Dôvera a paranoja
Na sobotnej tlačovej konferencii ANO zaznelo mnoho obvinení. V stabilizovaných demokraciách by podozrenie z odpočúvania a zneužívania kriminálnej polície voči koaličnému partnerovi bolo dostatočným dôvodom na rozpustenie vlády a vypísanie predčasných volieb. Je však situácia naozaj až taká vážna aj v tejto „kauze“?
Nezainteresovanému pozorovateľovi zvonka by sa na prvý pohľad mohlo zdať, že áno. Slová Pavla Ruska zneli dostatočne dramaticky, aby naplašili aj tých najnecitlivejších: „Dostali sme sa do situácie, keď sme získali vážne pochybnosti o korektnosti postupu ako predsedu vlády, tak aj ministra vnútra (...) Začíname sa báť konania našich koaličných partnerov a krokov, ktoré môžu nasledovať.“ V prípade, že Ruskove tvrdenia sa zakladajú na pravdivých faktoch, tak na koaličnej rade bude v utorok večer vskutku veselo. Mikuláš Dzurinda i Vladimír Palko budú musieť svojim kolegom vysvetliť, prečo sa takto správali voči vlastnému koaličnému partnerovi. Podpredseda parlamentu potom odíde zo Žabotovej ako morálny i faktický víťaz.
Verzií tohto príbehu však môže byť viacero. Za vysvetlením treba ísť možno hlbšie do minulosti. Dodnes nie sú vyjasnené vzťahy Pavla Ruska s podsvetím. Mediálnym cirkusom okolo TV Markíza v septembri 1998 počnúc a výpoveďou pred súdom v súvislosti s kauzou Mikuláš Černák končiac. V živej pamäti majú viacerí reportáž TV Markíza z osláv Mikuláša Černáka s veľkolepým ohňostrojom. Druhýkrát bol zasa horehronský boss podsvetia prezentovaný ako najväčší ľudomil na svete pri krste svojich tigríčat. Náhoda alebo cieľavedomý zámer? Ledva Černák vyšiel z basy, určite sa iba čírou náhodou ocitol na obrazovke TV Markíza. A čuduj sa svete, kriminálnik hovoril ako z knihy: plynulo, rozvážne a najmä zmierlivo. Nejedna matka Pôstková uronila slzu nad tým, ako sa v tom kriminále polepšil. Že by sa počas svojho pobytu v Ilave trénoval v rétorike? Asi ťažko.
Podľa určitých informácií dostal možnosť dopredu si vybrať otázky a pripraviť spolu so svojimi právnikmi kulantné odpovede. Príležitosť, akú nedostávajú ani prezidenti a ministri. Pripočítajme k tomu ešte dostatočne medializované odovzdanie vianočného daru pre deti z detských domovov a prerod zo zloducha na dobráka je dokonalý. Komu však primárne záležalo na takejto kvalitnej PR pre bývalého šéfa podsvetia?
A tak by Pavol Rusko mal v prvom rade vysvetľovať, až potom obviňovať. Pokiaľ zo seba nestrasie tieň pochybností, bude jeho minulosť predmetom množstva dohadov a špekulácií.
Obava z minulosti, ktorá by ho mohla raz dobehnúť, bola určite silným impulzom preto, aby sám urobil krok vpred. V duchu príslovia, že najlepšia obrana je útok, zavelil do útoku! A preto nie je dôvod robiť si ilúzie o nejakých morálnych pohnútkach tohto rýchlokvaseného liberála. Mikuláš Dzurinda, ktorý sa pred pol rokom o Ruskovi vyjadril ako o ,,zákernom, rafinovanom manipulátorovi“, trafil klinec po hlavičke. To, čo platilo v čase vrcholiacej predvolebnej kampane, platí aj dnes. Ľudia menia iba funkcie, charakter a metódy zostávajú. Rusko si zvykol na svoju obrovskú moc aj na to, že môže s politikmi manipulovať podľa vlastnej ľubovôle. ,,Urobil“ SOP-ku, potom Dzurindu premiérom a napokon Schustera prezidentom. Zvykol si, že môže robiť, čo chce, a všetci mu to tolerujú. V tom bola zvrátenosť politickej garnitúry reprezentujúcej ,,zmenu“. Teraz sa však prostriedky, ktoré Rusko využíval v ich prospech, obrátili proti nim samotným. Vysporiadať sa s nepriateľom vo vlastných radoch je oveľa zložitejšie, ako bojovať s opozíciou. Tá zväčša býva ľahko vypočítateľná.
Na celom prípade najviac prekvapuje to, že za najväčšiu prioritu považuje Rusko kauzu Hubert a nie samotné odpočúvanie. Je všeobecne známe, aký eminentný záujem má premiér Dzurinda na tom, aby Černák nebehal voľne po slobode. Čo všetko je preto ochotný urobiť, dokázal už aj trápno-smiešnou historkou z lyžiarskeho svahu a podaním trestného oznámenia za výtržnictvo. Jednoducho Černáka chce za každú cenu vidieť sedieť za mrežami, takže s vysvetľovaním svojich pohnútok na zalarmovanie kriminálnej polície nebude mať veľký problém.
Oveľa dôležitejšie bude predloženie dôkazov o pôvode nahrávky. Nielen pre obnovenie dôvery vo vládnej koalícii, ale aj pre obnovenie dôvery všetkých občanov v to, že Slovenská republika je právny štát a nie banánová republika, v ktorej je odpočúvanie telefónov bežnou praxou. Dnes je totiž schopný odpočúvať telefonáty široký okruh ľudí od rádioamatérov cez zahraničné rozviedky až po mafiánov. Na potvrdenie alebo vyvrátenie Ruskove tvrdenia nestačí podozrenie, ale jasné fakty, že za odpočúvaním stojí ministerstvo vnútra. Logickým krokom by v tomto prípade malo byť podanie trestného oznámenia na neznámeho páchateľa. Z nepochopiteľných dôvodov však Pavol Rusko takýto krok nepodnikol. Naopak, urobil ho minister vnútra Vladimír Palko, teda človek, voči ktorému smerovala Ruskova kritika. Túto snahu o vyjasnenie situácie Ľubomír Lintner označil za farizejstvo. Nuž neviem, kto je tu farizej. Palko, podobne ako asi väčšina racionálne uvažujúcich ľudí, sa domnieva, že trestné stíhanie je najlepší spôsob, ako veci vysvetliť.
Prečo si to nemyslí Pavol Rusko? Možno aj preto, že jeho skutočným zámerom nie je úsilie vyšetriť ,,údajnú“ kauzu, ale presadiť svojich ľudí do štruktúr SIS. Koniec koncov týmto zámerom sa nikdy netajil.(Ľubomír Lintner ,,naznačil“, že stratenú dôveru by mohli obnoviť funkcie pre zástupcov ANO. Tak a je to tu expresis verbis! Ale aspoň vieme, ako sa obnovuje stratená dôvera podľa predstáv ANO.)
Evidentná bola i Ruskova snaha dosadiť ,,svojho“ človeka do STV, čím by získal ešte väčší vplyv v mediálnom priestore. Tu mu však vypálilo rybník KDH, keď na post riaditeľa STV presadilo Richarda Rybníčka, ktorý vyšiel z radov kresťanských demokratov a stále je im veľmi blízky. Ruskovo doteraz ničím nepodložené vyvolávanie rozporov v koalícii (mávanie kazetou na tlačovke sa nedá považovať za dôkaz) je iba pokusom o reparát s cieľom ovládnuť iný rezort. Celá ,,údajná“ aféra preto pôsobí skôr ako nepodarená fraška. Rovnako nepresvedčivé je aj neustále búšenie sa do pŕs s odkazom, že ANO nejde o kreslá, kšefty, podiely na privatizácii, a ani ,,podiely na takých či onakých zákazkách“. Takisto aj silácke reči o vystúpení z koalície sú len mlátením prázdnej slamy. Rusko asi nepostrehol, že už nesedí v Záhorskej Bystrici, ale na Vodnom vrchu. Aj keď pomaly prešlo sto dní vlády, ničomu sa nenaučil a nič nezabudol.
