Reklama
Reklama

Mediálne prešľapy slovenských ľavičiarov

Pre ľudí z komunikačnej branže je pozorovanie politických strán už roky predmetom nikým nerušenej zábavy. Prečo je to tak sa pokúsim čitateľom Slova priblížiť na príklade SDĽ.
Počet zobrazení: 846

Pre ľudí z komunikačnej branže je pozorovanie politických strán už roky predmetom nikým nerušenej zábavy. Prečo je to tak sa pokúsim čitateľom Slova priblížiť na príklade SDĽ.

Ešte ako redaktor Nového Slova som kedysi na jar 1998 na adresu ľavicových politikov poznamenal, že Slovensko stále potrebuje dostatok schopných právnikov, učiteľov, ekonómov, podnikových manažérov a diplomatov. Že nie je nevyhnutné robiť politiku, pretože Slovensku môžu pomôcť aj inými formami - a zrejme efektívnejšie. Faktom však je, že veľká časť lídrov SDĽ moju radu v určitom zmysle akceptovala, keď po voľbách prešla do svojím spôsobom úradníckej superkoaličnej vlády a rezignovala na málo hovoriacu ekvilibristiku o samostatnej ľavicovej politike. A tak sa makroekonómka zaoberá financiami, učiteľ školstvom, právnik legislatívou, historik obranou, poľnohospodár pôdou a podnikový manažér zamestnanosťou.

Skutočne, z ôsmich členov predvolebnej ľavicovej "družiny" piati koncom októbra 1998 vstúpili do vlády. V tom istom čase sa konal zjazd SDĽ a medzi funkcionármi SDĽ očividne došlo k dohode, že vedenie strany a reprezentácia vo vláde sa nebudú personálne prekrývať. Azda to vtedy SDĽ chápala ako rafinované riešenie, z hľadiska politickej komunikácie to však bol zárodok nožníc, ktoré sa odvtedy neustále roztvárajú a ktorých zatiaľ vrcholným prejavom sú nedávne kritické výroky Jozefa Migaša na adresu vlády.

Dve strany v jednej Rozdelenie moci medzi "straníkov" a "ministrov" malo pre povolebnú politiku SDĽ principiálne dôsledky. Kým ťarcha skutočnej politickej zodpovednosti sa preniesla na zástupcov SDĽ vo vláde, vedenie strany obsadili ľudia bez tejto zodpovednosti. Navyše táto deľba bola od začiatku nevyvážená, pretože do vlády prešla väčšina politickej kvality SDĽ. Zároveň sa výrazne oslabila kvalita poslaneckého klubu SDĽ, ktorý je dnes z hľadiska politickej komunikácie takmer nepoužiteľný. Výnimky predstavujú iba Peter Weiss a azda Vladimír Maňka a Milan Ištván, ak opustí platformu čisto mládežníckej politiky. Komunikačne oslabené zostalo aj vedenie SDĽ, po odchode Roberta Fica ani nehovoriac. Jozef Migaš sa snaží, vybudoval si však veľmi rozporuplný imidž oscilujúci medzi štátnikom a bavičom. Ľubomír Andrassy, donedávna pripravený hovoriť kedykoľvek a o čomkoľvek, sa v poslednom čase odmlčal. A Milan Ftáčnik, ktorý vedenie SDĽ dodatočne doplnil z vládnej zostavy, je zjavne zavalený inými problémami.

Výsledkom je, že vedenie SDĽ a poslanecký klub SDĽ majú dnes iba jediného človeka schopného formulovať aspoň náznak toho, čo sa dá nazvať politikou, a to Petra Weissa. Naopak, skutočná politická kvalita sa presunula do vlády a SDĽ ako takú títo ľudia nereprezentujú. Nenechajme sa mýliť tým, že vláda je pod tlakom ťaživej hospodárskej a sociálnej situácie a preto jej popularita upadá. Napriek tomu hlavný komunikačný potenciál SDĽ spočíva práve v jej zastúpení vo vláde. O tento potenciál však SDĽ nejaví záujem. Usudzujem tak podľa toho, že na tlačovkách SDĽ vidieť jej ministrov iba zriedkavo, i z toho, že predseda SDĽ vsadil na politiku mierneho dištancu od vlády. Je tu však problém - ukazuje sa, že SDĽ bez svojich členov vlády akosi nemá čo voličom povedať. Je to principiálna vec - buď byť naplno v opozícii, alebo naplno v koalícii. SDĽ je vo vláde a s tým nijako nevybabre, voliči to vedia. Preto najlepšia možná rada znie: sústrediť sa na vládnutie a vyťažiť z neho maximum.

Babrácke postupy Skutočnosť, že SDĽ má vo vláde ohromný komunikačný potenciál, ktorý však nikto nekoordinuje a preto ide nazmar, sa pokúsim priblížiť na troch príkladoch. Najprv obrázok z rezortu, v ktorom pracujem. Populárnym a splniteľným sľubom je skrátenie civilnej služby (CS) a následne základnej vojenskej služby. Pri rozumnej komunikačnej stratégii by sa ministri SDĽ Magvaši a Kanis najprv dohodli, ktorý rezort má CS spravovať. Potom by sa minister obrany dohodol s poslancami Ištvánom a Tuchyňom na spoločnej verzii zákona a na spôsobe prezentácie tejto lahôdky. Aká je skutočnosť? Najprv sa návrh zákona zastavil v legislatívnej rade vlády, pretože ministri Kanis a Magvaši sa nedohodli na tom, kto má CS spravovať. Celý proces sa zastavil. Potom zrazu poslanci SDĽ Ištván a Tuchyňa spolu s poslancom Oravom z SDK predkladajú návrh novely zákona o CS, z 80 % totožnej s pôvodným návrhom MO SR. Tých zvyšných 20 % však stojí za to, pretože sú zamerané na maximálne zvýhodnenie všetkých, ktorým sa nechce ísť na vojnu. Takže teraz sa sporí Magvaši s Kanisom a Kanis s Ištvánom a prinajmenšom polovicu mediálnej polievky hlce hovorca iniciatívy KDH - Ľudová strana, ktorý sa postavil proti "ulievačom" a zastal sa chlapcov, ktorí vojenčinu slúžili a slúžia. Podotýkam, že takých je v slovenskej mužskej populácii väčšina a preto má názor mladého ľudovca oveľa väčšiu prieraznosť (hoci pri čítaní novín, kde o civilke píšu najmä civilkári a modroknižkári, sa to tak javiť nemusí). MDĽ v danom prípade azda plní svoj program a mladí vysokoškoláci sú spokojní, popularite SDĽ to však automaticky nepridá, pretože parlamentná iniciatíva je trochu prehnaná. A už teraz sa môžeme tešiť na predloženie novely branného zákona, ktorou chce MO SR skrátiť základnú vojenskú službu na deväť mesiacov. Milan Ištván totiž zverejnil, že už teraz získava v parlamente podporu pre návrh, aby vojenčina bola len šesťmesačná. Proti tomu sa minister obrany opäť bude musieť postaviť. Takže sa SDĽ nielen nepoučila, jej sa tento zvláštny štýl zapáčil a hodlá ho tvorivo rozvinúť.

Eduard Chmelár sa ministra obrany Pavla Kanisa spýtal, či celý spor okolo "miliárd navyše pre MO SR" nebol mediálne zle zvládnutý. Samozrejme, že áno. Priznám sa, že sme absolútne neočakávali postup ministerstva financií, ktoré pre obranu štátu navrhlo extrémne nízky rozpočet. A to napriek tomu, že prinajmenšom o snahe vstúpiť do NATO vie každý. Patrím k tým, ktorí ministerstvo financií podozrievajú, že smrtiaci rozpočet pre obranu navrhlo preto, lebo vedelo, že minister obrany si aj tak vytlčie niečo navyše. Lenže pre nás to znamenalo jednu z najväčších mediálnych kríz.Zrazu každý písal a hovoril o nenažratosti armády na úkor zdravotníctva a bytov pre mladých ľudí. Dalo nám neuveriteľnú námahu získať väčšinu novinárov píšúcich o tejto problematike na našu stranu. Lenže celá kauza, ktorá SDĽ nepomohla, nemusela vôbec vzniknúť. Minister obrany a ministerka financií totiž sedia v ministerskom klube tej istej strany...

Keď nezamestnanosť rieši Mikloš J. Migaš v panike nad prepadom preferencií zaútočil na vládu a obvinil ju z nesociálnosti, pričom za jeden z najvarovnejších príkladov vládnej neschopnosti označil vývoj nezamestnanosti. Je naozaj originálne zaútočiť na vlastného ministra a na vládu, v ktorej mala SDĽ až do ohlásenia vzniku SDKÚ najviac ministrov. Nie je mi však jasné, čo je takýmto výpadom možné dosiahnuť. Rozumný komunikačný prístup vyzerá inak. Nebudem predsa spochybňovať sám seba. Naporúdzi je opačný postup, zomknúť sa okolo svojho ministra práce a sociálnych vecí a podporiť ho. Veď je to hop alebo trop. Ak SDĽ zodpovedá za rezort práce a sociálnych vecí, nech tam dá ministra, ktorý dokáže situáciu zvládnuť. Ak to nie je Magvaši, treba nájsť iného, ale sú indície, že minister a jeho ľudia majú vo veciach vcelku jasno. Avšak žiadna ofenzíva sa nekoná. Naopak, vláda poverí podpredsedu vlády Mikloša, aby predkladal konštruktívne návrhy týkajúce sa zamestnanosti a získaval body pre DS... Mediálni stratégovia SDĽ si majú od ministra Magvašiho vypýtať podklady a návrhy na riešenie situácie. Majú vypichnúť kľúčové návrhy, dať im vhodné označenia (ak chcete nálepky), pripraviť propagačnú kampaň a pustiť to medzi ľudí. Základom nie je zaútočiť na vlastnú vládu v duchu oživenej samostanej ľavicovej koaličnej politiky, ale pre svojho ministra vypracovať komunikačný plán. Ukázať ho v pozitívnom svetle. Predvádzať kompetentnosť ministra a jeho spolupracovníkov. Ak to SDĽ nerobí a od ministra sa dištancuje, dáva svetu na známosť, že ohľadom nezamestnanosti nemá čo povedať a situáciu nevie zvládnuť.

Fackovací panák Azda to stačí na ilustráciu toho, že hlavný politický potenciál SDĽ je dnes vo vláde, len ho treba dostať na svetlo. Lenže na to je potrebný niekto, kto to skoordinuje. Ťažko to môže niekto chcieť od pracovníkov rezortov. "Stranícka" práca pracovníkov vzťahov s verejnosťou jednotlivých rezortov je rozhodne neprijateľná. Koordinovať mediálne aktivity ministrov z hľadiska záujmov SDĽ preto musí centrála na Gunduličovej ulici. Tá to však nerobí nielen voči ministrom, ale ani vo vzťahu k predsedovi SDĽ. Nedávno napísal Marián Leško v SME komentár, v ktorom dal na jednu úroveň Slotovu obhajobu Jozefa Tisa a Migašovu obhajobu Gabčíkova. Na takú nehoráznosť bolo potrebné zareagovať. Je to náročné, niekedy sa zle hľadajú argumenty, ale systém okamžitej reakcie musí fungovať. Cibrí pozornosť komunikačných odborníkov i novinárov. Dnes je SDĽ fackovacím panákom, na ktorého si vybehne hocikto a nič sa nedeje.

Chýba aj systém včasnej výstrahy pred problémami a systém vyhľadávania príležitostí. Veď to, že skôr alebo neskôr "vyskočí" problém enormne vysokej nezamestnanosti a že v tej chvíli sa SDĽ ocitne v nemilom svetle, malo byť jasné už dávno. To ona mala predkladať návrhy na riešenie situácie, nie Ivan Mikloš. SDĽ nemá pripravené postupy na krízovú komunikáciu a na komunikáciu v problémových situáciách. Zjavne nechápe význam a dosah televíznej komunikácie. Nemá výcvikové stredisko, ktoré by sa zaoberalo "firemnou" komunikáciou, pritom tá je v politike základom. Neviem o tom, že by SDĽ bola schopná do 48 hodín zorganizovať nátlakové zhromaždenie, vrátane aktivistov, letákov a zástav. Pritom Tisova tabuľa v Žiline si to priam pýtala.

Potenciál je vo vláde Z hľadiska komunikácie preto podľa mňa existuje pre SDĽ len jedna rada. Keďže hlavná politická i komunikačná kvalita je vo vláde a keďže súčasná taktika ,,dvoch centier" spôsobuje prepad preferencií, SDĽ by sa mala spojiť okolo svojich ministrov. Títo by mali vstúpiť do vedenia strany. Mediálne aktivity členov vlády za SDĽ majú byť silne koordinované. Takisto je potrebné urobiť poriadok v komunikačnej stratégii SDĽ a najmä v konkrétnych komunikačných metódach, ktoré táto strana používa. Moje recepty sú však komunikačné, nestarám sa o to, čo si myslia regióny a insitní politici. Preto sa dá očakávať, že skutočnosť bude aj v prípade SDĽ naďalej "veselá". n

Autor (1973) je riaditeľ Tlačového a informačného strediska MO SR

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama