej prestížnej relácie "60 Minutes" pozvala ministerku zahraničných vecí M. Albrightovú. Moderátor Lesley Stahl jej o. i. položil otázku: "Počuli sme, že pol milióna detí zomrelo. Mám na mysli to, že je to viac detí ako mŕtvych v Hirošime. Nie je to privysoká cena?" Albrightová odpovedala: "Myslím si, že je to veľmi ťažké rozhodnutie, ale podľa nás to nie je privysoká cena."
Autor (1976) je absolvent politológie na FF UK v Bratislave
