Využime celý náš potenciál

Ján Filc

Narodil sa 19. februára 1953 v Bratislave. Po uončení gymnázia začal študovať na Fakulte telesnej výchovy a športu (FTVŠ) v odbore telesná výchova-anglický jazyk, pedagogický smer. V roku 1988 si urobil doktorát. Hokej začal hrať v družstve Slovana Bratislava. V rokoch 1971 a 1972 získalo juniorské družstvo, ktorého bol členom, bronzovú medailu na Majstrovstvách Európy v ľadovom hokeji. Desať rokov pôsobil v Nitre, kde trénoval hokejovú mládež. V roku 1986 sa vrátil do Bratislavy a od roku 1988 pôsobil ako pedagóg na FTVŠ. V rokoch 1990-1993 bol hosťujúcim trénerom družstva Stadlau Viedeň, neskôr sa začal venovať obchodnej činnosti. V súčasnosti je trénerom slovenskej vrcholovej reprezentácie. Je ženatý, má syna a dcéru.

Prečo boli naši hokejisti aj napriek úspechu bezprostredne po zápase takí smutní?

Prehra v takomto zápase bolí. Uvedomovali si, že nie každý rok existuje príležitosť hrať o zlato a ten zápas jednoznačne nebol z našej strany horší, ako zo strany Česka. Niektoré okamihy sme zbabrali tak, že sme to už nevedeli napraviť a Česi to vedeli využiť. To bol dôvod pre smútok. Avšak každý zápas, v ktorom ide o veľa, by sa mal skončiť radosťou na jednej strane a smútkom na druhej. Ak to tak nie je, šport míňa svoj účinok.

Podľa čoho ste vyberali hráčov do reprezentácie?

S kádrom, ktorý mal hrať na majstrovstvách sveta, sme pracovali asi od augusta. Hráči z Európy prichádzajú na reprezentačné zrazy, ktoré sú súčasťou medzinárodného kalendára. Tam sa vystriedalo okolo 60 hokejistov pôsobiacich na Slovensku, v Česku, Nemecku a Fínsku. Výberové konanie sa robí z hľadiska postov, aj skladby dvojíc a trojíc tak, aby si hráči navzájom vyhovovali. Dvojica Chára-Višňovský existovala práve pre kvality jedného, aj druhého, nie preto, že sme chceli mať veľkého a malého. Ďalej prichádzajú do úvahy charakterové vlastnosti, vôľa zúčastniť sa. Do tohto vstupujú hráči spoza mora. Vysoká kvalita je najmä u tých, ktorí už majú v NHL niečo odohraté. Záleží aj na ich zdravotnom a psychickom stave. Po vypadnutí z NHL sa nedá ihneď naštartovať a tešiť sa na majstrovstvá. Každý potrebuje chvíľu času, aby porozmýšľal, či chce prísť.

Boli aj takí, ktorí odmietli prísť?

To sa nestalo ani v jednom prípade. Každý hráč mal dôvod, prečo neprišiel. Najčastejšie to boli zdravotné alebo rodinné dôvody.

Pavol Demitra označil zámorský hokej za silový, niekedy až brutálny boj proti súperovi.

Určite sú zápasy, v ktorých toto platí na sto percent. Treba však povedať, že v zámorí je stále viac európskych hokejistov, ktorí akoby robili hokej krajším. Úspech sa nedosahuje len s tvrdým bojovným hokejom a aj tam ide každému majiteľovi klubu o úspech. Zámorský hokej má naozaj svoje špecifiká a čím nižšia súťaž sa hrá, tým je to horšie. Hráči z Európy to vo farmách vôbec nemajú jednoduché. Je tam viac Kanaďanov, ktorí sa chcú presadiť, a keďže nemajú na to technické a možno ani mentálne predpoklady, využívajú tie silové.

Neprenáša sa tento štýl aj na európsky hokej?

Určite, že sa prenáša. Ak si pozriete nemeckú ligu, v ktorej hrá veľa Kanaďanov nepoužiteľných v NHL, častokrát má práve takéto črty a nehrá sa jednoducho. My tam máme veľmi malé zastúpenie práve preto, lebo naši hráči sú na túto hru dosť citliví.

Prečo sa na MS objavujú v poslednom čase aj také krajiny, ako napr. Japonsko?

Globalizácia. Prečo je napríklad futbal alebo soccer v Amerike taký populárny? Súvisí to s informačnými systémami, s médiami a so všetkým, čo šíri niečo pekné a zaujímavé. Dostane sa to do pozornosti ľudí a vyprovokuje to najprv skupinu nadšencov, potom finančníkov k tomu, aby dali do toho peniaze, lebo je to šoubiznis a neskôr to je zaujímavé aj pre širšiu skupinu obyvateľstva. V Ázii je dnes veľký hokejový boom, nevieme, či na budúci rok prídu z ázijskej skupiny Japonci, alebo iní. Hokej sa hrá už aj v Južnej Afrike a je to slušná profesionálna liga.

Nie je súčasný hokej priveľmi skomercionalizovaný?

Priveľmi skomercionalizovaný je celý šport, najmä jeho určité druhy zaujímavé pre divákov. Mám obavu, že sme sa dostali do takej situácie, ako kedysi v Ríme za čias gladiátorov, keď vtedajší profesionalizmus zahubil šport. Systém sa zrútil sám do seba. Keď som si nedávno pri futbale uvedomil, že nevýznamný hráč podpisuje zmluvu za 30 mil. dolárov - kam sme sa to dostali? Je to choré. Som presvedčený, že keby to boli 3 milióny, hráč by nehral o nič horšie, ani lepšie. Jednoducho sú tam isté záujmy finančných skupín, ktoré do toho dávajú veľa peňazí, aby si veľa peňazí odtiaľ zobrali. Využívajú na to aj hráčov. Medzi jednotlivými hráčmi je tak obrovský nepomer, lebo rozdiely, ktoré prináša hráč pre daný šport, nie sú také viditeľné, aby hodnotenia hráčov mohli byť také odlišné. Medzi krajiny sú toky nerovnomerne rozdelené. A platí to aj medzi jednotlivými športami: sú také, čo priťahujú menej ľudí a také, čo ich doslova strhávajú.

Nie je príčinou rozširovania skupiny štátov hrajúcich na MS skôr to, že takto sa v hokeji kumuluje viac peňazí? Teda, že ide skôr o biznis, ako o šport?

Neviem to celkom dobre posúdiť, lebo nemám skúsenosti s týmito krajinami. Avšak veľmi pozitívne vnímam rast Švajčiarska ako športovej mocnosti, ktorá okrem klasických alpských disciplín začala výrazne ovplyvňovať aj hokej. Majú vynikajúce podmienky a štruktúru mládežníckych súťaží, v dôsledku čoho tam rastie veľa kvalitných hokejistov a v juniorských kategóriách pravidelne obsadzujú medailové pozície.

Ako je to s financovaním hokeja u nás?

Doposiaľ ho financovali isté firmy s dosahom na vládne orgány, napríklad SPP. Corgoň sa pripája, lebo všetky pivovary na svete zasahujú do športu. Ďalej to boli sponzori, ktorí prispievali vecným plnením, napríklad barter so škodovkou a pod. Postupne, ako sa menila štruktúra štátneho aparátu, dostali sme niečo zo štátnej pokladne, najmä po dobrých výsledkoch juniorov na MS prišli z ministerstva školstva na Útvary talentovanej mládeže nejaké dotácie. Slovenský olympijský výbor sa začal výrazne podieľať na príprave hokejistov na olympiádu. To boli hlavné zdroje. Hľadali sme marketingového partnera, ktorý by dokázal zabezpečiť financie na krytie niekoľkomiliónového rozpočtového schodku. Rokovania prebehli úspešne a na najbližšie tri roky by sme mali mať peniaze aspoň pre reprezentáciu a pre základné potreby útvarov talentovanej mládeže.

Mali ste pri príprave na MS dostatok peňazí?

Po celý čas ich bol absolútny nedostatok. Chalani tam skutočne chodili za prepotené tričko a trenírky. Nikto nechce veriť, že sme nemali na letenky. Tie bolo treba zaplatiť a my sme nemohli na MS vycestovať, lebo nám nemal kto požičať. Potom našťastie Fero Chmelár zo SOV pochopil, že dostaneme peniaze z IHF za účasť na MS a na letenky nám požičal. To sú veci, ktoré veľmi ovplyvňujú kvalitu hry. Ja hráčovi, ktorý príde na konci sezóny z klubu ťažko poviem, aby si pýtal korčule od klubu, lebo on tam v budúcom roku už nebude.

Nie je to tým, že slabo lobujete?

Nemyslím si, že je to lobing, lebo s vrcholovými politikmi nemáme zlé vzťahy. Dnes majú ľudia v politike zviazané ruky a peniaze na šport nie sú. Tie miliardy z privatizácie niekde sú, ale nie v športovej oblasti. A najmä neprodukujú ďalšie peniaze.

Ste za financovanie športu štátom, alebo súkromnými spoločnostiami?

Pokiaľ sa štát správa tak, ako sa správa, t.j. pokiaľ všetko ide do jednej kasy bez ohľadu región, v ktorom človek pôsobí a čo chce s peniazmi urobiť, musí sa starať štát. Ak zmení svoje správanie a bude liberálnejší aj v daňovej sfére, budeme môcť po úprave legislatívy prejsť financovanie športu súkromnými firmami. Oblasť športu by však mala byť základom politiky štátu, lebo tu nejde len o jeho reprezentáciu. Ide aj o využitie voľného času mládeže a ozdravenie jej života. Len úspešné športy pútajú mladých ľudí a sťahujú ich z ulice do zmysluplnej činnosti. Zabudlo sa na to, že tu máme raný kapitalizmus a šport má v spoločnosti veľmi veľa funkcií. Prezentácia nášho štátu je súčasťou stratégie, ale ďalšia vec je, akým spôsobom šport ovplyvňuje kvalitu života ľudí a vytvára podmienky na to, aby žili zdravšie a lepšie.

Existuje v športe korupcia?

Ako všade, tak aj v športe existuje korupcia a osobne som sa s ňou stretol. Tento jav zachvátil celú spoločnosť a šport sa zrejme tiež nedá celkom vytrhnúť z tejto situácie.

Má v športe nejakú váhu príslušnosť k politickej strane?

Bohužiaľ, niekedy áno. Nemyslím si však, že to je pri tejto práci v súčasnosti rozhodujúce kritérium. Na vrcholovej úrovni je situácia viac-menej apolitická, aj keď sa šport nedá odlúčiť od politiky štátu. Faktom je, že neviem, či niekto z nášho realizačného tímu, alebo ktosi z hráčov je politicky organizovaný. Nikdy ma to nezaujímalo.

Ste za podporu populárnych športov, alebo tých, ktoré stoja v úzadí?

Súvisí to s tým, do ktorého druhu spoločenskej potreby šport patrí. Ja mám rád aj malé športy. Tam treba vytvoriť základné podmienky tak, aby popri škole existoval systém využitia voľného času detí. Nemôžu všetci hrať hokej a futbal, lebo každý máme iné zámery a predpoklady. Šport je obrovsky motivujúci a my nevytvárame žiadne podmienky pre jeho pestovanie. Nevytvorili sme, resp. z minulosti sme si nezobrali nič pozitívne pre vytváranie podmienok vo veku, kedy dieťa vstupuje do života. Všetko sme zrušili. Mali by sme pracovať aj na tom, aby mali deti vytvorené základné podmienky pre školu a pre využitie voľného času nie v závislosti od toho, koľko rodič zarobí, ale v závislosti od voľného času detí, aby sa vyhli spoločensky nebezpečnému prostrediu.

Existovali v minulom zriadení lepšie podmienky?

Jednoznačne. Tak, ako som bol istým spôsobom nepriateľom socializmu (päť rokov som nesmel cestovať, lebo som odmietol vstúpiť do KSS), teraz sa vraciam k niektorým jeho pozitívam. Vtedy som sa cez funkciu učiteľa na telovýchovnej škole a na fakulte telesnej výchovy a športu dostal na miesto predsedu komisie vrcholového hokeja za Slovensko v rámci federácie. Hlavné pozitívum bolo v tom, že sme mali jasne usporiadanú štruktúru telesnej kultúry, čo dnes nejestvuje. Dnes nemôžeme komunikovať ani so zahraničím, lebo nevieme, ktorá inštitúcia to má robiť. Máme SZTK, Asociáciu športových zväzov, ministerstvo školstva a jeho odbor telesnej výchovy a športu, SOV a každý z nich čerpá zo štátnej pokladne peniaze. Nech mi ktosi, kto sa v tom vyzná, povie, ako tie peniaze odchádzajú a aká administratíva toto celé spravuje. Keďže štruktúra bola v minulosti jednoznačne usporiadaná a napojená na ministerstvo, toky boli prehľadné a bolo jasné, čo a kam sa dostalo. Prínosné to bolo najmä v prípade mládežníckej základne. Tam išli prostriedky v takej miere, že rodič mohol len čiastočne pomôcť kvalite podmienok, ale nebol na to odkázaný. Prichádzali deti aj zo sociálne slabších skupín - vieme, že talenty obyčajne vyrastajú na ulici - a my sme mali širokú základňu. Počet detí vo výberových konaniach do športových prípraviek bol obrovský. Dnes je to naopak. Keď robíme nábor, je problém získať chlapca do hokejovej prípravky, lebo rodič vie, že ešte tam dieťa ani nie je a on už musí zaplatiť 700 alebo 1000 korún na mesiac za to, že tam bude môcť chodiť.

Nebude to v tom, že sa priveľa peňazí vykladá na administratívu namiesto toho, aby sa podporovali športy?

Som presvedčený, že aj tam sú rezervy, aj keď to asi nebude rozhodujúci finančný objem. Ten je niekde úplne inde. Vo väčšine štátov sú veľkým zdrojom financií pre šport práve tipovacie súťaže. U nás tak tomu nie je.

Mnohé firmy sa pýšia tým, že podporujú športovcov. Môže sa stať, že peniaze sa do klubu vôbec nedostanú?

V minulosti sa verejne hovorilo o ľuďoch aj z politickej sféry, ktorí si z financií vždy zobrali istú províziu. Provízia je inak normálny výraz, tento princíp existuje všade na svete. Malo by to však byť kontrolovateľné a mali by to robiť legalizované firmy a nie súkromné osoby, konajúce podľa vlastných pravidiel. Iste tu také javy boli a možno aj sú. Hovorilo sa, že šport, najmä ten vrcholový, je práčkou peňazí. Myslím, že peniaze, ktoré by sa mali prať, už na trhu neexistujú. Možno nový daňový zákon znižujúci odvody právnickým osobám vytvorí možnosti pre lepšie sponzorstvo.

V poslednom čase ste navštívili mnohých vrcholových politikov. Videli ste, že nehrá úlohu to, či sú koaliční alebo opoziční a všetci vám držali palce. Považujete šport za zjednocujúci prvok v spoločnosti?

Vždy to tak bolo. Napríklad po vystúpení našich hokejistov na zimnej olympiáde v Grenobli sme po zápase s Rusmi, hoci sme nezískali medailu, mali obrovsky dobrý pocit. Porazili sme ich a malo to, samozrejme, aj politické pozadie. Nevadilo nám, kto je Slovák a kto Čech, či bol červený alebo modrý, všetci sme sa tešili. Šport má v sebe niečo, čo ľudí dokáže vyniesť z každodenných problémov. Práve tie vnášajú nevraživosť do života, či už rasovú, politickú a pod. Ťažko hľadáme odtiene medzi dobrom a zlom. To je problém spoločnosti. V súčasnosti stretávam mnoho ľudí a vnímam, že na jednej strane sú spokojní s úspechom, ale na druhej strane ukazujú prstom, kto je zlý, nemal by tam byť a mali by sme ho oddeliť. Nikto z nás nie je dokonalý. Mali by sme využívať všetok náš potenciál. Akoby tento náboj v spoločnosti chýbal.

S hosťom Slova sa zhovárala Lýdia Kokavcová