Dvojnásobné uznanie
Ivan Melicherčík, novinár a publicista, vyštudoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Pracoval v ČTK, TASR a SITA, pôsobil ako zahraničný dopisovateľ ČTK vo Viedni a v Belehrade. Okrem novinárskych aktivít je známy aj ako zberateľ výtvarného umenia. Jeho zbierka obsahuje nielen diela popredných slovenských umelcov, ale aj insitných maliarov. Nedávno mu za jeho celoživotnú vydavateľskú, publicistickú a zberateľskú prácu v oblasti výtvarného umenia udelili Cenu Martina Benku a zároveň, ako prvý cudzinec v histórii, dostal Cenu za kultúrny rozvoj Kovačice.
Ako ste prijali správu o udelení Ceny Martina Benku a Ceny za kultúrny rozvoj Kovačice?
Môžem povedať, že v priebehu jedného týždňa bola moja práca ocenená dva razy. Benkova cena zohľadňuje moju zberateľskú, vydavateľskú a výstavnú činnosť bez ohľadu na to, či išlo o tzv. profesionálne, africké, alebo insitné umenie. Cena za kultúrny rozvoj Kovačice je zhodnotením mojej dvadsaťštyriročnej práce na poli popularizácie umenia slovenskej enklávy insitných maliarov v Kovačici. Nepovažujem to však za bodku za tým, čo som v tejto oblasti urobil. V medziach možností budem v týchto aktivitách pokračovať i naďalej. Pokúsim sa ešte zorganizovať výstavy výtvarných diel z rôznych druhových, tematických, či žánrových sfér tejto zbierky. Napríklad v tomto roku som usporiadal päť podobných výstav vrátane prehliadky Svet ako ornament, ktorú nedávno sprístupnili v rámci Trienále INSITA 2000 v spolupráci so SNG v Bratislave v pezinskom Schaubmarovom mlyne. Napokon, mám už pripravený projekt aj na rok 2001, a to výstavu zbierky afrického umenia, ktorá však bude podstatne širšia ako výstavy usporiadané v tomto duchu v galériách umenia v Dolnom Kubíne a v Komárne.
Ale predsa, ako vnímate fakt, že tieto ceny udelili práve vám?
Som rád, že mi Cenu Martina Benku udelili. Nie pre jej samotný charakter, ale preto, že ide o výraz uznania mojej periférnej činnosti na poli výtvarného umenia, ktorá, ako sa zdá, až takou periférnou nie je. Platí to v plnej miere pre zberateľstvo výtvarného umenia ako takého. Mám na mysli, pochopiteľne, súkromné zberateľstvo. Táto cena vlastne po prvýkrát hodnotí prácu nadšenca pre výtvarné umenie, nakoľko ja sám nie som historik umenia, ani výtvarný kritik. Táto práca pre mňa znamená veľa: vytvára priestor na určitú relaxáciu a poskytuje mi veľa radosti. Keď si pozriem, kto všetko túto cenu dostal predo mnou, či už z oblasti výtvarného umenia alebo kunsthistórie, myslím si, že moja práca predsa len mala nejaký zmysel. To isté platí aj o cene z vojvodinskej Kovačice.
Apropo, prečo išlo práve o Kovačicu? Čím vás táto lokalita priťahuje?
Kovačicu som po prvýkrát navštívil v roku 1977. Mal som to šťastie, že som tu vtedy spoznal celú generáciu zakladateľov a hlavných protagonistov vynikajúcej školy insitných maliarov. Dá sa povedať, že išlo o maliarov - sedliakov, ktorí mi učarovali svojimi obrazmi. Žiaľ, väčšina z nich už nežije. O Kovačici som potom začal písať reportáže a články do viacerých novín. Napísal som o nej i deväť publikácií. To však so sebou prinieslo aj určité negatíva. Z ich maliarstva sa začal pomaly stávať biznis a to už nebolo ono. Preto som nešetril slovami kritiky na adresu prichádzajúcich mladších generácií insitných umelcov, ktorí sa vďaka tomu chovajú ku mne dosť odmerane. Pre nich sú totiž inštinkt a prirodzenosť nepoznané základy tvorby a jej povahu v ich podaní diktuje už iba trh, vtieravosť, nahrávanie všeobecnému vkusu a peniaze. Nikdy som s takýmito rýchlokvasenými maliarmi nesúhlasil. Naopak, pojem kovačickí maliari pre mňa predstavuje asi 10-členná zakladateľská generácia, ktorá sa už v žiadnom prípade nedá z dejín vymazať.
Vlastníte zbierku vzácnych obrazov, sôch a grafických listov od popredných slovenských i zahraničných umelcov. Ktorí z nich sú vám najbližší?
V každej zbierke, podľa môjho názoru, zohráva významnú úlohu vzťah zberateľa k autorovi toho diela, ktoré vlastníte. Keď sa na takéto dielo pozriete, pred očami sa vám vynoria chvíle, ktoré ste strávili s jeho autorom, keď ste o dielo prejavili záujem. A tie boli a sú nenahraditeľné. Z tých, ktoré mám najradšej by som spomenul práce Andreja Barčíka, Milana Paštéku, Vincenta Hložníka, Františka Grossa, Olbraama Zoubka a iných. Skrátka, ponavštevoval som asi 150 ateliérov doma i v zahraničí, a väčšina mojej zbierky pochádza priamo od umelcov, s ktorými som sa bezprostredne stýkal. Pokiaľ ide o umelecké smery a štýly, musím sa priznať, že mám rád kubizmus. Považujem tento smer za jeden z posledných veľkých zlomov svetového výtvarného umenia. Práve teraz som si priniesol z Prahy jednu krásnu plastiku Otta Guttfreunda, ktorá predstavuje vrchol toho, čo tento kubistický sochár dosiahol. Za dôležitú pri budovaní zbierky vždy považujem prácu oka, nie to, čo sa o tom-ktorom diele hovorí a aké legendy sa s ním spájajú. Preto si myslím, že na vernisážach by sa malo na obrazy a sochy predovšetkým pozerať, a nie o nich rozprávať. V mojom prípade nejde o to, čo diktuje trh alebo móda, ale o to, čo zodpovedá môjmu životnému štýlu a svetonázoru. Z toho dôvodu si aj túto zbierku chránim ako výpoveď o sebe samom, o svojom štýle a považujem ju tiež za akési samostatné umelecké dielko. Na druhej strane, ak sa niekomu nepáči, rešpektujem to a snažím sa na neho pozerať ako na človeka s odlišným vkusom, iným videním skutočnosti a iným životným štýlom.
Vaša zbierka bola už niekoľkokrát prezentovaná na samostatných výstavách. Akú odozvu vyvolala u záujemcov o umenie, laikov i profesionálov?
Už som spomínal, že pohľad na umenie zo strany profesionála - historika umenia je v podstate iný, než mám ja. Možno to spôsobuje môj pohľad založený na inštinkte zberateľa, zatiaľ čo kunsthistorici majú svoje "páky", ktorými narábajú. To však neznamená, že to musí byť vždy tak, ako vravia oni. Napríklad mám takú skúsenosť: nedávno som navštívil šéfredaktora renomovaného hamburského magazínu o umení ART, ktorý mi povedal, že slovenskí teoretici umenia sú pre neho nepoužiteľní, pretože pri hodnotení umenia presadzujú svoj osobný postoj, vychvaľovanie alebo zatracovanie tvorby umelca, a nie fakty. A tie sú rozhodujúce, lebo percipienta zaujímajú najviac. Teda fakty, a nie rozličné teoretické konštrukcie a mystifikácie, ktoré skutočnosť o živote tvorcu a jeho dielach spravidla iba zahmlievajú a nie osvetľujú.
zhováral sa Ľubomír Podušel
Autor (1953) je kunsthistorik
