Dokonalá maľba motívu
Slovenské maliarstvo 20. storočia prešlo viacerými vývinovými etapami. V ich rozpätí sa postupne objavovali osobnosti, ktoré dávali tomuto pohybu impulz, energiu a smer. Medzi nimi zohrával a zohráva jednu z kľúčových úloh Michal Jakabčic (1930), ktorý sa v týchto dňoch dožíva významného životného jubilea.
Tento rodák z rázovitého Klenovca na strednom Slovensku, zbavený nánosov generačných a iných doktrín, stojí takpovediac rozkročmo nad klenbou vplyvov, čo doslova zmietali slovenskú maľbu v uplynulých desaťročiach. Maľuje obrazy, ktoré sa do takej miery podobajú samé na seba, až sú nenapodobiteľné. Pochopiteľne, aj jeho maliarske začiatky boli sprevádzané intenzívnym hľadaním a prehodnocovaním domácich i zahraničných vzorov. No ako už dávnejšie postrehol umelcov priateľ, spisovateľ a esejista Vladimír Mináč, "...Michal Jakabčic je poučený svetom, ale nemôže a nechce sa vytrhnúť z hĺbok domácej hliny: pasuje sa s dôverne známou motiváciou a pritom vie, že táto dôverne známa matéria ostáva jeho osudom". Nemožno však obísť fakt, že ho lákala senzibilita a univerzalizmus ducha bardov modernej maľby, ako boli Paul Cézanne, André Derain, Max Ernst i kubisti, pričom zvlášť na neho zapôsobil svojím emotívnym nadrealizmom profesor Ján Mudroch, u ktorého absolvoval tzv. čestný rok po skončení štúdia na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (1949-1955). Neskôr na jeho tvorbu vplývali skúsenosti z prieskumov surových pocitov expresionizmu, fauvizmu, a tiež niektorých príslušníkov Parížskej školy. Treba však povedať, že Michal Jakabčic sa nikdy neodvolával na veličiny typu Marca Chagalla, Henriho Rousseaua či Luisa Vivina, lebo to jednoducho nepotreboval.
Má svoje vlastné detstvo, a to akoby sa pokúšal zarámovať vo svojich obrazoch do večnosti. Až sa zdá, že maľuje vnútornú stálosť nemožného, napohľad nepravdepodobného bytia. Nehybný, zvláštny svet, ktorý ustrnul niekde mimo nás... Aj preto sa v jeho súvislosti spomína metafyzická maľba (Pittura Metaphysica), predovšetkým Giorgio de Chirico, Carlo Carra, Giorgio Morandi, ale aj francúzsky surrealizmus, Nová figurácia a Horst Antes. Bokom neostáva ani Viedenská škola magického realizmu a súčasná revitalizácia figuratívnej maľby na svete. Presnejšie, všetky tieto indície vo vzťahu k nemu by sa mali spomínať, pretože Michal Jakabčic nikdy neopustil "dokonalú" maľbu motívu. Áno, motívu, ktorý však, povedané s Maurice Merleau-Pontym, "z chaosu zmyslových dát (a spomienok) skladá veci nanovo doposiaľ nevídaným spôsobom...". Keď je už reč o genealógii maliarovej kreativity, nemožno obísť ešte jeden fakt: príklad ruského neosymbolistu Kuzmu Petrova - Vodkina a básnický lyrizmus 20. storočia. Jeho esenciu pripomína predovšetkým Sergej Jesenin a náš Milan Rúfus.
Bytostný maliar Tam niekde sa rodila a doznievala poetická imaginácia Jakabčicovej výtvarnej výpovede, ktorú dnes nemožno, aj keby sme chceli, nahradiť ničím a nikým. Je to v pravom zmysle imaginatívne maliarstvo, označované neraz pojmom magický realizmus. Má svoj autentický model a Jakabčic predvádza na plátne duchovné formy zhmotnené vo farbe a tvare. To všetko pomocou náročných technologických postupov a vysokého profesionálneho majstrovstva. Obrazne povedané, Jakabčic je bytostný maliar, ktorý maľuje to, čo cíti a vidí básnik. A dieťa... Také sú figúry žien vznášajúce sa v priestore, stávajúce sa účastníkmi dramatickej hry na akomsi metafyzickom javisku, také sú jeho predmety vytrhnuté zo svojho prirodzeného kontextu a konfrontované s inými, zdanlivo protirečivými, hoci sa medzi nimi odohráva zvláštny a magický dialóg. Také sú napokon aj jeho bytosti s vážnymi a múdrymi očami prorokov. Sú to obrazy plné spirituality, kde sa spája svet dospelosti so zázračným svetom detstva, kde sa príbeh nám neznámej a predsa blízkej Kataríny Láskovej prelína s atmosférou modrého kohútieho rána. A to s krehkou príťažlivosťou mesiaca, kde je mrazivý svit tajomného strieborného kotúča plný malých a krehkých, zamatovo mäkkých obláčikov. Jednoducho, sú to obrazy plné snového mysticizmu a pokoja. Maliar nimi oslovuje, vyzýva k dialógu a zároveň vzbudzuje pocity úžasu, s akými zvykneme stáť pred ikonami, či gotickými tabuľovými maľbami. A za celým jeho snažením sa skrýva raz prefíkaná a usmievavá, inokedy vážna a prekvapená tvár umelca, ktorého jedinou túžbou je znova začuť v ľudskom odľudštení a nepokoji jasnozrivý hlas úprimnosti, čistoty, harmónie a poriadku.
Imaginácia odkrývajúca svet Aj preto sa obrazy Michala Jakabčica stretli s veľkou odozvou na mnohých prestížnych výstavách výtvarného umenia v Sao Paolo, Cagnes sur Mer, Sofii, Helsinkách, Paríži, Tokyu, Washingtone, Bratislave, či v Košiciach. Nie je dôležité, či to, čo pripomínajú alebo zobrazujú sa niekde a niekedy stalo, resp. má stať. Podstatné je, že za všetkým v nich sa skrýva človek - a my. Je to náš život a ten je pre každého posvätný. To je dôvod, prečo ho maliar zvečňuje. Spôsobom, ktorý je len jeden, a to - jeho vlastný. Na dokreslenie možno v tejto súvislosti pripomenúť slová, ktoré vyriekol ešte Eugene Delacroix: "Skutočný maliar je iba ten, za ktorého hovorí predovšetkým imaginácia, aby odkryla svet, ktorý človek nosí v sebe...".
Autor (1953) je kunsthistorik
