Konal sa 78. ročník celoštátnej prehliadky amatérskej divadelnej tvorby
Rok sa s rokom stretol a divadelní ochotníci - žatevníci, či ochotní divadelníci konečne zbierali celoročnú úrodu. Martinské žatevné lány im poskytli priestor pre vzájomné stretnutia, konfrontácie, odovzdávanie skúsenosti ale aj kritickú reflexiu ich tvorby. Počas roku zasiali všeličo, no na Scénickej žatve mohli žať len tí najlepší…
Na divadlo sme si akosi zvykli. Starí Gréci sa z neho učili, Rimanom poskytovalo zábavu, stredoveký človek spoznával Boha, barok zdokonaľoval divadelnú techniku, klasicizmus učil dokonalosti a harmónii… Ľudia sa bavili odpradávna a bavia sa dodnes. Pristavujeme sa pri divadelných pútačoch, čítame recenzie, niekedy si zájdeme pozrieť divadelné predstavenie. Kamenné, alternatívne, tanečné, naivné divadlá - návšteva divadelných profesionálov je nám dňom sviatočným, napĺňa nás neustále niečím novým, zvláštnym. Predstavujeme si seba samých na javisku, uvažujeme nad príbehom, analyzujeme interpretačné možnosti, interpretujeme. Divadlo nám dáva zabudnúť na všednosť a elementárne zážitky. Ale sú aj takí, čo sa od životnej reality odpútavajú pravidelne. Divadelní ochotníci - amatérskeho divadla milovníci. Na veku im nezáleží, žijú divadlom, žijú pre divadlo.
Stretnutia ochotníkov
Amatérske divadelné predstavenie je výsledkom tvorivých síl celého kolektívu "ochotníkov", je spoločenskou udalosťou istej lokality, slávnosťou stretnutia. Každá z ochotníckych domácností (lebo divadlom skutočne žijú všetci jej príslušníci) dýcha pred premiérou zvláštnym vzrušením, zhonom, nepokojom, nažehlenými kostýmami, očakávaním. Amatérski divadelníci najskôr prezentujú svoju tvorbu pred známymi, vo svojej lokalite, neskôr sa vydávajú za hranice svojej rodnej hrude - postupujú na krajské prehliadky a jednotlivé celoštátne festivaly amatérskej tvorby (súťažné prehliadky), ako sú Belopotockého Mikuláš, Divadlo a deti - Čadca, Divadelné Šurany, Fedim - Senica, Zlatá priadka - Šaľa, Gorazdov Močenok a mnohé ďalšie. Všetky cesty divadelníkov však nakoniec vedú do Turčianskej stolice, kde sa už 78 rokov stretáva ochotnícky výkvet všetkých slovenských stolíc. Vrcholnú prehliadku celoslovenskej amatérskej divadelnej tvorby predstavuje októbrová martinská Scénická žatva, na ktorej sa okrem domácich súborov zúčastňujú aj súbory zahraničné. Nominované súbory z celoštátnych súťažných amatérskych prehliadok tu prezentujú a konfrontujú výsledky svojej celoročnej činnosti a usilujú sa získať najvyššie ocenenie - Cenu za tvorivý čin roka 2000.
Úroda pod strechou
Celoštátna prehliadka amatérskych divadelných súborov Scénická žatva je najstarším a najznámejším divadelným festivalom nielen na Slovensku, ale aj v Európe. Každoročne ju organizuje Národné osvetové centrum v spolupráci s ďalšími partnermi: s mestom Martin, Turčianskym osvetovým strediskom, Divadlom SNP, slovenským strediskom AITA/IATA, Amatérskou divadelnou úniou a mnohými inými. Ochotnícku tvorbu zastrešila profesionálna scéna Divadla SNP v Martine - Národný dom, Štúdio a Dom odborov. Ich hľadiská takmer do posledného miesta zaplnili divadelní praktici i teoretici, kritici, no predovšetkým divadla chtiví diváci. Žatva im umožňuje získať celoslovenský prehľad o amatérskom divadle, trendoch a smerovaniach slovenského ochotníctva, zúročuje prácu tých najúspešnejších. Poskytuje platformu pre rozsiahle dialógy a diskusie o možnostiach a tendenciách amatérskeho divadla a umeleckého prednesu na Slovensku, ponúka miesto na vzájomnú konfrontáciu súborov i sólistov.
Na Scénickej žatve 2000 sa predstavilo 14 najúspešnejších inscenácii z 11 celoštátnych postupových prehliadok (súťažné inscenácie), 3 zahraničné súbory (ochotnícky divadelný súbor Ondrejko z poľského Podwilku, Divadlo Jesličky z Hradca Králové a Divadelný súbor Bábka z Budapešti), Činoherná a bábkarská fakulta VŠMU (inscenácia Dievča bez vena) a Divadlo SNP v Martine (inscenácia Frajer). Praktickú divadelnú činnosť pravidelne dopĺňali tematické semináre zamerané na rozšírenie poznatkov a vzdelania z oblasti teatrológie a amatérskej umeleckej tvorby.
Reflexia umeleckej tvorby
Už prvé spoločné stretnutie divadelných praktikov a teoretikov v priestoroch Literárneho múzea Matice slovenskej (medzinárodný seminár zameraný na reflexiu divadelného predstavenia) otvorilo boľavé rany všetkých divadelníkov - ako amatérov, tak i profesionálov - otázku percepcie a erudovanej reflexie divadelného predstavenia. Domáci i zahraniční účastníci predložili fakty týkajúce sa existencie teatrologických časopisov na Slovensku a v Európe, zaoberali sa otázkou postavenia a financovania divadelných časopisov, možnosťou divadelníkov prezentovať svoje kritické reflexie v médiách a usilovali sa zosumarizovať požiadavky divadelnej verejnosti na teatrológov.
Zahraniční účastníci konfrontovali svoje skúsenosti so situáciou na Slovensku, vyjadrujúc obdiv videným predstaveniam. Prezident AITA/IATA Jaques Lemaire poukázal nielen na postavenie teatrologických časopisov vo Francúzsku, ale priblížil aj činnosť svetovej mimovládnej organizácie amatérskeho divadla AITA/IATA (pôsobí v rámci UNESCO), cieľom ktorej je vytvárať sieť a prehlbovať vzťahy medzi jednotlivými národnými strediskami a organizovať medzinárodné festivaly a workshopy v oblasti v oblasti činoherného amatérskeho divadla.
Oponu na českej amatérskej scéne roztvoril Milan Strotzer, ktorý na tematickom seminári Amatérske divadlo v Čechách zhodnotil súčasný stav v českom amatérskom divadle a predstavil dve najvyššie české ochotnícke prehliadky Femad a Jiráskov Hronov. Svoje pracovné stretnutie malo na žatve aj slovenské amatérske stredisko AITA/IATA a Aktív slovenských ochotníkov a recitátorov dal bodku martinským "teoretickým" konfrontáciám.
Na predstaveniach sa nespí
Najnavštevovanejšími a najvyhľadávanejšími boli predsa len samotné predstavenia. V priebehu šiestich divadelných dní mali diváci možnosť uvidieť najúspešnejšie divadelné neprofesionálne súbory, víťazov celoštátnych prehliadok, inscenácie interpretované dospelými, teenegermi i deťmi. Na javisku sa tak vedľa seba ocitli experimentálne a tradičné súbory, detské divadlá, či divadlo poézie. Z Tlmáč prišli Tóthovci, Trebišovčania sa zmierovali pri obžinkoch, senické Zádrapky boli verejne osamelé, Allana Woodyho priviezli Znievčania, Slučka pre dvoch stiahla Levičanov, Vianovu ríšu budovali Popradčania a staručký pán Čechov pomohol svojimi jednoaktovkami Dumke z Košíc a Pišingerovcom z Bystričky.
Každé z predstavení si našlo svojho diváka - deti tlieskali predstaveniam dospelých, dospelí sa zabávali na detskej hravosti. Obrovský aplauz zožal detský divadelný súbor Ochotníček z Púchova s rozprávkou Vaska, nespi!, z ktorej cítiť detskú hravosť, kreativitu a spontaneitu, niet tu falošných konštrukcií a zvratov, dýcha humorom a nadsádzkou. Púchovské deti spolu s režisérom Petrom Hudíkom transformujú problémy našej spoločnosti prostredníctvom ruských rozprávkových motívov do nevinnej detskej hry a ukazujú, čo všetko nás čaká, ak niekedy nadlho zaspíme.
Na detských predstaveniach sa však spať nedalo, oči a uši divákov pracovali naplno. Hľadali rozutekané ovečky zo súboru Vitalit z Galanty prinášajúce mravné posolstvo Wildeho príbehu o mladom kráľovi. Hoci divákovi predsunuli tézu o poslušnosti a stádovitosti, z hry sa však popri tom vytratila detská prirodzenosť, sviežosť a uvoľnenosť. V podaní súboru Kamarát z Martina sa na scéne opäť objavila biblická tematika ako istá metafora na vyjadrenie dnešného obrazu sveta. Režisér Andrej Štermenský pomocou Potopy sprostredkoval Kristovo posolstvo a ukázal, že zachránení budú len tí, ktorí nájdu cestu do korábu spasenia. Martinské deti predvádzali na javisku rôzne druhy zvierat správajúce sa ako ľudia, pričom do popredia vystupovali ich negatívne vlastnosti. Jednotlivé výstupy (spité prasce, s kohútmi bojujúce sliepky, rozradostené opice) dali vyniknúť pohybovým či mimickým schopnostiam detí.
Neutíchajúce diskusie
Prítomnosť detí a "mlade" je na každej žatve neoceniteľnou pomocou a oživením. Nebolo tomu inak ani na tohtoročnom podujatí. Isté práce však zostávajú len pre "dospelákov", na plecia ktorých sa zosypala celá úroda. V každej inscenácii sa ponúkalo mnoho impulzov, nápadov a tém na všetky možné konfrontácie. Videli sme rozličné režijné postupy, tradičné prístupy i experimenty, prezentovali sa rôzne druhy herectva, inscenátori siahli po klasike i po moderne. Bipolárnosť amatérske a profesionálne sa stierala, veď mnohé z inscenácií pripravovali divadelní profesionáli.
Špičkové umelecké výkony potešili, neautonómnosť tvorby, tézovitosť a rozpadnutosť výsledného tvaru zarmútili. Viaceré z predstavení však nesmierne zaujali. Azda najdiskutovanejšími boli hneď dve predstavenia, obe založené a budované na silnom vizuálnom dojme, s minimálnou dávkou narácie, exponujúce ľudské vnemy a pocity. Takmer absolútne a bez výhrad prijala divácka obec hru Karola Horvátha Ochladzuje sa v podaní Občianskeho združenia Pôtoň, ktorú režijne naštudovala Iva Jurčová. Do javiskového tvaru v nej transformovala posledné dni ľudstva, počas ktorých sa stráca energia, začína sa ochladzovať a svetu hrozí zánik. Na scéne sa objavujú výjavy z dejín spoločnosti, oslovujúce všetky ľudské zmysly, aby tak vytvorili silnú sugestívnu atmosféru. Kým v divákoch rezonoval najmä emotívny a vizuálny dojem z predstavenia, kritici poukázali na roztrieštenosť multiplikačného prístupu výstavby inscenácie a na absenciu príbehu ako legitímnej súčasti divadla.
Snehová kráľovná
Istú absenciu príbehu pociťovali aj diváci v ďalšom silne vizuálne pôsobiacom predstavení, v Snehovej kráľovnej prinesenej Púchovčanmi. Študent réžie a dramaturgie na VŠMU Jozef Koleják si uvedomil nespočetné možnosti interpretácie rozprávok H. Ch. Andersena, a tak s Divadlom "M" siahol po príbehu o snehovej kráľovnej. Jeho inscenácia je príkladom čistoty divadelného tvaru, oslovuje diváka aj napriek striedmosti výrazových prostriedkov. Gerda a Kaj putujú imaginárnym svetom, ktorý je však v Kolejákovom podaní priveľmi autentický - zimu sprítomňuje biela plachta a zamrznuté sklo, črepina v srdci chlapca je znásobená krvavočervenými sklíčkami vo veľkom pohári, havrany akoby z hniezda len práve vypadli… Symbolické, skratkovité, no vždy čitateľné stretnutia konajúcich postáv vytvárajú najskôr atmosféru a až potom otvárajú priestor racionálnym analýzam. Jednotlivé znaky sa vyvíjajú postupne počas predstavenia, a tak môže divák rekonštruovať príbeh od začiatku až do konca bez akýchkoľvek dejovonosných kolízií.
Púchovčania otvárali ústa nielen deťom, ale aj dospelí ich dlho nezatvorili, najmä na verejnom hodnotení predstavení. Porotcovia vyzdvihli silu divadelnej imaginácie a úctu k divákovi, no na druhej strane práve mnohí diváci nechápali, ako ich môžu pochopiť deti. Dieťa veci nevysvetľuje, ono ich vníma a používa, a práve v tom je sila púchovskej inscenácie, za ktorú si jej tvorcovia odniesli cenu najvyššiu - Cenu za tvorivý čin roka 2000. Na slávnostnom ukončení Scénickej žatvy 2000 im ju odovzdal generálny riaditeľ NOC Ján Tazberík spolu s Alenou Štefkovou, generálnym sekretárom festivalu.
Rozprávkový príbeh H. Ch. Andersena našiel adresáta aj v dnešnom svete a my len dúfame, že takýchto šperkov bude v náhrdelníku Scénickej žatvy neustále pribúdať.
Autorka (1972) je študentka divadelnej vedy na VŠMU
