Ako to bolo s rozdelením štátu

V rokoch 1996 až 1998 sme sa ako študenti Karlovej univerzity v Prahe systematicky zaoberali problematikou počiatočného transformačného procesu v česko-slovenskej federácii. Výsledkom tejto našej spoločnej činnosti bola komparatívna bakalárska práca o národných radách v ČSFR 1990 - 1992 a diplomová práca Najvyšší predstavitelia HZDS a ODS v procese ČSFR: česko-slovenské spolunažívanie v rokoch 1989 - 1993, za ktorú sme dostali Bolzanovu cenu.
Počet zobrazení: 1997

V rokoch 1996 až 1998 sme sa ako študenti Karlovej univerzity v Prahe systematicky zaoberali problematikou počiatočného transformačného procesu v česko-slovenskej federácii. Výsledkom tejto našej spoločnej činnosti bola komparatívna bakalárska práca o národných radách v ČSFR 1990 - 1992 a diplomová práca Najvyšší predstavitelia HZDS a ODS v procese ČSFR: česko-slovenské spolunažívanie v rokoch 1989 - 1993, za ktorú sme dostali Bolzanovu cenu.

Problémy vo fungovaní česko-slovenskej federácie sa prejavovali ešte pred rokom 1989, keď český disent nekoordinoval svoju činnosť so slovenskými odporcami komunistickej moci. Najsilnejšie opozičné zoskupenie Charta 77 bola takmer výlučne českou záležitosťou. Naopak, slovenský katolícky odpor do českých krajín zasiahol veľmi slabo. Hoci česká a slovenská opozícia mali dostatok času na koordináciu krokov pri eventuálnom prevrate, k zhode pri formovaní revolučných orgánov nedošlo. Zatiaľ čo prvá novembrová protikomunistická demonštrácia roku 1989 prebehla už 16. novembra 1989 v Bratislave, a zúčastnili sa na nej výlučne bratislavskí študenti, demonštrácia 17. novembra v Prahe bola najmä záležitosťou českých študentov. Vodcovia zamatovej revolúcie sa nedokázali zhodnúť na jedinej československej opozičnej organizácii a nezávisle od seba vzniklo v Prahe Občianske fórum (OF) a v Bratislave Verejnosť proti násiliu (VPN).

Na Hrad nešiel Dubček

Významnou postavou v ponovembrovom období sa stal Alexander Dubček. Ak mohol niekto symbolizovať čs. federáciu, potom to bol práve on. A preto nebolo prekvapením, keď sa o ňom hovorilo ako o kandidátovi na prezidenta republiky. Nakoniec sa však hlavou štátu stal za dosiaľ neobjasnených okolností Čech Václav Havel. Slováka A. Dubčeka kooptovali do Federálneho zhromaždenia, ktoré ho zvolilo za svojho predsedu.

Nový prezident Havel nezačal svoje pôsobenie v rámci česko-slovenských vzťahov najlepšie. Z východnej časti spoločného štátu vytvoril vo svojom úrade "problém" tak, že okrem bežných poradcov - napríklad pre ekonomiku či zahraničnú politiku - vymenoval aj poradcu pre Slovensko. Choval sa tak, ako keby nečeská časť federácie bola cudzím štátom. Jeho neschopnosť byť dobrým prezidentom môže ilustrovať názor z časopisu Os z roku 1998: "Ministerstvo zahraničia Spojených štátov hľadalo slabú bábku, ktorá by mohla naoko vládnuť v Československu, a natrafilo na absurdistického dramatika Václava Havla, muža bez akýchkoľvek politických skúseností, ktorého literárna reputácia sa obmedzovala na pražské intelektuálne kruhy. Spojené štáty minuli milióny na reklamnú kampaň, a tak sa im podarilo z Havlovej skupinky intelektuálnych pozérov spraviť hrdinské symboly odporu - dokonca aj v Prahe, kde by ľudia boli mali vedieť, aká je pravda. S čím sme ani my, ani Česi nerátali, bola Havlova neschopnosť. Nijaký iný český politický predák by nebol dovolil, aby sa Slováci pokojne odtrhli dokonca aj bez legitímneho referenda, a je prekvapujúce, že to Spojené štáty pripustili."

Pomlčková vojna

Prvý vážnejší konflikt sa objavil 29. marca 1990 pri riešení otázky zmeny názvu štátu vo FZ. V. Havel navrhol ako nové označenie federácie názov Republika československá, skupina 12 českých i slovenských poslancov podala protinávrh, aby sa štát volal Československá federatívna republika. V dôvodovej správe k poslaneckému návrhu sa hovorí, že pre "navrhovaný název státu mluví tedy jak historické východisko pittsburghské, i současná skutečnost, aby jak československá tradice zůstala zachována ve světě tak, aby název státu odrážel vzájemně rovnoprávné a svrchované vztahy obou našich národů".

Po vzrušenej debate a stiahnutí prezidentského návrhu odhlasoval parlament nový názov štátu. Pre české krajiny ním bolo označenie Československá Federativní Republika, pre Slovensko však Česko-Slovenská federatívna republika. Dvojjediný názov štátu neznamenal upokojenie, ale zdramatizovanie politickej situácie. Naplno sa rozhorela tzv. pomlčková vojna. Vo východnej časti štátu sa po prvý raz objavili heslá novoustanovenej Slovenskej národnej strany požadujúce samostatné Slovensko. Po zložitých rokovaniach sa nakoniec FZ uznieslo prijať 20. apríla 1990 návrh desiatich poslancov a necelý mesiac starý názov štátu sa zmenil na Česká a Slovenská Federatívna Republika.

Zatiaľ čo voči voličom vystupovali politici profederálne, mnohí slovenskí predtavitelia hovorili pri politických rokovaniach často úplne otvorene o slovenskej samostatnosti. V zahraničí sa toto úsilie objavilo razantne po prvý raz na Svetovom kongrese Slovákov v máji 1990. Pri tejto príležitosti navštívil Alexander Dubček USA, kde došlo k výraznému vyjadreniu úsilia o slovenskú samostatnosť zo strany Jána Budaja a Milana Kňažka. K tomu nám povedal jeden bývalý poradca A. Dubčeka, keď popisoval rozhovory s ministrom zahraničných vecí USA Jamesom Bakerom: "Dubček s Bakerom sa bavili o celkovom vývoji, o tom, ako by to tu mohlo byť. Naraz vystúpil Budaj s tým, že vidí tú svoju samostatnú republiku. Baker odložil pero, pozeral, neveril tomu, díval sa na mňa a neveril, čo hovorím, či to tlmočím správne. A ja som mu vravel - áno, tlmočím to správne. Kňažko sa, ako vždy, choval úplne nekompetentne, názor Budaja jednoznačne podporil, jednoznačne bol za zviditeľnenie."

Havel: V Slovákoch sa nevyznám

Nepochopenie slovenského myslenia najvyššími českými politikmi vrátane prezidenta (jeho postoj charakterizuje veta, ktorú povedal Rudolfovi Schusterovi: "Víte, pane Schustere, já už se ve vás Slovácích vůbec nevyznám.") a na druhej strane túžba slovenských občanov zmeniť doterajšie fungovanie spoločného štátu charakterizovali situáciu krátko pred prvými slobodnými voľbami do všetkých troch parlamentov.

Volebné programy neskorších víťazov - OF v Českej republike a VPN na Slovensku - sa v otázke štátoprávneho usporiadania líšili. VPN sľúbila voličom, že "smeruje k plnému sebaurčeniu slovenského národa" a vo federácii chce žiť s rovnako "suverénnym českým štátnym útvarom". Presadzovala zásadu, že základná je suverenita oboch národných republík a suverenita federácie je iba odvodená. V programe sa zároveň píše: "Nemáme ilúzie o tom, že vždy nájdeme plné pochopenie na českej strane." OF, naopak, kládlo vo volebnom programe dôraz na celkovú transformáciu a otázky štátoprávneho usporiadania ustúpili do pozadia. Avšak ani OF sa nevyhýbalo možnosti prenesenia väčších právomocí na republikové orgány a za základný predpoklad nášho vstupu medzi vyspelé krajiny považovalo spoluprácu "oboch národných republík".

Hlavnou úlohou všetkých novozvolených orgánov bolo okrem realizácie ekonomickej transformácie rokovať o novej podobe štátoprávneho usporiadania. Prvým stretnutím, ktoré malo začať sériu rokovaní, sa stala schôdzka Petra Pitharta s Vladimírom Mečiarom 9. júla 1990 v Luhačoviciach. Premiéri vydali veľmi optimistické vyhlásenia, Mečiar po luhačovickej schôdzke dokonca vyhlásil: "Naše zámery sú takmer totožné." O mesiac neskôr, 8. a 9. augusta 1990, sa v Trenčianskych Tepliciach zišli zástupcovi vlád ČSFR, ČR a SR.

Tragédia Petra Pitharta

Zo slovenskej strany išlo o samostatnú akciu premiéra Mečiara. Zdôrazňovalo sa, že iba silné republiky vytvoria silnú federáciu. Od tohto dňa sa teda Česko-Slovensko dostalo do pozadia, zatiaľ čo ČR a SR získavali na dôležitosti. Ukázalo sa jasne i to, že český ministerský predseda Pithart nie je schopný prejaviť rovnakú razanciu a obhajovať záujmy svojej časti federácie tak, ako to robil Mečiar. Ako najvyšší český vládny predstaviteľ v kľúčových rokoch 1990 - 1992 v otázkach štátoprávneho usporiadania nezvládol svoju funkciu, k čomu sa pred svojím zvolením za predsedu Senátu Parlamentu ČR v roku 1998 dokonca sám priznal: "Nikdy bych už nechtěl být v exekutivě. (...) Kdybych se mohl v roce 1996 vrátit do čela vlády, neudělal bych to v žádném případě."

Totálnou politickou chybou sa ukázal jeho známy prejav z 9. novembra 1991. Nielenže sa v ňom dopustil pozoruhodných výrokov (napríklad keď oznámil, že Andreja Hlinku považoval vždy za človeka rýdzeho charakteru, čiže napriek tomu, že Hlinka s Konrádom Henleinom plánovali násilné rozbitie ČSR), ale pre označenie budúceho štátoprávneho usporiadania ČSFR použil pojem dvojdomček, ktorý mal byť voľnejší ako federácia. Podľa Pitharta však nemalo ísť o konfederáciu: "Ne, ne, ne, dvojdomek pro mě není konfederace. (...) Co to mělo být? (...) A toto byl skutečně už poslední - já připouštím, že to není standardní - vlastně rétorický pokus, jestli se chytneme na tomto pojmu, který může vyvolávat různé asociace, ale ty asociace znamenají, že nejsme od sebe. Ne, ten pojem vzbuzoval a vzbuzuje nejprotichůdnější pocity a vzpomínky a mám ho přišitej jednou provždy. Já jsem byl zoufalej z toho, jak ty pojmy jsou nejasné."

Sám Pithart sa domnieva, že česko-slovenským vzťahom rozumie viac než ostatní politici, a preto bol vo svojej funkcii neúspešný. Ak zhrnieme jeho vyše dvojročné pôsobenie v oblasti štátoprávneho usporiadania Česko-Slovenska, neostáva ako súhlasiť s už publikovanými odbornými názormi. Brniansky politológ Jaroslav Bohanes o Pithartovej vláde na konferencii o česko-slovenských vzťahoch v roku 1994 povedal: "Role české strany byla od začátku až do konce tohoto období pasivní. Čeští představitelé nedokázali převzít iniciativu, nenašli vhodnou odpověď, nedokázali čelit slovenským požadavkům, ani je uspokojit v rámci společného státu."

Po hradoch a zámkoch

Český premiér Pithart, slovenskí predsedovia vlád Mečiar a Čarnogurský, predsedovia národných rád i ďalší politici sa počas rokov 1990 až 1992 často stretávali. Výsledok však nebol žiaden. Toto "putovanie po hradoch a zámkoch" nemalo žiaden efekt, hoci niektoré rokovania boli pomerne významné. Hádam najviac pozornosti si získali Milovy, kde bola dokončená tzv. Milovská štátna zmluva. Na jej texte sa dohodli predsedníctva národných rád po dlhých konzultáciách.

Česká strana najprv pojem "štátna zmluva" odmietala. Z tohto dôvodu napríklad Ján Čarnogurský zaslal po rokovaniach na Vikárke (4. marca 1991) Klausovi ako predsedovi OF list s vysvetlením, prečo trvá na označení štátna zmluva. Nakoniec došlo k zhode, zmluva sa začínala preambulou so slovami: "My, ľud Českej a my, ľud Slovenskej republiky, reprezentovaní svojimi zástupcami v Českej národnej rade a Slovenskej národnej rade, vychádzajúc z práva národov na sebaurčenie..., uznávajúc zvrchovanosť Českej republiky a Slovenskej republiky, (...) sme sa dohodli na týchto zásadách štátoprávneho usporiadania spoločného štátu."

Uvedená zmluva bola kompromisom a čiastočne obsahovala konfederatívne prvky. Predpokladom na to, aby vstúpila do platnosti, bolo schválenie textu zmluvy národnými radami. Dohodu z Milov však odmietlo Predsedníctvo SNR 12. februára 1992, v pomere 10:10. Je zaujímavé, že proti hlasovali nielen zástupcovia opozície (HZDS, SDĽ a SNS), ale i niektorí koaliční poslanci. Týmto sa skončili oficiálne rokovania pred voľbami 1992. Predseda SNR František Mikloško sa 11. marca už šiel iba slávnostne rozlúčiť a uzavrieť rozhovory s Dagmar Burešovou a Českou národnou radou.

Neschopnosť politickej reprezentácie doviesť rokovania o budúcnosti Česko-Slovenska ku konkrétnej dohode a vôbec celkový vývoj v otázkach štátoprávneho usporiadania ČSFR v rokoch 1990 - 1992, rovnako ako vývoj preferencií, ktorý v roku 1992 signalizoval výrazný volebný úspech dvom politickým subjektom (v ČR Občianskej demokratickej strane a v SR Hnutiu za demokratické Slovensko) naznačovali, že najvyšší predstavitelia spomínaných politických strán budú donútení viesť vzájomný dialóg.

Ostré kontrasty v názoroch

ODS ako strana presadzovala, aby "kompetencie federácie boli jednoznačne vymedzené". Vo volebnom programe explicitne žiadala zaradiť ochranu federálnej ústavnosti a základných ľudských práv, obranu štátu, zahraničné a zahranično-obchodné vzťahy, ochranu životného prostredia a vybrané oblasti hospodárenia štátu do kompetencií federácie. HZDS naproti tomu požadovalo "pretvoriť terajší federálny zväzok Slovenskej republiky a Českej republiky na zväzok suverénnych republík s vlastnou medzinárodnoprávnou subjektivitou", teda najvoľnejší spoločný štátny útvar, konfederáciu. To bolo v ostrom kontraste s myšlienkami ODS, ktorá jednoznačne v už citovanom programe uvádzala: "Zo širokej škály možností pri riešení súčasných štátoprávnych problémov ODS vopred vylučuje iba konfederatívne usporiadanie."

V názoroch na budúcnosť spoločného česko-slovenského štátu sa tieto politické formácie natoľko líšili, že významní predstavitelia ODS a HZDS prišli s iniciatívou vzájomne sa informovať. Prvé kontakty sa zrejme uskutočnili na pôde FZ a to s najväčšou pravdepodobnosťou po parlamentných prázdninách v roku 1991. Pri skúmaní týchto rokovaní je však nateraz možné čerpať informácie výlučne z osobných rozhovorov s aktérmi víťazných politických subjektov z volieb 1992. To môže viesť ku skresleniu či nesprávnemu popisovaniu udalostí, najmä preto, že mnohí politici sa odmietajú k tomuto problému vyjadriť alebo nehovoria pravdu.

Prvé rokovanie o štátoprávnom usporiadaní na úrovni Mečiar - Klaus sa konalo asi 11. januára 1992 v pracovni vtedajšieho predsedu FZ A. Dubčeka. Od tohto dátumu sa vedenia oboch budúcich najsilnejších strán pravidelne stretávali. Povedané slovami Augustína Mariána Húsku: "Nedá sa povedať, že by to bol nejaký systém v rokovaniach, boli to rokovania, ktoré tvorili, aby som tak povedal, diskusné predpolie." Náplň predvolebných rozhovorov konkrétnejšie upresnil a spôsob rokovaní priblížil Jiří Kovář: "Do té doby to byl celý komplex určitých dokumentů, které předznamenaly, jaké okruhy otázek se budou řešit ve vzájemných vztazích po volbách. Otázky byly řešeny v určitých skupinách, řekl bych ad hoc skupinách. Ale drtivou většinu těch otázek posuzovalo nejužší grémium v ODS, to znamená předseda a místopředsedové. Projednávalo se to na našich pravidelných sezeních, které jsme mívali vždy v úterý a v pátek a každý jsme se ze svého pohledu vyjadřovali k těmto návrhům. Slovenská strana předložila nějaký okruh otázek, o kterých si myslela, že by o nich mělo být po volbách jednáno, my jsme k tomu zaujali nějaké stanovisko a takhle to probíhalo."

Bez vedomia straníckych orgánov

Nemožno s istotou tvrdiť, kto sa na predvolebných rokovaniach zúčastnil. S najväčšou pravdepodobnosťou sa utvorili na oboch stranách užšie pracovné tímy, zložené z predsedu a podpredsedov ODS a HZDS. V žiadnom prípade sa o stretnutiach českých a slovenských politických predstaviteľov nehovorilo v najvyšších straníckych orgánoch. Ani Výkonná rada ODS, ani Predstavenstvo HZDS neboli s nimi oboznámené. Nevieme ani, kde všade sa politici stretávali, vieme však, že to boli veľmi zaujímavé miesta na Slovensku alebo na Morave tak, aby to nebolo v Prahe (napr. benzínová pumpa v Hustopečiach). Faktom ostáva, že do volieb 1992 bolo rozdelenie štátu pripravené.

Vo voľbách podľa očakávania zvíťazila ODS v ČR a HZDS v druhej z republík federácie. Percentuálny výsledok (okolo 35 percent) oboch subjektov znamenal, že kontakty medzi ODS a HZDS pokročia do ďalšej fázy a dôverné rozhovory budú pokračovať na oficiálnej úrovni. Prvým krokom bolo prezidentovo poverenie predsedu strany, ktorá získala najviac mandátov vo FZ, V. Klausa, aby začal rokovania o vytvorení federálnej vlády. Nominácia jeho osoby znamenala, že V. Havel dal prednosť jednému z oboch predsedov strán, ktorých programy boli v druhej z národných republík neprijateľné. Tento v zabehnutých demokraciách štandardný postup bol v čs. pomeroch už vopred odsúdený na neúspech, čoho si musela byť hlava štátu vedomá. Ponúka sa úvaha, prečo zostavovaním exekutívy nepoverila inú osobu, keď po predchádzajúcich parlamentných voľbách v roku 1990 sa stal predsedom federálnej vlády človek, ktorý nepatril k subjektu s najväčším počtom mandátov vo FZ a ani nestál na čele politickej strany.

Ôsmeho júna 1992 o 17. hodine sa zišli v brnianskej vile Tugendhat na prvom oficiálnom rokovaní najvyšší predstavitelia ODS (Václav Klaus, Josef Zieleniec, Miroslav Macek, Petr Čermák a Jiří Kovář) a HZDS (Vladimír Mečiar, Milan Kňažko, Augustín Marián Húska a Michal Kováč). Rozhovory, ktoré trvali vyše šesť hodín, utvrdili prítomných v tom, že české a slovenské predstavy o fungovaní spoločného štátu sa značne líšia. O štyri dni neskôr sa v hlavnej kancelárii ODS v Prahe uskutočnilo druhé kolo rokovaní. Podľa politologického mesačníka Budování státu sa neobjavili "nové myšlenky, obě strany potvrdily neměnnost svých postojů". Oba politické subjekty sa dohodli na tom, že v záujme fungovania štátu je nevyhnutné zhodnúť sa na utvorení federálnych orgánov.

Zlomové rokovanie v Prahe

13. júna sa v Prahe opätovne zišli delegácie ODS a HZDS. Významnejšie bolo však rokovanie 17. júna, kde pokračovali rozhovory o obsadení najvyšších štátnych funkcií. Úzke stranícke delegácie sa rozšírili o ďalších politikov z vedení oboch subjektov. Jeden z nich, predseda Rady HZDS Rudolf Filkus počas rokovaní upozorňoval na to, že myšlienka samostatného Slovenska nebola vo volebnom programe HZDS. Ďalší z nich, Jan Stráský z ODS, označil toto stretnutie za zlomové: "Bylo zlomové pro mne i pro celou ODS."

Definitívne sa rozhodlo, že predsedovia víťazných politických strán budú na čele republikových vlád. Rozhodlo sa, že federálny kabinet bude mať iba desať členov a vytvorí sa tzv. systém dvojíc, podľa ktorého sa paritne obsadia dvojice ministerstiev. Týmito dvojicami boli predseda vlády - minister zahraničia, vnútro - obrana, financie - hospodárstvo. Zároveň prijali zásadu, že od ďalšieho roku sa skončí finančné prerozdeľovanie a začne sa hospodárenie republík na princípe "každý za svoje".

Povolebný rokovací maratón pokračoval 19. júna v bratislavskom hoteli Bôrik. Trval štrnásť hodín v úmornom letnom počasí. Vynikajúca fyzická kondícia predsedu ODS V. Klausa znamenala, že dokázal ostatným vnútiť svoje myšlienky. Obaja stranícki lídri sa dohodli, že príjmu funkcie predsedov republikových vlád a mandát spoločnej federálnej vlády budú chápať ako časovo obmedzený. Čermák oznámil tento fakt s dodatkom: "Znamená to, že ODS ztratila naději na udržení federace."

Z dlhého rokovania vzišla deväťbodová dohoda, v ktorej ODS a HZDS v bode 3 konštatovali: "rozdiely svojich volebných programov a politických cieľov v oblasti štátoprávneho usporiadania, pretože ODS pokladá za jedinú rozumnú a funkčnú formu spoločného štátu, vhodnú pre dnešnú Českú republiku a Slovenskú republiku, federáciu (s jedinou mezinárodnou subjektivitou) a HZDS za ňu pokladá konfederáciu s medzinárodnou subjektivitou oboch republík. ODS nepovažuje konfederáciu za spoločný štát, ale za zväzok dvoch samostatných štátov. Namiesto konfederácie ODS dáva prednosť dvom úplne samostatným štátom, t. j. ústavnému rozdeleniu súčasného štátu."

Prechodné komplikácie

Rokovania smerovali s úplnou istotou k zániku česko-slovenskej federácie. Objavili sa však drobné nezhody. Dobré vzťahy medzi víťazmi volieb sa neočakávane zhoršili na začiatku augusta, keď slovenská strana požadovala zmeny na viacerých postoch štátnych inštitúcií, napríklad vo Federálnej bezpečnostnej a informačnej službe (FBIS). ODS spoločne s koaličnou KDS preto pristúpila k obštrukcii vo FZ a obvinila HZDS z neplnenia vzájomných dohôd.

Hlavné politické strany spolu prestali komunikovať a kritickú atmosféru upokojila až schôdzka predsedov republikových vlád 12. augusta v Prahe. 21. augusta sa tu po tretí raz stretli predsedovia národných rád Milan Uhde a Ivan Gašparovič. Toho istého dňa dostal V. Klaus od svojho slovenského kolegu list, v ktorom V. Mečiar požadoval odvolanie riaditeľa FBIS Štefana Bačinského a vyčítal českému premiérovi neplnenie dohôd. Potom Mečiar prostredníctvom oznamovacích prostriedkov odvolal schôdzku ODS - HZDS, ktorá sa mala uskutočniť 27. augusta.

Pre verejnosť sa však úplne prekvapujúco ďalšie kolo povolebných rokovaní konalo už 26. augusta od 15. hodiny, znova vo vile Tugendhat. V ranných hodinách na druhý deň predstavili politici výsledky rokovaní - parlament prijme zákon o zániku federácie, potom, 6. októbra, sa mali v Židlochoviciach po prvý raz stretnúť obe národné vlády. Vzhľadom na to, že slovenská strana chcela rokovať iba o politických otázkach, a rovnako o návrhu česko-slovenskej únie, medzivládna schôdzka sa nakoniec nekonala. Namiesto toho sa v hoteli Zlatá hvězda v Jihlave zišli vedenia ODS a HZDS.

Jihlavské rokovania patrili k najdramatickejším a najemotívnejším. Česká delegácia trvala na podpise písomnej dohody, že sa skončia pokusy o presadzovanie spoločného štátu v podobe únie alebo konfederácie. Klaus potreboval získať od slovenského koaličného partnera potvrdenie jasných krokov vedúcich k rozchodu. Slovenské predstavy o únii či konfederácii boli pre českého premiéra neprijateľné a vracali sa k predvolebným neformálnym diskusiám. Klaus na neseriózne a vzájomne už často prekonzultované konfederatívne požiadavky reagoval veľmi ostro. Dramatické stretnutie sa skončilo jednoznačným záverom, že spoločný štát zanikne posledný deň roku 1992.

Kňažko: Takto sme to nechceli

Prijatím zákona o zániku federácie 25. novembra 1992 sa skončili oficiálne rokovania medzi ODS a HZDS, rovnako ako medzi všetkými inštitúciami, v ktorých zaujímali dominantné postavenie politici uvedených subjektov. Kontakty medzi nimi veľmi intenzívne pokračovali ešte v roku 1993. Už 7. januára prišiel na oficiálnu návštevu ČR predseda Národnej rady SR I. Gašparovič. Počas januára sa niekoľkokrát tajne stretli aj premiéri Klaus a Mečiar, aby dohodli termín a spôsob menovej odluky.

Na atmosféru medzivládnych kontaktov po 1. januári 1993 spomína vtedajší vedúci Úradu vlády ČR Jiří Kovář: "Já jsem při jednání mezi vládami na jaře roku 1993, kdy jsme se ještě scházeli a už vše bylo jasné, byly samostatné republiky, tak si pamatuji velmi dobře na větu, kterou mi řekl Milan Kňažko v Bratislavě na jednání vlád. Když jsme seděli spolu, tak mi řekl při obědě: Takto sme to nechceli. Ale už bylo pozdě, byly vyhlášeny suverenity, byl rok 1993."

Niekoľko týždňov po vzniku samostatných republík sa realizovala menová odluka, z českej strany pripravovaná minimálne od roku 1991, ktorá Slovensko takmer doviedla k hlbokej a dramatickej ekonomickej kríze.

Kľúčovými a dominantnými postavami pri všetkých druhoch neformálnych i formálnych rokovaní boli predsedovia ODS a HZDS, ktorí spolu viedli hodiny rozhovorov iba medzi štyrmi očami. Ostatní členovia delegácie hrali zrejme svoje úlohy. Hoci to akiste nebolo dôkladne pripravené, každý člen delegácie mal svoje miesto pri rokovaní. Napríklad A. M. Húska dokázal V. Klausa svojimi prísne vedeckými výkladmi vyprovokovať k hysterickým výstupom, Michal Kováč, naopak, upokojoval situáciu vo chvíľach, keď medzi štyrmi očami rokovali predsedovia.

Okrem politikov sa o dianie v krajine zaujímali aj občania. Už dva dni po voľbách vznikla v Prahe tzv. Česká iniciatíva za urýchlené vyhlásenie referenda o štátoprávnom usporiadaní. Vo svojej činnosti pokračovali aj akcie za spoločný štát, ktoré vznikli pred voľbami 1992. 26. augusta založila skupina pražských federalistov petičný výbor Za spoločnú budúcnosť. Podobne ako ďalšie pročeskoslovenské aktivity, žiadal uskutočnenie referenda a ostro odsúdil dohodu ODS s HZDS.

Všetky uvedené podujatia nezískali také sympatie ako pred júnom 1992. Verejnosť sa tesne pred konaním volieb vyjadrila k budúcemu štátoprávnemu usporiadaniu tak, že za samostatné štáty sa v ČR vyjadrilo 13 percent a v SR 18 percent občanov. Rozdelenie ČSFR malo takisto sociálne dôsledky, predovšetkým na česko-slovenské rodiny. Keď už bolo jasné, že z bývalého spoločného štátu vzniknú dve nezávislé republiky, uskutočnil na území SR Metodicko-výskumný kabinet Slovenského rozhlasu reprezentatívny prieskum verejnej mienky. Respondenti v ňom o. i. označili svoj názor na hlavnú príčinu rozdelenia ČSFR, za ktorú považovali politikov v oboch krajinách.

Rozdelenie bez referenda

Počas dôverných i oficiálnych rokovaní úplne zapadla myšlienka uskutočniť referendum. Podpredseda HZDS Húska vysvetlil jednu z príčin: "Myšlienku referenda odmietli naši českí partneri. Boli ho totiž ochotní akceptovať iba vo forme spoločného súčtového referenda. To by zaručovalo majorizáciu. Takže to bolo postavené tak, že buď súčtové referendum alebo žiadne a my sme akceptovali tento postup." Pretože ľudové hlasovanie o zániku ČSFR sa nekonalo, mnohí politici i odborníci nepovažujú rozdelenie štátu za úplne legitímne.

Veľmi problematickou právnou otázkou sa pri posudzovaní zániku česko-slovenského štátu javí prijatie Deklarácie o zvrchovanosti slovenského národa. Podľa ústavného právnika Václava Pavlíčka nemožno opomenúť, že "deklarace o svrchovanosti je jedním ze způsobů vzniku samostatného státu. Obdobným způsobem započal i rozpad bývalého Sovětského svazu a Jugoslávie. (...) význam této Deklarace je zřejmě jednoznačný. Znamenal negaci (...) shody obou národů a republik žít ve společném federativně uspořádaném státě, v němž své právo na sebeurčení již dříve vyjádřily - a to v roce 1968 i v roce 1991." Takisto slovenská "čistá" ústava bola, podľa jeho názoru, v rozpore s ústavným zákonom o čs. federácii. "Byla přijata v rozporu s článkem 142 ústavního zákona č. 143/ 1968 Sb., neboť zákony SR byly nadřazeny zákonům federálním. Nadřazenost zákonů části federálního státu nad zákony celku státu není ve federaci možná. Přijetím této ústavy Slovenská republika se právně přestala považovat za součást federace. (...) Článek 7 dokonce znemožňoval opětné vytvoření federace tím, že zakazoval v budoucnosti uzavřít takový státní svazek, který by omezoval právo z něho vystoupit."

Federácia zanikla bez referenda, teda nelegitímne. To sa dá úplne ľahko preukázať: ani jedna víťazná politická strana (ODS, HZDS) nemala vo svojom volebnom programe rozdelenie federácie a okrem niektorých politikov SNS a ODA sa za takéto riešenie nikto jednoznačne nepostavil. A keby sme aj prijali tézu, že víťazné politické strany mohli o zániku spoločného štátu rokovať, Mečiar s Klausom mali mandát iba približne od štvrtiny všetkých občanov ČSFR.

Česko-Slovensko je dnes minulosťou. Revíziu rozhodnutia ukončiť jeho existenciu nemožno uskutočniť. Ostáva otázka, či sa niekedy s čudným zánikom stredoeurópskeho štátu vyrovnáme.

Autori: Vladimír Srb (1974) je vedecký pracovník Českej spoločnosti pre politické vedy a riaditeľ spoločnosti Academia Rerum Civilium, Tomáš Veselý (1973) je zástupca riaditeľky odboru európskej integrácie Úradu vlády ČR a predseda rady Politologického klubu

 

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984