Pôvodný sociálny štát je prežitkom
Peter Magvaši
Narodil sa 29. júla 1945 v Považskej Bystrici. Po absolvovaní Hutníckej fakulty Vysokej školy technickej v Košiciach v roku 1967 začal pracovať v Považských strojárňach ako výskumný pracovník, neskôr vedúci technickej prípravy výroby, riaditeľ závodu a technický námestník riaditeľa podniku. V roku 1978 obhájil vedeckú ašpirantúru v odbore fyzikálnej metalurgie a medzných stavov materiálov a získal titul kandidáta vied. V roku 1986 bol vymenovaný za podnikového riaditeľa ZVL Kolárovo a v roku 1989 za riaditeľa Výskumného ústavu, a neskôr finančného riaditeľa ZŤS Martin. V roku 1994 vykonával funkciu riaditeľa pre stratégiu CHlRANA-PREMA, a.s. Stará Turá. V rokoch 1993 - 1994 bol členom Prezídia Fondu národného majetku.V júni 1993 sa stal generálnym riaditeľom novovzniknutej verejnoprávnej inštitúcie - Národnej poisťovne. V marci 1994 bol vymenovaný za ministra hospodárstva SR. V septembri 1994 a opätovne o štyri roky neskôr bol zvolený za poslanca Národnej rady SR. V októbri 1998 bol vymenovaný na post ministra práce, sociálnych vecí a rodiny SR. Vo februári minulého roka rozhodla Vedecká rada Hutníckej fakulty Technickej univerzity v Košiciach, že mu udelí akademický titul hosťujúceho docenta. Je ženatý a má syna. Je členom SDĽ a v rokoch 1995 až 1996 bol členom výkonného výboru SDĽ a podpredsedom SDĽ pre vnútrostranícky život. V súčasnosti je členom Republikového výboru SDĽ. V rámci svojej pravidelnej publikačnej činnosti v odbore hutníckej metalurgie vydal napr. v roku 1988 vo vydavateľstve Alfa knihu Valivé ložiská. Publikačnú činnosť zameriava na aktuálne otázky hospodárskej, priemyselnej a sociálnej politiky, ako aj na otázky zamestnanosti.
Mám pocit, že pri prispôsobovaní systému sociálneho zabezpečenia sa improvizuje aj vo vyspelých európskych krajinách, že sociálna politika je stále v štádiu hľadania. Napríklad v Európskej únii sa v podstate nedarí riešiť vysokú nezamestnanosť. Aký je váš názor?
Problematika sociálnej politiky je veľmi široká a zložitá otázka. Jej riešením mal byť aj model sociálneho štátu, ktorý v minulosti najlepšie vypracovali v západnej Európe. Dnes sa ukazuje, že pôvodný model už vyčerpal svoje vývojové možnosti a vyžaduje si určité prehodnotenie. Zdá sa, akoby niektoré sociálne opatrenia vyvolávali opačný efekt, napríklad v oblasti riešenia nezamestnanosti podporovali skôr nezáujem o hľadanie práce. Lenže problém vysokej nezamestnanosti v západnej Európe súvisí skôr s inými procesmi, ako iba s paternalisticky chápaným sociálnym štátom, ako tvrdia niektorí neoliberáli, dávajúc za príklad model sociálnej politiky v USA. Asi málokto však vie, že v USA nemá 46 miliónov ľudí vôbec žiadnu formu zdravotného zabezpečenia. Môže sa stať, že človeka, ktorý odpadol niekde na ulici, nemusí nikto ošetriť, čo by sa vo vyspelých európskych krajinách nemohlo stať. Táto situácia je tu vyriešená už minimálne 70 rokov.
Vráťme sa však k nezamestnanosti na Západe.
Problémy okolo podoby sociálneho štátu súvisia aj s tým, že ak si západná Európa chcela zachovať svoju konkurencieschopnosť, musela prijať opatrenia na zvýšenie produktivity práce. Lenže zavádzanie moderných technológií malo za následok pokles zamestnanosti. Ešte prednedávnom boli priemyselné služby oblasťou, kde sa vytvárali nové pracovné príležitosti. Prudký nárast produktivity práce v priemysle sa dosiahol zavedením hoci nových informačných technológií, čo ale znamenalo pokles zamestnanosti aj v okruhu priemyselných služieb. Na tieto zmeny akoby západná Európa nebola pripravená a nechce ísť tou cestou, ktorá, povedzme v USA viedla k vytváraniu nových pracovných miest. Nové miesta sa tam vytvárajú v oblasti verejných služieb, kým v 60. rokoch boli výrazne obmedzované. Sociálnu politiku nemožno chápať ako riešenie momentálnych problémov, ale treba ju vytvárať na základe analýzy komplexu zmien v spoločnosti, ktoré súvisia s tým, že sa završuje premena industriálnej spoločnosti na informačnú. Istý západoeurópsky odborník mi povedal, že táto transformácia možno spôsobila, že dôraz na právo na prácu ako na základné ľudské právo by mal byť vystriedaný dôrazom práva na vzdelanie - na celoživotné vzdelanie. Išlo by o celoživotný proces reprofesionalizácie a rekvalifikácie, kde by mala byť zachovaná rovnosť šancí pre každého. Na základe skúseností s riešením problému nezamestnanosti mladých ľudí v Holandsku a Veľkej Británii sa ukazuje, že je treba zmeniť doterajšiu sústavu škôl. Mala by vzniknúť kontinuálna sústava celoživotného vzdelávania od škôl pre malé deti až pre ľudí dôchodkového veku.
Ideológovia "tretej cesty" považujú sociálny štát za prežitok obdobia industriálnej spoločnosti. Je naozaj historickým reliktom?
Už som predsa hovoril o kvalitatívnej zmene charakteru práce. Mať prácu znamenalo doteraz pre človeka jednu z hlavných sociálnych istôt. Zmena štýlu a charakteru ľudskej práce spôsobuje narúšanie pôvodného chápania sociálnych istôt. S ideológmi "tretej cesty" súhlasím v tom, že ten model sociálneho štátu, ktorý sa začal budovať po druhej svetovej vojne a dosiahol rozhodujúci rozmach v 70. rokoch sa v niektorých ohľadoch naozaj prežil. V súčasnosti pokračuje proces globalizácie, no akoby sa zabudlo na čosi, čo by som nazval "sociálny kapitál". V minulosti bol pre ekonomický úspech rozhodujúci finančný kapitál, ten už dnes nie je takým veľkým problémom. Veľkou integráciou finančného kapitálu, využitím toho, čo prinášajú súčasné prostriedky (veľké sumy je možné takmer okamžite preniesť z Tokia napríklad do Los Angeles), dokáže finančný kapitál pracovať v reálnom čase. Preto je v súčasnosti taký dôležitý "sociálny kapitál" - vzťahy medzi ľuďmi kumulované a organizované tak, aby priniesli želaný efekt. Ak pri globalizácii dôjde k podceneniu sociálnych vzťahov, môže to mať nepredstaviteľné následky. V Ženeve na stretnutí niektorých predstaviteľov Medzinárodnej organizácie práce (Slovensko je na tri roky titulárnym členom Správnej rady MOP) jej generálny riaditeľ zdôraznil, že globalizácia nemôže slúžiť iba záujmom 500 miliónov obyvateľov tejto planéty. Ak bude slúžiť iba tomuto počtu, zvyšných päť miliárd jedného dňa globalizácia zmetie a dôjde tak k jednej z najväčších katastrof v dejinách ľudstva. A máme tu novú dimenziu sociálnych vzťahov. Ak hlásatelia "tretej cesty" hovoria o zániku sociálneho štátu, ide teda o zánik tej jeho formy, ktorá bola úzko spojená s národným štátom.
Chcel by som (pokiaľ ešte hovoríme o globálnych problémoch) pripomenúť krízu rodiny ako základnej jednotky sociálneho usporiadania, ktorá sa prejavuje práve vo vyspelých krajinách Európy. Má to aj demografické dopady, rodí sa menej detí a spoločnosť ako celok starne.
Otázka starnutia spoločnosti má dva aspekty. Po prvé, je spôsobené výrazným predĺžením ľudského života. Pravda, na druhej strane klesá pôrodnosť, lenže predlžovanie ľudského života je základným sprievodným javom vývoja civilizácie. Ak by ste videli analýzy demografického vývoja v juhovýchodnej Ázii, Afrike a Latinskej Amerike (v 60. rokoch tu došlo k dovtedy nebývalej populačnej explózii) a porovnáte ich s analýzami demografického vývoja v západnej Európe, zistíte, že krivky znázorňujúce tieto procesy majú všade rovnaký priebeh, iba v niektorých oblastiach je vidno časový posun. Civilizačným trendom je teda pokles pôrodnosti a predlžovanie ľudského veku.
Väčšina obyvateľov má pocit, že už sa prekročila hranica, keď ešte bolo možné uťahovanie opaskov. Uvedomuje si to vaše ministerstvo? Dokedy bude trvať táto neúnosná situácia?
Súvisí to s dvoma faktormi. Po prvé, s celkovou nízkou úrovňou príjmov v slovenskej ekonomike, čo je spôsobené predovšetkým jej mimoriadne nízkou výkonnosťou. Nemôžem však súhlasiť s názorom, ktorý sa u nás často hlása, že máme "prebujnelý štát". Dovolím si namietnuť, že v oblasti, za ktorú nesiem zodpovednosť, teda v sociálnej oblasti vôbec nemáme "prebujnelý štát". Stačí porovnať situáciu u nás a vo vyspelých európskych krajinách. U väčšiny obyvateľstva príjmy výrazne poklesli. Už v minulosti sa musela (v porovnaní s vyspelými krajinami) vynakladať nepomerne vysoká časť príjmov na základné životné potreby, najmä na potraviny. Oproti predchádzajúcemu obdobiu sa táto situácia ešte zhoršila. Ceny potravín sa podstatne zvýšili, a preto reči tých, čo hovoria o ďalšom uťahovaní opaskov hovoria o tom, že nepoznajú reálnu situáciu 30-35% slovenských domácností. Tam už vo výdavkovej časti niet kde sporiť, pretože ide o najzákladnejšie životné potreby. Situácia je už taká zlá, že podľa údajov, ktoré máme k dispozícii, v niektorých regiónoch dokonca výrazne poklesla spotreba chleba. To je jasným znakom, že obyvateľstvo vstupuje - najmä tam, kde je vysoká miera nezamestnanosti - do veľmi ťažkého obdobia. Obmedzujú sa totiž výdavky na túto najzákladnejšiu potravinu.
A za tejto doslova alarmujúcej situácie sa udelili mimoriadne odmeny ministrom... - Na túto otázku sa dá nazerať z viacerých hľadísk. Isté však je, že sa prijalo rozhodnutie, že v roku 1999 sa ústavným činiteľom Slovenskej republiky (všetkým, vrátane poslancov a sudcov) nebudú zvyšovať platy, a teda premiér nemal dávať odmeny členom vlády. n Leží zodpovednosť za toto rozhodnutie na premiérovi?
Áno. Poviem vám úprimne, keď som odchádzal na dovolenku, moja účtovníčka mi oznámila, že volali z Úradu vlády, že mi treba vyplatiť 60 tisíc Sk odmeny. Moja manželka v televízii počula, že priemerná odmena bola 160 tisíc Sk a žartom sa ma spýtala, kde som schoval oných stotisíc. Písomné oznámenie o odmene som videl až po návrate z dovolenky. Ja osobne, ak svojím pracovníkom dávam odmenu, tak si ich zavolám a poviem im, prečo som im ju dal. Ja som dostal odmenu takpovediac anonymne. Bol som aj v Moravčíkovej vláde, tam bol postup pri udeľovaní odmien iný, zodpovedal základným princípom personálnej práce.
Moja ďalšia otázka bude smerovať na inú vec, ktorej význam si mladí ľudia možno dostatočne neuvedomujú - je to reforma dôchodkového zabezpečenia. Keď sme hovorili o biede na Slovensku, najhoršie sú na tom dôchodcovia.
Sociálnu situáciu rôznych skupín musíme dôkladne sledovať. V roku 1996 sa uskutočnil veľmi kvalifikovaný hĺbkový sociologický prieskum, kde sa sledovala príjmová situácia rodín. Zatiaľ nám stačí upresňovať výsledky menšími výskumami. Vieme preto pomerne presne vypočítať rodinné účty jednotlivých typov domácností. Medzi najohrozenejšie skupiny obyvateľstva patria osamelí dôchodcovia, osamelé matky s deťmi, a napokon mladé rodiny s deťmi. Manželia - dôchodcovia, najmä ak ide o tzv. nových dôchodcov, ktorí išli do dôchodku po roku 1990, nie sú najohrozenejšou skupinou. Samozrejme nepopieram, že ide o skupinu obyvateľstva s nízkymi príjmami, ale nie sú tou zložkou na hranici životného minima, ktorej existenčné podmienky sú doslova dramatické. Dvaja tzv. noví dôchodcovia majú príjem okolo 10-11 tisíc Sk. Pri určitej skromnosti, ktorá sa stáva prirodzenou vlastnosťou staršieho človeka, sa dá ako-tak vyžiť. Nechcem však tvrdiť, že by sa skromnosť mala dôchodcom vnucovať. Inde nemusia žiť tak skromne, lenže v iných krajinách je odlišný systém dôchodkového poistenia. Tam nie je iba solidárny ako u nás, kde na dôchodky platia starým mladí, ako v rozprávke o troch grošoch, ale kde si na podstatnú časť dôchodku tí starší našetrili. Máme však iný vážny problém: dôchodcovia spred roku 1990 majú nielen podstatne nižší dôchodok, ale pretože sú oveľa starší, nemajú ani možnosť si privyrobiť.
Pokiaľ sa dobre pamätám, ešte pred voľbami ste upozorňovali na kontroverznosť požiadavky uzákoniť právo na prvé zamestnanie. Aj teraz ste boli medzi prvými, čo spochybnili inštitút práva na prvé zamestnanie. Ako sa pozeráte na tento problém nielen ako rezortný minister, ale aj ako ľavicový politik? Je takéto právo reálne?
Prijať niečo také ako účinnú zákonnú normu sa naozaj nedá. Vyvolalo by to problémy rôzneho typu. Na druhej strane, je v záujme spoločnosti, aby absolvent školy začal pracovať čo najskôr. Musíme vytvoriť také nepriame nástroje, ktoré napomôžu, aby ten, kto chce byť zamestnaný, si mohol zamestnanie nájsť. Musím pripomenúť, že právo na prvé zamestnanie v priamej podobe nebolo uzákonené ani za bývalého režimu, v ústave iba existovalo právo na prácu. Keď som končil štúdium, bol som v prvom absolventskom ročníku, ktorý nemusel nastupovať do zamestnania na základe umiesteniek. Moji starší kolegovia museli ísť do prvého zamestnania výlučne na základe umiesteniek a viem, ako to fungovalo a aké s tým boli neuveriteľné problémy. Problém sa nevyriešil administratívnou cestou, naopak, schodnejším sa ukázal byť systém podnikových štipendií. Podnik mal osoh aj z toho, že si mohol začať pripravovať konkrétnu osobu a prostriedky na štipendium sa mu rátali do nákladov. Ja sám som posledné dva roky poberal podnikové štipendium. Bolo to určite správnejšie, než príkaz podniku, že musí istého absolventa prijať do zamestnania. Zákon o zamestnanosti má ustanovenia, ktoré dávajú zamestnávateľom určité výhody, ak príjmu do zamestnania absolventov stredných a vysokých škôl. Sú pomerne veľké, ale nevyužívajú sa. Pravda, komplikácia je v tom, že ich museli prijímať na dobu neurčitú, teraz to bude doba určitá.
Je tu však výbušnejší problém - situácia Rómov. Jej akútnosť ukázali povodne na východnom Slovensku. Na začiatku sme hovorili o treťom svete, no enklávy tohto sveta máme aj u nás. Obávam sa, že ide o podobnú situáciu, aká bola pred búrkami v černošských getách v USA v 60. rokoch. Nezamestnanosť Rómov je katastrofálne vysoká.
Problém rómskej menšiny je problémom, o ktorom sme posledných desať rokov viac hovorili, než sme ho riešili. Treba oddeliť problematiku Rómov žijúcich v osadách od problematiky Rómov, ktorí sú už viac-menej integrovaní a žijú v mestách. Pravda, aj s integrovanými Rómami môžu byť isté problémy, ale sú v porovnaní s problémami Rómov v osadách mnohonásobne nižšie, ba existujú skupiny obyvateľstva, s ktorými sú väčšie problémy než s integrovanými Rómami. V integrovaných rómskych rodinách je podľa sociologického výskumu priemerný počet detí okolo štyroch, ale priemerný počet detí na rodinu v rómskych osadách je 7,9. Už tento údaj hovorí, že ak Rómovia žijú v izolovaných rómskych osadách, vytvára to jadro problému. V istej chvíli to niektorým Rómom môže aj vyhovovať, pretože zdanlivo žijú podľa vlastných pravidiel, no v konečnom dôsledku to problém zväčšuje. Kým pred rokom 1990 sa nenašlo rómske dieťa, ktoré by bolo negramotné, dnes ich je značný počet. Zrušili sme predškolské zariadenia, ktoré mali deti naučiť inému spôsobu života než videli v osadách, kde získavali základné hygienické návyky. Spomenuli ste problém nezamestnanosti Rómov. Pred rokom 1989 nepracovalo okolo 20% Rómov v produktívnom veku, no okolo 18% z nich boli invalidi a iba 2% boli nezamestnaní. Dne je nezamestnaných 92 % Rómov a iba 8 % má prácu. Pritom treba povedať, že v osadách je nezamestnanosť prakticky stopercentná. Tí, ktorí cestovali do Fínska, neboli Rómovia z osád. Rómovia z osád rovnako nie sú ani tí, čo robia podvody. Osadnícki Rómovia sa dopúšťajú tých najprimitívnejších lúpeží, hromadných a verejných krádeží. Rómsky problém treba riešiť špecificky, je potrebné začať s problémom osád, zvyšovať vzdelanosť Rómov, umožniť mladej generácii tohto etnika nájsť cestu k integrácii do spoločnosti. Zároveň bude treba povzbudiť integrovaných Rómov, aby pomohli začleniť sa Rómom z osád.
Chcem sa vás spýtať nie ako ministra, ale ako predstaviteľa SDĽ: nemala táto strana promptne zareagovať na onen škandalózny výskum verejnej mienky týkajúci sa segregácie Rómov?
Bolo dovolenkové obdobie. Vedúca tlačového odboru ma upozorňuje, že analogický český prieskum bol lepšie zorganizovaný, mal lepšie sformulované otázky a ukázal, že po roku 1989 sa vzťah českej spoločnosti k Rómom zlepšil, že odpor voči Rómom bol pred rokom 1989 väčší.
Vráťme sa však k otázke reformy dôchodkov. Riešenie ste v odpovedi, podľa môjho názoru, iba naznačili. Zmení sa princíp financovania, no bude tu prechodné obdobie, kde môžu byť dôchodcovia týmto prechodom postihnutí. Než začne fungovať, bude to trvať hoci 12 rokov...
Pán redaktor, nie je to tak. Máme matematické modely riešenia s perspektívou 60 rokov. O demografických trendoch som už hovoril. Ten, kto bude o 60 rokov dôchodcom, dnes už žije. Problém treba rozdeliť do niekoľkých kategórií. Preto sme aj iniciovali celospoločenskú diskusiu o tomto probléme. Prednedávnom sa každý bál o tom hovoriť. Mňa sa dokonca spýtali na orgáne vlastnej strany, či práve ľavicový minister má otvárať túto otázku. Dotyčný nepochopil, že práve ľavicový minister na to musí mať odvahu, že ak rozmýšľa ľavicovo správne, nemôže si dovoliť byť populistický. Nemôže si dovoliť tutlať krízu, ktorá existuje. V roku 1995 bola schválená koncepcia transformácie sociálnej sféry, predchádzajúca vláda sa zaviazala, že v roku 1997 prijme zákon, ktorý bude riešiť problém. Pretože sa vo vnútri vládnej koalície nedokázali dohodnúť, nechali otázku otvorenú. Dnes sa v reforme oneskorujeme minimálne o štyri roky. Musím ešte zdôrazniť čosi iné a dôležité. Problém dôchodkového zabezpečenia nenastal preto, že tu dnes máme iné spoločenské zriadenie, ale je výsledkom demografického vývoja. Vývin okolo roku 2000, čo sa týka počtu platiteľov i poberateľov dôchodkov, je výsledkom populačného vývoja, ktorý sa začal už niekedy pred 50 rokmi. Ak by tu ostal bývalý režim, mal by dnes tie isté problémy a musel by tiež hľadať nové spôsoby financovania dôchodkov.
Nasleduje krutejšia otázka. Hovorí sa, že ten, kto vás pripravil o možnosť stáť na čele VSŽ, bola terajšia ministerka financií. Ide o konflikt skupinových záujmov vo vnútri Strany demokratickej ľavice?
Ide o dezinformáciu toho najhrubšieho zrna, páni redaktori. Niečo také môžu tvrdiť iba tí, čo nemajú dostatočné informácie o vývoji kauzy Východoslovenských železiarní. Pýtali sa ma na to aj v mojom poslednom vystúpení v TV Naša v Košiciach koncom minulého roka - okolo 12. decembra. Dovtedy všetci mlčali, tvrdilo sa, že "SDĽ chce uchopiť moc vo VSŽ". Opakujem, že je to tá najhrubšia nepravda, aká existuje. Koncom novembra 1998 mi z rokovania bánk v Londýne volal zástupca jednej z bánk, že rokujú o otázke vytvorenia nového manažmentu VSŽ a že v tejto súvislosti padlo moje meno. Telefonát sa konal v nočných hodinách. Povedal mi, že sú snahy, aby sa o mne začalo hovoriť ako o možnom prezidentovi VSŽ. Odpovedal som, že je to pre mňa veľká výzva. Ja som 30 rokov robil v priemysle, v politike som sa angažoval oveľa menej. Aj dnes si myslím, že som lepší priemyselník než politik. Podotkol som však, že táto téma nie je na telefonický rozhovor. Povedal mi, že sa mi ešte niekto ohlási a budeme sa môcť stretnúť napríklad vo Viedni. Emisár sa mi na druhý deň ozval, bol to slovenský občan, hovoril o stretnutí vo Viedni. Stretli sme sa napokon vo Veľkom Krtíši, bolo to tuším 4. decembra, keď som sa s týmto pánom stretol. Keď mi však povedal, že predsedom dozornej rady má byť pán Rezeš, odpovedal som, že v takomto prípade do VSŽ nemôžem ísť, pretože Rezeš je symbolom nekalých manažérskych praktík. Dokonca aj medzi vlastnými je považovaný za zdroj neúspechu vo voľbách. Ak mám prísť do VSŽ, musím tam prísť ako dôveryhodná osoba. Navyše, ak by som mal odísť po mesačnom pôsobení na poste ministra z vlády, museli by s tým súhlasiť aj koaliční partneri. Zrejme niektorými kanálmi tieto správy prenikli...
Ktorými?
Neviem. Ráno mi volal predseda SDĽ, povedal som mu, že v pondelok prídem za ním a objasním mu svoje stanovisko. Potom mi volal predseda vlády a tomu som povedal, že prídem za ním hneď po stretnutí s predsedom strany. Predsedovi strany som objasnil dôvody, prečo nepôjdem do VSŽ. Okrem iného sa bude stále zdôrazňovať, že do VSŽ prišiel človek z politických kruhov a bude sa to brať tak, že ho tam poslala SDĽ. Toto som povedal aj premiérovi. Ak sa dobre pamätám, oba rozhovory sa konali 7. decembra 1998. Tým som považoval celú záležitosť za skončenú. Keď sa v máji 1999 znova otvoril problém prezidenta VSŽ na valnom zhromaždení, v tejto súvislosti pripomenul Pavol Kanis, že o mne sa na túto funkciu už uvažovalo a prečo by sa nemohlo opätovne. So mnou však o tom nik nehovoril. Keď túto otázku položili Brigite Schmögnerovej, spontánne odpovedala v zmysle, že si ma v tejto funkcii vie predstaviť. Potom ma o hodinu chytili novinári v NR SR, asi si to pamätáte, a vtedy som odpovedal, že som nielen inžinier hutníctva, ale mám vedeckú hodnosť kandidáta vied z fyzikálnej metalurgie a vedecko-pedagogickú hodnosť docenta z hutníctva a ak ma oslovia akcionári a budú mať záujem, prečo nie. Pri treťom valnom zhromaždení ma oslovili akcionári i Gruber a ja som mu povedal, že v dnešnej situácii by to bolo v neprospech VSŽ. Pretože, hoci nemám obavy z odborného hľadiska, môj vstup by sa interpretoval ako politický zásah. Železiarne však potrebujú práve politický pokoj. Do záležitostí VSŽ sa treba konečne prestať miešať, hoci je pravdou, že VSŽ predstavujú 20% exportu Slovenskej republiky a zaručujú zamestnanosť v Košickom kraji. Na druhej strane je vrchol všetkého ako niektorí členovia vlády neprofesionálne zasahujú do ich záležitostí. To je neprofesionalita najvyššieho stupňa a týka sa to aj ministerky financií.
Pán minister, vraj ste ako jediný rezort ekonomiky splnili plán legislatívnych úloh...
Úlohy, ktoré sme si dali v programovom vyhlásení vlády, sa premietli aj do plánu legislatívnych úloh vlády. A tak sa aj realizovali. Ide o zákony, ktoré majú veľký sociálny charakter a nebolo ich ľahké pripraviť a presadiť. Sme jedinou z asociovaných krajín EÚ, kde doteraz ešte nebol Garančný fond, hoci to bola požiadavka Únie od roku 1996 a minulá vláda sa o tejto otázke nevedela dohodnúť so sociálnymi partnermi. My sme to dosiahli. Je to aj veľké víťazstvo odborárov, hoci tí to dnes akosi prehliadajú. Zrušili sme mzdovú reguláciu. Presadili sme zákon o tripartite, ktorý tu nebol desať rokov. Musím zdôrazniť, že jedna zo strán SDK je ostro proti nemu a svoj postoj dala dokonca najavo hlasovaním v NR SR. Predchádzajúca vláda nechcela pristúpiť na niektoré zásady, ktoré by boli realizáciou dohôd s Medzinárodnou organizáciou práce. Prijala sa taká novela zákona, ktorá výrazne ovplyvnila bezpečnosť práce. Zrušilo sa hromadné prepúšťanie typu 30 zamestnancov, ktoré sa obchádzalo tak, že sa ich prepúšťalo mesačne 29 a prešlo sa na 20 zamestnancov, proti čomu zamestnávatelia veľmi brojili. Presadil sa príspevok na bývanie a zákon o minimálnej mzde bol koncipovaný tak, že minimálna mzda bude vždy vyššia ako životné minimum. Zakotvil sa zákonný valorizačný mechanizmus, teda nie politické handrkovanie, kedy sa začne valorizovať minimálna mzda. Prijali sme tiež zákon o valorizácii dôchodkov. Za rok sme presadili veci, ktorých riešenie si vyžadovalo prinajmenšom päť rokov.
Keď ste nastupovali do funkcie, odbory to prijali veľmi kladne, dnes sú v akejsi trucovitej pozícii. Aký je váš súčasný vzájomný vzťah?
Myslím si, že každý partner by sa mal vedieť vžiť do pozície toho druhého. Nesnažiť sa naoktrojovať svoje mechanizmy rozhodovania, mať predstavu o tom, že ten druhý bude realizovať všetky vaše želania a navyše ešte tak, ako si to prajete vy. Treba vniknúť do celej subštruktúry odborov, je dosť komplikovaná a my ju niekedy zjednodušujeme. Chceli by sme ju mať vo veľmi jednoduchej podobe - tu je KOZ a ja to s nimi prerokujem - a tým mám problémy s odbormi vyriešené. Aj vo vnútri odborov sú rôzne pozície a tlaky, rôzne záujmy určitých odborových zväzov. Z môjho pohľadu sú vzťahy medzi odborovými zväzmi a presadzovaním ich záujmov nevyvážené. Pri rokovaní s odbormi treba mať trpezlivosť a rozhovory nemožno viesť z pozície nadradenosti. Niektorým kolegom z vlády musím vytknúť, že často vyjadrujú postoj: "vy si porozprávajte, aj tak tomu nerozumiete, a my si to spravíme po svojom". Intelektuálska arogancia nemôže pri rokovaní s odbormi víťaziť.
S hosťom Slova sa zhovárali Eduard Chmelár a Peter Greguš
