Ľudský sen o raji
Knižný debut Júliusa Lomenčíka (1961) Infarkt citu (vydavateľstvo DOMA Mošovce, 1999) je dôkazom toho, že aj malé regionálne vydavateľstvá dokážu produkovať kvalitnú pôvodnú tvorbu a neboja sa ísť aj do takých rizikových projektov, ako je vydanie debutu, a ešte k tomu debutu básnického.
Lomenčíkova zbierka, uvedená mottom Jozefa Urbana "Spisujem básne / inak som celkom normálny" je pokusom o básnickú reflexiu nielen vlastného intímneho sveta, ale aj sveta našej každodennosti a všednosti. Viaceré básne zbierky (najmä texty Poštár, Zrod básne, Rozmer básne a Smrť básne) sa dotýkajú reflexie procesu básnickej tvorby, odhaľujú moment písania i genézu básnického textu, ktorý sa však neredukuje iba na jedoduchý komunikačný akt, ale má aj hlboký ľudský a citový rozmer: Lomenčíkovo "slovo básnika", ktoré visí "na odstrihnutej šnúre komunikácie", hľadá predovšetkým "schránku spriaznenej duše" a túži objavovať v živote potrebný "štvrtý rozmer". Infarkt citu sa nesie aj v znamení výrazného etického posolstva. Básnická tvorba je podľa Lomenčíka predovšetkým hľadaním pravdy stojacej v opozícii ku konzumnej "slepote dneška", v ktorej je "ľudský sen o raji" sotený "do vyhnanstva obkľúčenej všednosti". Lomenčíkove básnické reflexie sú často otvorenou a na mnohých miestach dokonca veľmi transparentnou reakciou na aktuálne civilizačné problémy dnešnej doby (narkománia, ozónová diera...).
Najmä básnické texty reagujúce na dnešnú veľmi frekventovanú tému, akou sú drogy (básne Narkománia a Droga), pôsobia priveľmi explicitne, didakticky náučne a miestami až moralizujúco. Básnicky úspešnejší je Lomenčík v tých polohách, v ktorých sa dokáže odpútať od civilizačných tém, teda v básniach výsostne subjektívneho zamerania. Najmä intímne ladené reflexie s témou citových vzplanutí a spomienok na veci dávno minulé sa vyznačujú kultivovanou prirodzenosťou výrazu a básnickou originalitou bez zbytočných klišé a stereotypných štylizácií. Básnická zbierka Infarkt citu zaujme i svojím výrazným existenciálnym rozmerom: zvýraznením relativity ľudských časopriestorových súvislostí (báseň Relativita), motívmi nenávratného plynutia času, miestami ústiacimi až k varovnému "mementu mori" (báseň Umieranie). Básnik si uvedomuje neopakovateľnosť chvíle, "ktorá však nepostojí", tak ako nepostoja slová v útrobách básnikovho mozgu, ktoré, povedané slovami samého básnika, "ak nezapíšem, uletia. Preto ich chytám a ukladám do klietky svojej samoty, ktorá so slovami prestáva byť sama".
Lomenčíkova poézia so svojím širokým diapazónom tém, oscilujúcim medzi osobným a nadosobným, pôsobí ako organický a vyvážený celok, zjednotený originalitou básnického výrazu, spomedzi ktorého v niektorých textoch presvitá snaha po formálnom a tvarovom experimente (básne Západ úsvitu, Infarkt citu, Šach nahoty či Očistec pravdy). Infarkt citu je poéziou, ktorá sa vyhýba pseudointelektuálnym štylizáciám (ktoré často pohlcujú súčasnú slovenskú poéziu), ale naopak sa snaží o prirodzený a autentický básnický výraz, ktorý len občas zakalia drobné (zrejme úprimne mienené) didaktizujúce pózy.
Autor (1973) je vysokoškolský pedagóg a literárny vedec
