Dva prejavy
Pre politikov sú novoročné prejavy príležitosťou na bilancovanie a prezentovanie svojich myšlienok. V našich končinách sme si už zvykli, že prvého januára nijaké intelektuálne iskrenie na obrazovke STV nehrozí. Posolstvá pozostávajú iba z konštatovania dosiahnutých úspechov a neúspechov v danom roku, hlbšia analýza zväčša absentuje. Prejavy prezidenta Rudolfa Schustera nesú jasnú pečať autora. Ak sa aj prezident pri koncipovaní tohto textu obklopí spolupracovníkmi, sú to asi ľudia takpovediac jeho krvnej skupiny, a preto výsledný efekt je rovnaký, teda dosť slabý. Schuster ani tentoraz nevybočil zo zabehaného rámca. Dozvedeli sme sa, že ,,značná časť obyvateľov si uvedomuje historickú jedinečnosť doby, v ktorej žijeme“ i to, že prezident vyzval ,,politické subjekty na vypracovanie dlhodobejšej vízie rozvoja SR“. Kým prvá replika je len ošúchaná fráza a počúvali sme ju často aj pred novembrom ´89 (Apropo: ktorá doba nie je jedinečná...?), druhá replika je už obľúbeným, ale obohraným Schusterovým evergeenom.
Trochu z iného súdka bol prejav predsedu NR SR Pavla Hrušovského pri príležitosti 10. výročia samostatnosti. Šéf parlamentu sa jednak obklopil kvalitnejšími poradcami a najmä sa pokúsil o reflexiu našich dejín v úplne inom kontexte, ako sme boli doteraz zvyknutí. Jeho celkový, takpovediac holistický pohľad je možno bežný u historikov a intelektuálov, no z úst politika zazneli takéto slová po prvý raz. Hrušovský sa pokúsil vyrovnať s celou našou históriou, s jej negatívami i pozitívami a nepoužíval pritom iba tie ,,zásuvky“, ktoré sa nám v danom momente hodia. V jeho prejave zarezonovali slová o ,,nesúcitnom egoizme“, ktoré sme doteraz najmä z úst pravicových politikov takisto nepočuli. Polemizovať sa určite dá s názorom, či to bola slovenská elita, ktorá sa v roku 1939 rozhodla vyhlásiť slovenský štát, alebo či to nebolo skôr hitlerovské Nemecko, ktoré dalo ultimátum svojmu vazalovi. Diskutabilné je i vnímanie rozpoltenosti slovenskej spoločnosti. Rozpoltenosť je v každej spoločnosti stále prítomná a nie je len mínusom. Veď z vnútorných konfliktov vychádzajú mnohé podnety napomáhajúce ďalší rozvoj spoločnosti. Najlepším príkladom sú Holanďania, ktorí neboli rozpoltení, ale priam rozštvrtení na štyri vzájomne znepriatelené skupiny (katolíci, protestanti, liberáli a socialisti). No časom si každá našla v spoločnosti svoje miesto a dnes je to azda jedna z najtolerantnejších krajín na svete.
Hrušovského prejav v slovenskom kontexte isto nezapadne do zabudnutia. Zostáva iba dúfať, že nasadil určitú latku, ktorú už nik nepodlezie a podobné plnohodnotné posolstvá budeme mať možnosť počuť najneskôr už o dva roky.
