Nepredstaviteľná vášeň z maľby
Zázrak okamihu, alebo okamih zázraku. Tak by sa dal v stručnosti charakterizovať dojem, ktorý vzbudzujú obrazy akademického maliara Ľudovíta Hološku (1943), rodáka z Jablonice na Záhorí a v súčasnosti profesora na VŠVU v Bratislave. Teda tie obrazy, ktoré mal divák možnosť zhliadnuť na umelcovej výstave v bratislavskej Galérii Nova počas tohtoročného júla.
Tí, čo Hološku poznajú lepšie, môžu potvrdiť, že je to práve táto vášeň a takéto zázraky, čo motivujú jeho úsilie na ceste, ktorou sa vydal ako maliar už pred rokmi. V každom prípade je to cesta, ktorá prináša stále nové a nové objavy. Pretože, ako sám hovorí: "Tvorba, to nie je produkcia ani opakovanie. Tvorba je neustále obnovovanie a nachádzanie."
Jedným z prostriedkov, ktoré sa za týmito slovami skrývajú, je Hološkov prístup k motívu. K jeho zobrazovaniu a stvárňovaniu. Aj keď sa to nezdá, medzi týmito významovými pojmami sa vyskytuje maličký rozdiel, nuansa, ktorá na jednej strane limituje, na druhej zasa vedie umelcovo oko k uchopeniu toho, čo sa skrývalo a skrýva za dnes už legendárnym poznatkom, že "všetko je dobrý motív", ktorého autorom nie je nikto iný, než Laco Novomeský.
Hološka sa tohto poznania drží po celý svoj maliarsky život. Aj keď by sa dalo povedať, že mu ide skôr o vyjadrenie motívu než o jeho zobrazenie. A to navyše spôsobom, akým sa ho dokáže zmocniť len on sám.
Obnažovanie sveta Ľudovít Hološka patrí totiž k tým umelcom, čo vždy radi uvažovali a uvažujú nad motívom. A nielen to. Radi sa tiež zamýšľajú nad rôznymi spôsobmi maľovania. Teda nad prístupom k motívu a jeho zmocňovaním sa - analogicky šírke možností, aké máme k dispozícii, ktoré poskytuje samotná realita pri vnímaní a "obnažovaní" sveta.
Pritom nejde len o to pokúsiť sa zmaterializovať šírku postupov, pomocou ktorých sa dá ten-ktorý motív stvárniť. To by bolo príliš jednoduché a povrchné. Ide skôr o to - pokúsiť sa preniknúť pod povrch, do samotnej duše motívu, snažiť sa ju identifikovať.
Dokladá to aj samotná výstava umelcových obrazov a kresieb. Hološka vystavil práce s jednoduchými tvarmi a líniami. Sú to napospol portréty starých striech, okien, ženských figúr a kde - tu aj skromných zátiší. To všetko v jednoduchých rámoch - lištách, ako kedysi bývalo zvykom. Ba v niektorých prípadoch ani to nie. Vôbec to však nie je na škodu veci.
Dalo by sa povedať, že jeho obrazy vlastne rámy nepotrebujú, pretože presakujú priamo z maliarskej roviny do roviny skutočnosti. Pritom až zaráža, koľko možných interpretačných variantov a jednoduchej pozemskej krásy sa v nich vyskytuje. Všetko, čo sa na nich odohráva, odohráva sa v rovine maľby. Nič nemaliarske tu nie je a nebolo.
Farba, svetlo, línia - to všetko sú základné maliarske prvky, fenomény, prostredníctvom ktorých sa Hološka "rozpráva" sám so sebou, s nami, a motívom... Napriek všetkému máte dojem, akoby ste stáli pred obrazmi čarodejníka so štetcom v ruke, ktorý neusále čaruje, experimentuje, nachádza. Nový uhol pohľadu na skutočnosť, realitu, sen i seba samého. Je to maliar dušou i telom, a nikdy sa tým netajil. Ani vtedy, na škole, ako poslucháč prof. Jána Mudrocha, ktorý ho presvedčil, že najkrajšie na svete je maľovať...
Maľba kontrolovaná rozumom i citom Preto tiež dokáže vyčarovať obraz zo všetkého, čo vidí okolo seba, vedľa seba a v sebe. Z krajiny, siluety domu, starého plota, nakloneného kmeňa starej hrušky, skrátka zo všetkého. Jednoducho, Ľudovít Hološka nepotrebuje žiadne fascinujúce prostredie mysterióznych objektov a inštalácií, aby zaujal. Pohybuje sa výsostne na území maľby, kontrolovanej rozumom a citom, ak sa to tak vôbec dá povedať. A darí sa mu to. Patrí jedným z mála tých, čo dokázali, že maliarsky obraz nezahynul, ani mu to nehrozí. Zďaleka nevyčerpal svoje možnosti (za predpokladu, že je to vôbec reálne).
Záleží len na nás a na našich schopnostiach hľadať a nachádzať, aby obraz začal rozprávať svojou rečou, aj keď trochu inak, no o to pútavejšie - i prekvapujúcejšie. A je jedno v akej dobe žijeme. A v ktorom čase. Bez ohľadu na to, či okolo nás zúria digitálne systémy elektronických médií, alebo nie. Aj preto má akademický maliar Ľudovít Hološka svoje vlastné miesto v dejinách slovenského výtvarného umenia 20. storočia a nikto mu ho nemôže vziať. Ani ho odtiaľ vymazať. Aj keby to hádam niekomu vyhovovalo.
Autor (1953) je kunsthistorik
